ateista

Človek je dôverčivý živočích, musí v niečo veriť. Ak nemá dobré dôvody v niečo veriť, uspokojí sa aj so zlými. Veľa ľudí si želá aby boli klamaní. Prečo čítame horoskopy, platíme jasnovidcom, liečiteľom, veštcom predpovedajúcich z krištáľovej gule, či z karát. Prečo kupujeme amulety, talizmany, magické náramky.

Pokiaľ zotrváme na sklone k ľahkovernosti, ktorá umožňuje šarlatánom klamať nás, je len slabá nádej, že sa naše útrapy zmenia. Ale aj pre tých, ktorí sa pridržiavajú toho pravého náboženstva, je vyvodzovanie ľahkoverných záverov samozrejmosť. Práve súhrn všetkých takýchto neopodstatnených záverov vytvára náboženstvo. Bez nich náboženstvo nemôže existovať.

Religionisti robia pravdu z čohosi neurčitého, hmlistého, z niečoho, čo sa nachádza v metafyzickom priestore, o ktorom síce nemajú ani šajnu, ale tvrdia, že existuje. Fakty a realita je len príťažou pre ich slobodné myslenie. A ateistov pokladajú za slepé stvorenie, ktoré je natoľko šialené, že uctieva niečo, čo vidí a cíti.

Myslím si, že ľudia sa stali civilizovanými nie preto, že boli naklonení uveriť hoci čomu, ale preto, že prejavili ochotu pochybovať, a že našli dôvod pre šťastný život inde ako len v uctievanie Boha. Kazatelia viery minimálne každú nedeľu dokazujú aby ľudia uverili nedokázateľnému, aby odovzdali slobodu myslenia Bohu a naučili sa mať radosť z bytia byť otrokom. Za to kazatelia ateizmu nabádajú na ostražitosť a aby neverili tomu, čo nie je možné jednoznačne dokázať.

Ja viem,  veľká časť diskutérov číta len to s čím súhlasí, alebo nečíta to ostatne veľmi dôsledne, takže sa mu to z hlavy ihneď vytratí, pretože to písali podľa neho nepovolaní ľudia. Je zrejme, že dva názory, ktoré si jednoznačne vzájomne odporujú, nemôžu byť obe pravdivé. No náboženstvo si vytvorilo svoju existenciu na viere a preto nemusí nič dokazovať. I keď ich symboly pravdy neoznačujú nič iné, len ďalšie symboly, čím sa dostaneme do ríše snov.

Ak má byť rozum darom z neba a my nesmieme pochybovať  o základoch symboloch viery – potom buď viera je podvod, alebo rozum je nepotrebný. Fanatik nemá nijaké ohľady na fakty, prispôsobí si ako chce. Jeho rozum všade vidí znamenia „Armagedon sa blíži“, zoznam hriechov, ktoré vyšlú hriešnika priamo do pekla narastá. Proste nie najmenšej nádeje pre tých, ktorí neuveria ich varovnému hlasu.

Ateista má slobodu nielen čítať hocičo, ale nie je ani nijak obmedzovaný  preberať prečítane z rôznych uhlov. Túto radosť zo slobodnej voľby myslenia je čosi čo fanatik nikdy nepochopí.

Ale ani renovovaní teológovia nie sú na tom lepšie. Ich úsilie vysvetľovať veci, ktoré nemožno poznať pojmami, nestojí za to poznať. Ako môže existovať veda o Bohu , ak je Boh skrytý, nepochopiteľný, nedefinovateľný, nedostupný?  Ak príjmu ako fakt, že existuje Stvoriteľ , ale je nezistiteľný tak o čom je teológia – ako z výmyslu urobiť pravdu.

Dokonca i vedecké časopisy sa snažia písať tak aby tomu bolo rozumieť, aby ich závery boli správne pochopené. Naproti tomu náboženská teologická  literatúra prekrúca slova bežnej reči tak, že strácajú pôvodný význam, ponecháva čitateľov v pomykove, čo vlastne chce povedať. Ako príklad uvediem článok uverejnení 5.3.2014 na blogu Pravdy (baal) pojednávanie  pápeža Benedikta (hlavného teológa) o vnímaní Ježiša, čítal som to aj trikrát, no nič tam jasne nebolo napísané, ani nemohlo, pretože sú to len nezrozumiteľné špekulácie tak aby sa nedali nijako overiť.

Stály oponent blogov proti náboženstvu sa pozastavuje nad výrokom Dawkinsa, vytrhnutým z kontextu, ako neobhájiteľný,  ale verejne platné výroky kresťanskej teológie ho nijak nevytáčajú, asi sú pre neho  sväté. Práve naopak odporúča aby deťom namiesto rozprávok bola čítaná Biblia.

Dieťa, ktorému čítate Bibliu sa dozvie o schvaľovaní bezprávia Bohom aj ľuďmi, krutosti na zvieratách pri obetovaní, ale i o anjeloch, či čertoch. V tejto knihe je rozprávok na kýble , xenofóbia je bežná, sexuálna diskriminácia patrí k bežnej praktike, predsudky, otroctvo sa schvaľuje, cudzoložstvo sa vychvaľuje, klamanie sa javí ako spôsob nábožného života, povera je zapletená do všetkého, schvaľovanie krádeži, incestu, autoritárstvo je predstavované ako jediný správny spôsob vládnutia, pravda je dokazovaná v uzavretom kruhu to tak aby sa dala vysvetľovať akokoľvek. Čo myslíte, čo bude pravdepodobnejšie že z takých deti vyrastú vypočítavé beštie, alebo ustráchané ovečky.

Pokiaľ ide o kresťanskú teológiu, viete si predstaviť niečo hroznejšie, idiotskejšie než kresťanská predstava neba? Čo to má byť za božstvo schopné stvoriť anjelov a ľudí na to, aby spievali na jeho slávu vo dne v noci po celú večnosť? A načo vlastne stvoril ľudí , keď mal oddaných anjelov? Dokonca ani Hollywood sa doteraz nepokúsil niečo také natočiť, pretože podľa Biblie, či Koránu nebo vyzerá tak, že je to nudné a otravné miesto.

Máme uveriť aj tomu, že Boh lásky stvoril svet plný Satanov a nespočet čertov, ktorí čakajú na to, aby plnili jeho pomstychtivé pokyny. Vybudoval peklo dokonca ešte predtým než boli nejaký hriešnici a potom na nás vypustil všetkých čertov, aby zabezpečil prevádzku pekla. Zo zápalistých reči niektorých cirkevných kazateľov vieme, že nič neposkytuje väčšiu radosť než predstava ich nepriateľov o tom, ako sa smažia v pekle. Oni sa bez Satana neobídu. Satan im umožňuje, aby svoj kšeft držali nad vodou.

Odstránenie strachu, plodí slobodu. Šíritelia strachu z Boha, Satana, strachu exkomunikácie, z pekla, z Armagedonu, z tyranov –  to sú nepriatelia slobody. Hovoriť, že strach pred Bohom je začiatok poznania, znamená vrchol absurdity. Bez pekla by sa väčšina náboženstiev okamžite rozsypala. Strach z nás robí zbabelcov neschopných intímnosti a lásky. Dlho pôsobiaci strach otupuje myseľ.

Rečniť o prevtelení – teda , že víno sa obratí na krv a chlieb na živé mäso; Božská trojica je jedna a tá istá bytosť; Mária bola panna a napriek tomu počala a porodila; smrť jedného, môže zbaviť viny iných ľudí; pokropenie svätenou vodou zmyje všetky hriechy; či hovoriť o nesmrteľnosti bez dôkazov asi veriacim nevadí. Je zaujímavé, že o živote pred narodením kresťanský teológovia nič nehovoria, či to nebude rovnaké  ako po smrti, že nič nebolo a ani nebude, len spomienka u živých. Niekoho to raní, ak sa povie, že anjeli strážni, ktorí nás ochraňujú, neexistujú. Raní ich dokonca i to, že neexistuje Satan zodpovedný za naše zlé skutky.

Otázka viery by teda nemala spočívať v tom, či je niektorá doktrína krásna, ale či je aj pravdivá. Ja viem, otáľame uveriť niečomu, čo nás bolí, keď v to uveríme. Ale je na čase prevziať zodpovednosť za vlastný osud, jedine to je cestou ako sa vymaniť  z tohto začarovaného kruhu. Nastal čas na zmenu. Človek by mal zavrhnúť šarlatánov a snažiť sa aktívne rozširovať svoje schopnosti, čo bude len na úžitok sebe, rodine a celej spoločnosti.