ateista

Oddanie sa v pokore Bohu je najvyššia cnosť. Viera je typom hrdinskej disciplíny, pretože musí prekonať vnútorný i vonkajší  odpor, inak sa neráta.  Takto zocelenému človeku sa zjaví Boh a prinesie úspech ako keby sa dopoval. Viem si predstaviť, že to môže fungovať v niektorých ľudských snaženiach, kde treba hlavne huntovať telo a čo sa týka premýšľania ide len o rutinu ktorá nemá veľa alternatív, napr. v športe. Potom počujeme slova víťaza, že za všetko vďačí Bohu, či Jahvemu. Tak isto títo veriaci veria, že za svoju oddanosť  ich Boh ako jediných ochráni napr. pred prírodnými katastrofami. Tým ktorým sa to náhodou podarí prežiť prírodnú katastrofu potom ďakujú Bohu.

Ako, ale sa poďakovať Bohu za svoj úspech, alebo za prísľub úspechu, či za pomoc a útechu pri prekonaní osobných tragických situácií. Na to je tu predsa cirkev, zástupca Boha na Zemi.

Je však treba rozlíšiť medzi vierou v Boha, čo je súkromný vzťah človeka k Bohu a náboženstvom, či príslušnou cirkvou, ktorá organizuje praktickou aplikáciu viery.

Potrebuje normálny  človek k praktizovaniu svojej viery cirkev ?  Potrebuje vôbec cirkevných hodnostárov, mníšske rady, proste celú tú hierarchiu príživníkov, ktorí sa obohacujú na viere v Boha.

Viem, že cirkev sľubuje navyše i odpustenie hriechov, večný život, keď sa človek podriadi ich doporučení, avšak, samozrejme že nie zadarmo. Keby lekárovi za prísľub vyliečenia, či sudcovi za odpustenie zločinu niekto niečo dal, bola by to jasná korupcia, to, ale neplatí pri službách cirkvi.

Cirkev, ale ide ešte ďalej aby získalo pre svoju činnosť dostatok dotácií. Zistila, že pomocou vyvolaných pocitov viny cirkev môže ovládať ľudí a lákať z nich ďalšie finančné dary. Cirkev čo by továrňou na výrobu pocitov viny. Nejde mi o len dedičný hriech. Ale napr. kladie požiadavky na čistotu duše, ktorá v praxi je nesplniteľná, alebo len s najväčším sebazaprením, hraničiacim až s duševnou poruchou . Hriechom je už myšlienka na neho. Korupcia, neomylnosť predstavených, potreba utrpenia a pocit viny pre bežných ľudí je základ práce cirkvi.

Aby mohla cirkev o Bohu tvrdiť čokoľvek, musela by najprv dokázať jeho existenciu. A to priamo dokázať nemôže. Skazky o Stvoriteľovi a jeho diele, ešte neznamenajú, že existuje a už vôbec nie, že nás každého sleduje a vyhodnocuje. Ani argument že nemožno dokázať že neexistuje je chabý argument. Preto akékoľvek ponuky služieb spojených s Bohom sú nepotvrditelné a preto sú z hľadiska svetskej morálky podvod a lož.

Je to toho veľa čo je špatne, ale čo robiť aby to bolo správne. Ráznych  pokusov o zlepšenie morálky bolo veľa a všetky stroskotali. Predsa však existuje svetská morálka, ktorá sa postupne kryštalizuje a preto nedovoľme aby sa do nej zanášali cirkevne praktiky. Napr. dvaja viceprezidenti slovenského Policajného zboru – v čase, keď ešte viceprezidentmi neboli, ale na Akadémii Policajného zboru SR písali diplomovú prácu – sa dopustili plagiátorstva. Vysokú školu skončili vďaka tomu, že iným študentom ukradli podstatnú časť ich duševného vlastníctva a vlastne aj vďaka tejto krádeži sa stali vysokými funkcionármi. Z krádeže neoprávnene ťažili roky a možno budú do konca života… A čo na to Jaroslav Spišiak, jeden z najvyšších funkcionárov rezortu, na ktorého čele stál nominant kresťanskej strany (KDH)? Ako uviedol, bol sa poradiť u „nášho“ biskupa. Biskup mu vraj povedal, že ak človek vykoná veľa dobra, možno mu odpustiť takéto pohnútky.

Cirkev získala väčšinu majetku darovaním, predovšetkým však od hriešnikov, ktorí ho nenadobudli morálnym spôsobom. Nehovoriac o tom, že sami neoprávnene obviňovali a následne prepadol majetok v ich prospech.  Ak by dnes človek nieže dostal do daru, ale kúpil napríklad auto od človeka, ktorému nepatrilo, ktorý ho odcudzil, polícia by mu ho zhabala. A ani by sa s ním nebavila. Cirkev nemá so získavaním majetku z pochybných zdrojov problém ani dnes. Stačí sa ísť pozrieť do najznámejšieho katolíckeho domu na Slovensku – Katedrály svätého Martina v Bratislave. Sú tam prezentácie podnikateľov, ktorí dodnes nevysvetlili tunelovanie majetku. Čím väčší zloduch a zlodej, tým si je (bol) vnútorne vedomejší potreby, aby sa za neho ktosi prihovoril, pomodlil.

Ako to, že naša spoločnosť, ktorá na chod cirkví ročne vynaloží okolo päťdesiat miliónov, nemá ani minimálny prehľad o ich majetku, o výťažkoch z neho či o finančných transferoch mimo hranice SR. Navyše asi nikto nevie, koľko to dnes vlastne je, koľko cirkvi zo štátneho rozpočtu dostávajú. Ani zďaleka totiž nejde iba o platy duchovných, ako sa obyčajne argumentuje. Na činnosť cirkví však zo štátneho rozpočtu nejdú len spomínané desiatky miliónov eur, ale ide na ňu určite viac ako stovka miliónov eur. Možno ani niet kapitoly štátneho rozpočtu, z ktorej by netiekli peniažky na uspokojovanie cirkevných potrieb. A čo samosprávne obce, myslíte že zostávajú pozadu.

Cirkev neplatí dane, priživuje sa na úkor spoločnosti, žije ako štát v štáte nedotknuteľná a bez kontroly, myslite si, že to nie je úpadok morálky. Každá idea musí byť kontrolovateľná,  ináč zostaneme stať na mieste a vlastne zločiny sa bude snažiť nepokryte bagatelizovať a zakrývať.

Keď som diskutoval o potrebe cirkvi pre veriaceho, cirkevný odborníci naraz začali hovoriť o zrelej viere v Boha. Nezrelá viera „Boh ma chráni pred nešťastím a pomáha v úspechu“ za čo cítim potrebu sa odvďačiť cirkvi. Zrelá viera v Boha nás učí ako prekonať utrpenie svoje i svojich blížnych – na to treba morálnu i finančnú podporu a tu je miesto cirkvi nezastupiteľné.  Skrátka vyvolený u Boha budú bežný ľudia za to že slúžia cirkvi, odpúšťajú a dávajú a cirkevní činovníci  za to, že berú a bohatnú. Samozrejme, že sa medzi cirkevnými činovníkmi nájdu i taký čo chápu hore uvedenú úlohu cirkvi, ale tí obyčajne zle skončia.

Aby nedošlo k nedorozumeniu i keď si myslím, že viera v Boha je paranoidným bludom,  nemám záujem brať človeku vieru. Navyše nie je až tak márna myšlienka, že keď niečo chceš od boha, musíte sa chovať určitým spôsobom – avšak len  v prípade, že ten spôsob chovania je mravný a civilizovaný  a nie zameraný len vyciciavanie veriacich a obohacovanie týchto „morálnych“ autorít. Podľa mňa ak by Boh existoval, tak nebude skúšať našu vieru. Ak by chcel niečo skúšať, tak by mal skúšať našu schopnosť odhaľovať podvody, podvádzanie a klamstvá – nie našu tupú dôverčivosť a poddajnosť a vôľu nechať sa obalamutiť. Boh by mal poznať rozdiely medzi dobrými vlastnosťami a zlými, nemal by podporovať druhé menované na úkor prvých. Nie je najmenší dôvod, aby skutočný Boh vôbec videl v absolútnej a slepej oddanosti k sebe akúkoľvek  hodnotu, nebo cnosť. Prvý kresťania sa vyhýbali obetiam a darom, aby sa odlíšili od pohanov – no netrvalo to dlho, len po tú dobu kým sa nedostali k moci. Potom  kresťanský klérus vypracoval učenie o trojakom ľude. Jednej časti uložil Boh vládnuť, druhej modliť sa a tretej (poddaným) pracovať na prvé dve skupiny. Ak sa niekto proti tomu staval, staval sa proti Bohu a to nemohlo zostať bez trestu.

Konkrétne príklady som čerpal z knihy: Jozef Krško:  Chcel by byť Boh kresťanom?