ateista

Ak dospeješ k viere, potom už viac nič nepotrebuješ, nemusíš ďalej nič hľadať. Takto argumentujú vykladači viery v Boha a to nielen zo Strážnej veže.

V predchádzajúcom blogu (Viera, veda a cirkev) som dospel k názoru – i keď pôvodne som to nemal v úmysle – že vierou človeka a nádejou by sa mala sťať veda, ktorá je prístupná kontrole spoločnosti.

Je to iná viera – je to presvedčenie, že bez rozumu a vedy neexistujú objavy a pokrok. Veda je založená na dôkazoch, na využiteľných výsledkoch.  Je to naša nádej – ochrana proti smrteľným chorobám, ochrana pred nebezpečenstvom prichádzajúce z vesmíru, ochrana pred vojnami a to prostredníctvom rozvoja  obchodu a slobodnej výmeny informácií., atď. Ak máte záujem o vedu, nemôžete veriť, že modlitbou k Bohu niečo okolo Vás zlepšíte. Našťastie máme vedcov, ktorí hľadajú odpovede na potrebné otázky, pracujú v tieni, nemajú čas viesť planú polemiku o zámeroch Stvoriteľa. Naopak, cirkev či celé hnutie inteligentného dizajnu nerobia nič, aby posunuli dopredu vedecké alebo medicínske znalosti a budúcim generáciám vedcov vravia všetko je jasné – neobťažujte sa hľadaním.

Ak nerozumiete, ako sa niečo deje, nič si z toho nerobte: vzdajte sa a povedzte si, že to urobil Boh. Neviete, ako pracujú nervové popudy? Dobre! Nerozumiete, ako sa v mozgu ukladajú spomienky? Výborne! Je fotosyntéza ohromujúco zložitý proces? Nádherné! Prosím vás, nepúšťajte sa do riešenia týchto problémov, vzdajte sa a odvolajte sa na Boha. Už sv. Augustín to celkom otvorene napísal: „Jestvuje ešte iná forma hriešneho pokušenia, veľmi zaťažená nebezpečenstvom: choroba zvedavosti. Ženie nás pokúšať sa odhaliť a odhaľovať tajomstvá prírody, ktoré presahujú naše chápanie, ktoré nám nie sú na nič a kde človek nemá chcieť niečo sa naučiť.”

Cirkev so svojim Bohom sa už vyčerpala, pre spoločnosť už nič dobrého neprináša. Jej myslenie zostalo na úrovni z pred 2000 rokov, keď veľká väčšina ľudí bola negramotná a fungovali len diktátorské režimy, čo predstavovalo opovrhovanie rozumom, zdôrazňujúc myšlienku viery, teda myšlienku uveriť niečomu, čo vrchnosti vyhovovalo i keď to nie je dokázané. Z toho dôvodu sa cirkev teraz zahĺbila len do svojej moci, a upiera sa hlavne na neprebádanú tému života po živote, t.j. ako v pokoji zomrieť. Keď toto má byť veľká nádej ľudstva, tak sa nemôžeme diviť niektorým veriacim, že túžobné očakávajú koniec sveta. Ale aké to nebo má byť – to sa nedozviete, za to o pekle sa toho napísalo veľa. Ak mám citovať známeho „demagóga“ Christophera  Hitchensa ktorý považoval nebo za „nebeskú Severnú Kóreu“, vychádzajúc z idey najvyššieho vodcu, ktorým môže byť neomylný pápež alebo hlavný rabín – čím to uzavrel poznámkou, že načo by sa tam tlačil.

„Vedci“ síce zo Strážnej veže neúnavné hľadajú diery vo vede, ale nie z toho dôvodu aby zisťovali čo je pravda, ale preto, čo by chceli, aby bolo pravdou. Ak sa nájde zdanlivá medzera, hneď sa vysloví domnienka, že následkom nedostatku inej výplne musí ju vyplniť Boh. Medzier ubúda, síce nové vznikajú ako veda postupuje dopredu, ale nakoniec  Bohu hrozí, že nebude mať čo robiť, ani kam sa skryť.

Možno mu  zostane len  jeden argument – kto v nepriateľskom studenom Vesmíre vytvoril a udržiava dlhodobo (stovky miliónov rokov) práve na našej  Zemi priateľskú atmosféru, t.j. také podmienky (prakticky stála teplota, tekutá voda..), že mohol vzniknúť a vyvíjať sa život? Myslím si, že to len do času pokiaľ sa neobjaví vo Vesmíre iná civilizácia. Čo ale potom z náboženstvom, ktoré sa živí oslavovaním Boha, ktorý vytvoril Zem ako stred Vesmíru, ktorý vidí každému do duše, dáva múdre rady, odpúšťa a súdi – jedine že by ich ako prvý uznali za Božstvo, čím by si ako sprostredkovatelia Božích prianí naďalej zachovali moc nad sprostým ľudom.

Prečo sa Boh považuje za vysvetlenie niečoho? Nie je vysvetlením – je zlyhaním vysvetlenia, je pokrčením ramenami, je „Neviem!” navlečeným do spirituality a rituálov. Ak niekto započítava niečo k dobru Bohu, zvyčajne tým myslí, že nemá riešenie, takže to pripisuje akémusi nedosiahnuteľnému, nepoznateľnému nebeskému preludu. Podľa „demagóga“ Dawkinsa je to argument vychádzajúci z osobnej nedôvery . A ak sa pýtate na vysvetlenie, kde sa nabral ten chlapík, čo to riadi, je pravdepodobné, že dostanete nejasnú pseudofilozofickú odpoveď, že vždy existoval (Jahve – znamená vždyprítomný), alebo že je mimo prírody. Čo, pravdaže, nič nevysvetľuje.

Náboženská viera je v prvom rade záležitosťou potreby, a nie pravdy, citová potreba Boha je silnejšia než akékoľvek dôkazy o jeho neexistencii. Človek si to v boji o život postupne vypestoval. Tí čo prežili museli niekomu ďakovať, čoho sa múdro chytili rôzny šamani. Falošné viery môžu byť rovnako utešujúce ako pravé, aspoň do momentu vytriezvenia z ilúzie. To platí aj pre nenáboženské viery. Človeka, trpiaceho na konečné štádium rakoviny, môže potešiť lekár, ktorý mu klame, že je vyliečený, rovnako účinne ako človeka, ktorý je naozaj vyliečený. Poznáme ľudí, ktorí veria všeličomu, čo nemá racionálny podklad. Ak sú tieto viery či názory bežné, voláme ich „náboženské“; v opačnom prípade sú „bláznivé“, „šialené, či „deziluzionistické“.

Existujú prvotriedni svetoví iluzionisti. Ich triky sa dajú dobre vysvetliť. Ibaže ja som príliš naivný, príliš nepozorný, chýba mi predstavivosť rozobrať to. To je správna odpoveď na kúzelnícky trik! A je to správna odpoveď aj na biologický jav, ktorý sa zdá nezjednodušiteľne zložitý. Ľudia, ktorí skočia z osobného ohúrenia pri nejakom prírodnom jave do prenáhleného uznávania nadprirodzenej moci, nie sú na tom lepšie ako hlupáci, ktorí si pri pohľade na kúzelníka, ktorý ohýba lyžičku, myslia, že to je „paranormálne“.

Prečo však tak ľahko akceptujeme predstavu, že jediná vec, ktorú treba robiť, ak sa chceme páčiť Bohu, je veriť v neho? Čo je zvláštne na viere v Boha? Nie je rovnako pravdepodobné, že Boh takisto odplatí láskavosť, veľkodušnosť alebo skromnosť? Alebo vážnosť? Čo, ak je Boh vedec, ktorý považuje čestné hľadanie pravdy za najvyššiu cnosť? Ozaj, nemusel byť dizajnér vesmíru vedcom? Čo keď Boh preferuje iné náboženstvo.

Argument nepravdepodobnosti hovorí, že zložité veci nemohli vzniknúť náhodou. No mnohí ľudia definujú „vzniknúť náhodou“ ako synonymu pre „vzniknúť bez premysleného dizajnu.“ Náhoda nie je pravdepodobným dizajnérom. To je jediná vec, v ktorej súhlasíme s autormi Strážnej veže. Ale ani Boha dizajnu nemožno používať na vysvetlenie organizovanej zložitosti, pretože každý Boh, schopný niečo dizajnovať, by bol taký zložitý, že by vyžadoval ten istý druh vysvetlenia aj pre seba samého. Dizajn nie je jediná alternatíva k náhode. Inou, lepšou alternatívou je prírodný výber. Prírodný výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na malé úlomky celku. Ak niekto tomuto nerozumie – nerozumie sile akumulácie.

Darwin zvolil ako orgán, predstavujúci osobitne vyzývavý problém, oko: „Predpokladať, že prírodný výber mohol vytvoriť oko so všetkými jeho zariadeniami na upravenie ohniska na odlišné vzdialenosti, na prepustenie rôzneho množstva svetla a na opravu priestorových a chromatických odchýlok, sa zdá, ochotne priznávam, absurdné do krajnej možnej miery.” .Kreacionisti škodoradostne citujú túto vetu opakovane a pri každej príležitosti. Netreba povedať, že nikdy necitujú jej pokračovanie.  Darvin tiež napísal: „Keby sa dalo dokázať, že jestvuje nejaký zložitý orgán, ktorý nemohli vytvoriť početné, postupné, jemné modifikácie, (alebo keby sa raz našla jediná skamenelina v nesprávnej geologickej vrstve) moja teória by sa celkom rozpadla. Neviem však vypátrať žiadny takýto prípad.“

Boh musí existovať, vravia veriaci, lebo keby ho nebolo, bol by život prázdny, nezmyselný, márny, všetko by bola len jalová a bezvýznamná púšť. Naopak, správny názor je, že náš život bude natoľko zmysluplný, plný a úžasný, nakoľko ho sami urobíme. Názor ateistov na život nikdy nepodlieha sebaklamu, zbožným prianiam ani nariekajúcemu sebaľutovaniu tých, čo si myslia, že život im niečo dlhuje.

Čo aj prijmeme tézu, že Boh nejestvuje, nehovorí všeličo v prospech náboženstva? Neposkytuje náboženstvo útechu? Nenavádza ľudí robiť dobre? Keby nebolo náboženstva, ako by sme vedeli, čo je dobré? Nakoniec, prečo byť k nemu nepriateľským? Ak je klamné, prečo má každá kultúra nejaké náboženstvo? Pravdivé či falošné, náboženstvo je všadeprítomné, takže kde sa berie? Heslom „Vierou, že je dobre veriť, hoci je to viera falošná“ dnes nevystačíme. V dnešnej modernej dobe si vieme predstaviť inú vieru, že aj bez nadprirodzeného náboženstva možno viesť šťastný a plný život. Prečo sú v Biblie väčšinou príbehy o zle, pretože nepravých ciest je veľa, ale správna cesta je len jedna – zlo má tisíc podôb. Biblia ukázala správnu cestu pre tú dobu, kedy sa písala, ale dnes sme už niekde inde – už pre väčšinu vzdelaného obyvateľstva nie sú vierohodné vymyslené  rozprávkové  bytosti  ako podnet pre priateľskú filozofiu, skôr naopak, keď si uvedomíme pre koho neplatia prikázania (možnosť  dostať odpustky podľa funkcií v cirkvi, alebo majetku) a koho  Boh vydiera rôznymi ďalšími nezmyselnými poviedkami (dedičný hriech, mňa jediného Boha budeš milovať inak skončíš v pekle, ja som za teba položil život, preto sa mi budeš kajať, nebudeš zhromažďovať majetok…).