Pre veriaceho je autorita pravdou a nie pravda autoritou.

Kresťanstvo ako hnutie od svojich prvopočiatkoch ponúkalo „nové duchovné hodnoty“, ktoré síce boli len chiméry, a sľuby za vieru v Boha. Väčšina obyvateľstva bola nevzdelaná a život mala veľmi ťažký, preto túžila po nejakom zmysle života, po nejakom šťastí. Chiméra rovnosti všetkých pred Bohom a sľuby ako odpúšťanie doterajších hriechov či blažený posmrtný život nebolo síce niečo nové ale veľmi potešujúce. Predstavu navzájom sa milujúcich spoločenských vrstiev, pričom tí bohatí mali pomáhať chudobnejším bolo veľmi upokojujúce pri chaose aký vtedy v tolerantnom Ríme čo sa týka náboženstva vládol. Navyše Pavlom upravené náboženstvo i keď bolo zmesou prvkov starej viery a novej viery bolo zostavené tak, aby tomu rozumeli i negramotní ľudia.

Dôkaz sily tohto náboženstva, ktoré je založené na sľuboch a víziách, ktorých naplnenie sa podmieňuje absolútnou vierou je v podstate zase viera. Dôkazy, ktoré nemožno verifikovať zmyslami nie je ani potrebné dokazovať, stačí tvrdiť, že sú založené na zázrakoch.  Takáto viera aj keď urobí niekoho šťastným neznamená to, že je i pravdivá, ale len pocitová. Už Pavol pochopil, že úspešnosť tejto viery len na základe jeho halucinácii o božom poslaní nebudú stačiť, ba ani vyhrážky o Božej moci, či možnom treste za pochybnosti ako sa o to pokúsil v liste Rimanom: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh.“ (Rim 13.). Preto využil legendu o reálne žijúcom človeku a povýšil ho na dlho očakávaného spasiteľa podrobeného národa poslaného priamo Bohom. Jednotlivé bunky spoločenstva obdivujúce Ježiša sa predháňali v konkurencie i iných spasiteľov v tom kto nájde presvedčivejšie svedectvo o jeho živote ako spasiteľa a konateľa zázrakov, najmä keď očitý svedkovia boli už dávno mŕtvy. Pričom je známe, že samotný Ježiš  nenapísal ani slovo a ani nezostal po ňom nejaký trvalý dôkaz jeho „uskutočnených“ zázrakov. Zázraky ako, že pane sa narodí dieťa, že človek, ktorý je niekoľko dní mŕtvy ožije, že z množstva potravy, ktoré stačí pre pár ľudí sa nasýti päťtisícový zástup ľudí, že naraz vyzdravie ťažko chorý, že sa rozostúpi more, že z neba padá mana sú síce neobvyklé a neopakovateľné javy, ale sú to javy po ktorých nezostala žiadna stopa, len v nespoľahlivých a prifarbených svedectiev z druhej ruky. Zázraky stvorenia sveta, či života boli pripisované všetkým bohom, aké kedy existovali, ale to ešte neznamená, že boli stvorené.

Keďže evidentnosť viery, ktorá by vylučovala pochybnosti nebolo možné podporiť reálne existujúcimi  dôkazmi, či autorstvom ich boha, tak prinútili rozum, aby prijal isté závery, ktoré podporili zapísaním svedectiev o zázrakoch z druhej ruky. Vedeli, že pravdivosť viery je poplatná autorite – textu knihy, ktorú vyhlásili za svätú. V oblasti historickej vedy sa síce tiež opierame, podobne ako vo viere v Boha o dôveryhodné svedectva. Lenže teológia nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám – pretože rozhodujúcim prvkom v nej nie je zisťovanie pravdy analýzou dôveryhodnosti svedectiev, ale len utvrdzovanie viery a to tým, že i u nedôveryhodných svedectiev sa namiesto ich vylúčenia ako pochybných, vymýšľa ich skrytý význam, čím sa systematicky vyrábajú ďalšie nánosy klamu a dezinformácii.

Manipulácia s historickými faktami sa vzťahuje na veľkú, ak nie prevažnú časť cirkevného dejepisectva. Táto nepekná vlastnosť má korene už v evanjeliách, ktoré pozostávajú z bájok, výmyslov, podivných proroctiev, rôzne prekrútených udalostí, vydávania prirodzených javov za zázraky a zneužívania ešte starších povestí a literatúry. Ak tieto otázky viery, morálky a práva si pozriete z hľadiska reálnych podkladov, tak celá táto pevná a jedinečná zbierka histórie sa vám rozpadne pod rukami. Myslím si, že ak sa chceme dostať na pole pravdy, treba si vyberať dôkazy nie podľa viery v sekte kde sme vyrastali, ale podľa toho, ktoré dôkazy sú podložené najracionálnejšími argumentami. Ak nebude pravdivá história, vzniku tohto náboženstva, budú objektívne i stanovené pravidla o dobre a zle?

Možno veriť takému náboženstvu, ktoré namiesto dôkazov o existencie svojho Boha postaví rovno jeho morálku ako najvyšší zákon, udelí mu najvyššie pocty, a to tak, že všemožne likviduje prejavy oponentov.  Možno v tomto zmysle veriť náboženstvu, ktoré za účelom moci vyvolených a povinnosti im slúžiť postaví pojem boha ako protiklad k pojmu život, t.j. k  hľadaniu lepšieho života pre každého jednotlivca? Nútiť ľudí k  pokore až do takej miery, že pohŕdanie šťastia jednotlivca sa stane normálne.

A ako príklad najsvätejšieho života sa predkladá plné oddanie potrebám Boha, zbaviť sa majetku v prospech cirkvi a  viesť život pustovníka. Privádzať telo v hanbu, čím ho je treba považovať za čosi nečisté. Takáto morálka odosobnenia sa od tela, popiera základy života, a nie ako náboženskí teoretici demagogicky tvrdia, že je to jedinou cestou k ideológie života – asi na druhom svete. Pýtam sa, môže existovať reálny život bez fyzického tela?

Kresťanská téza o večnom protiklade a zápase medzi telom a dušou nie je len základom popierania života, ale je základom pre rozsievanie náboženských rozporov, ktoré vyvolávali krvavé vojny. Zničenie tela bolo menej dôležité ako pochybnosti o božej múdrosti. V súčasnosti, keď krvavý spôsob presadzovania svojich záujmov už nie je tak chvályhodný, obnovujú sa diktátorské názory minulosti tým, že sa ich snažia prezentovať ako pokrokové, premaľovávať regres na progres, čím spôsobujú postupne nahradzovanie demokratických samosprávnych mechanizmov byrokraticky – direktívnym riadením, ktoré čím viac pripomínajú feudálnu svojvôľu a patrónstvo zo strany vlastníkov.

Najvyššia „hodnota“ kresťanského náboženstva je pojem záhrobia – „pravého sveta“, ktorý je prezentovaný nielen preto, aby sa znehodnotil potreby tela, ale aby znehodnotil i jediný svet, ktorý existuje – aby v pozemskej skutočnosti nenechal žiaden cieľ, nijaký dôvod, len úlohu slúžiť Bohu a tak spasiť svoju dušu pre veľkolepý život po smrti. „Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre dobrá nebeské a večné: a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť..“ píše pápež Lev XIII. vo svojej sociálnej encyklike „Rerum novarum“

Pojem duše a dokonca nesmrteľnej duše bol teda vynájdený preto, aby sa pohŕdalo otázkami potravy, bývania, svetského vzdelávania, či skutočného liečenia chorých a to preto aby zostala svätá len imaginárna duša, ktorú treba ratovať. Táto blahodarná kresťanská filozofia sa prejavila i u svätej Matky Terezy, ktorá prevádzkovala niekoľko hospicov a to nie za účelom, aby chudobných liečila, či živila, ale aby dostali pred neodvratnou smrťou útechu a dôstojne zomreli. Pritom v týchto hospicoch boli i  ľudia, ktorých bolo možno vyliečiť. Za to samotná Matka Tereza mala kardiostimulátor rádiovo prepojený na špičkovú americkú nemocnicu a pri problémoch bola okamžite prevezená do tejto nemocnice v USA.

Pojem hriechu bol vynájdený zároveň s príslušným nástrojom mučenia, pojmom slobodnej vôle, ktorá má v prvom rade odolávať pokušeniam, tak aby pomiatla inštinkty. A to tak, aby z nedôvery k inštinktom seba zachovania a k predkladaným dôkazom sa vytvorila morálka pevne veriaceho kresťana, ktorý odolá všetkým skúškam, či pokušeniam. Myslím si, že tomuto trýzneniu nemožno hovoriť slobodná vôľa. Slobodná vôľa ani v inom ponímaní neexistuje, pretože ak ňou porušujete zákony je trestaná a v žiadnom prípade to nemožno chápať ako nejaká kladná vlastnosť.

Hriech, táto forma sebaprznenia človeka bola vynájdená, aby znemožnila vedu, kultúru a akékoľvek povznesenie človeka. Hriech je medzi bohom a človekom a nemá nič spoločné so svetskými zákonmi. Bez pestovania hriechu v človeku, by kňaz bol bez práce.

Na otázku „Veríte v boha?“ býva odpoveď často kladná, ale po prosbe vysvetliť, v čo konkrétne človek verí, čo chápe pod bohom, nasleduje úplný chaos. Veľa ľudí vychovaných vo viere v niečo nadpozemské, vycítia, že sú touto vierou kňazmi zneužívaný, tak si vytvoria vlastný názor na Boha, pri ktorom nepotrebujú cirkev. V podstate sa potom dozvedáme, že okrem prírody, celého nás obklopujúceho sveta, jestvuje „čosi“, akýsi vyšší, alebo absolútny Rozum, univerzálna sila ktorá všetko spája a istým spôsobom riadi prírodu a ľudí. Takýto „veriaci v boha“ ani nemusia vyznávať žiadne náboženstvo, dokonca ani veriť v cirkevné zázraky, ale veria v niečo nadprirodzené čo samozrejme, že nie je ateizmus, ale viera v nadpozemský zásah prozreteľnosti, teda viera v osud.

Tento životný názor vedie k viere, že voľba je ilúzia a že čokoľvek urobíme je už predurčené predchádzajúcimi príčinami, osudom, čo je ešte väčší nezmysel ako náboženstvo, pretože potom by sme nemali nijakú moc nad našim životom a naše činy by neboli hodné ani chvály ani hany. I keď sloboda rozhodovania musí predpokladať určitú pravidelnosť ľudského správania, bez nej by nebolo možné očakávať rozumné konanie, nedáva to ale príčinu veriť, že všetko je vopred rozhodnuté. Avšak mať pred sebou len jedinú správnu cestu, vedie pojem voľby taktiež do slepej uličky a bráni potrebným zmenám.

Morálne príkazy prezentované ako jednoznačný výdobytok náboženstva, nemali by sme dodržovať len kvôli nim samým, či prianiu nejakého Pána. Ale spravidla by sme ich mali uvedomiť, že ich máme dodržiavať pre ich rolu pri budovaní dobrej spoločnosti, ktorá si cenní prírodu a pri uskutočňovaní osobného ľudského šťastia. V jednotlivých náboženstvách je však zarážajúce, že povyšujú cnosť a povinnosť do centra morálneho života a minimalizujú potrebu uviesť do života čo možno najviac hodnôt života, ktoré potrebujeme aby sme boli šťastní. Zjednodušovať morálne zásady len na ich dodržovanie, robiť len to čo je správne nie je hlavným poslaním morálky, ale zlepšovanie jednotlivého ľudského života tak aby bol bohatý a tvorivý.

Tvorivosť je jednou z určujúcich vlastností ľudského rodu, ktorá vznikla z potreby prežiť. Každý zdravý človek ju má, pretože je nevyhnutná na prekonanie protivenstiev a na prispôsobenie sa podnetom prostredia. Človek vychovávaný k pokore je pasívny, nemá sklony niečo meniť k lepšiemu; je náchylný k obradnosti, býva posadnutý dodržiavaním predpisov a presnosti podkladov pre realizáciu predkladaných zmien, pričom mu unika podstata problému a jeho riešenie. Ako bytosť ovládaná zvykmi nechce alebo nie je schopná sa pokúsiť o niečo nové. Odporuje zmenám, či novotám tak, že vyhľadáva v nepodstatných veciach vyplývajúcich zo zmien neprekonateľné problémy.

Ak chceme niečo hodnotiť, treba si uvedomiť, že každé hodnotenie sa zakladá na porovnávaní, to znamená, že sme náchylní porovnávať veci a morálku druhých s názormi autorít na ktorých sme vyrastali. Ak sa dá veriaci v tejto súvislosti do diskusie s niekým, kto nezdieľa jeho (historické, politické, náboženské) názory, dovoláva sa  ako dôkazu hodnotenie svojich autorít. Očakávať, že veriaci predloží vlastné názory na diskutovanú tému je veľký problém, nakoľko svoje názory sa naučil akceptovať ako realitu od autority – od zdroja, ktorému je nutné dôverovať. Potom, keď už si nevie rady ako oponovať tak počujeme: „Čo si ty, voči erudovaným odborníkom, že ma tu poučuješ, tvoje dôkazy sú mŕtve, tak ako ich tvorcovia!“

Výber ľudí hodných nasledovania je problematický a koľkoráz až čas ukáže ich genialitu. Mnoho tvorivých ľudí hodných nasledovania sa do svojej smrti nedožili uznania a ich dokonalosť a tvorivosť sa vo svete stala známou až dodatočne. Napríklad vo Van Goghovi po celý život nikto nevidel génia a Nietzscheho nenávideli ako zloducha. Preto úroveň niečieho života nesmieme posudzovať podľa zaradenia do škatuliek, ani podľa jeho postavenia, alebo či je uznávaný génius alebo hlupák, ale podľa toho, či sám uvažuje, alebo len prijíma názory iných. Človek môže prejavovať vysoký stupeň umenia a šikovnosti, aj keď žije len v skromných podmienkach a to tým, že prejaví svoje nadanie a že urobí niečo podľa vlastných predstáv užitočné a produktívne. Schopnosť urobiť niečo také vyvoláva pocit radostného a tvorivého života, slušného, nádejného a vzrušujúceho. Do určitej miery môže dosiahnuť šťastie skoro každý človek, ale záleží na tom čo vlastného do toho dá.

Tvrdím, že niektoré klasické náboženské modely etiky sú v hlbokom zmysle slova neľudské, a ako také prameňom bezodnej biedy a nešťastia. Mám na mysli také etické systémy, ktoré učia, že šťastie je veriť autoritám a žiť utiahnuto – nezasahovať do tohto sveta: niektoré formy budhizmu prikazujú potlačiť všetky túžby, ak chcete vkročiť do stavu pokojnej nirvány; a niektoré formy kresťanstva sa sústreďujú len na spásu na druhom svete. Rozumný človek nebanuje za minulosťou, nepotrebuje sa ani chrániť pred neistotami a výzvami bežného života sľubmi posmrtného života a spásy vo večnej blaženosti, ale všetku svoju energiu zameriavajú na dosiahnutie krajšej budúcnosti tu na Zemi. Neoslavuje nadpozemské bytosti, ani sa nezabára do náboženskej metafyziky, ale dychtí vkročiť do tvorivého procesu reality, ktorej budú súčasťou aj keď zákonite narazí na neprajníkov, ktorým sa kostolné sľuby tak neplnia.

Nepochybujem – verím, že existuje krásny ostrov Zanzibar, hoci som tam nikdy nebol. Dôverujem tiež svojim učiteľom, mapám a cestovným kanceláriám. No je tu, jeden podstatný rozdiel voči viere v Boha, pretože o tom či Zanzibar vôbec existuje a či je krásny sa môžem i osobne reálne presvedčiť. No nemôžem sa presvedčiť, že existuje Boh, či nebo, alebo, či to Boh s nami myslí úprimne – tu môžem len slepo veriť, alebo pochybovať o tých čo to tvrdia. Nemôžeme argumentovať božím stvorením, či zjaveniami, ba ani textom zo svätej knihe, pretože existujú i prirodzenejšie vysvetlenia. Ak sa obmedzíme len na racionálne argumenty a dokumentovateľné dôkazy, potom sa pýtam, prečo  mám veriť v nadpozemské bytosti, ktoré si nárokujú na našu realitu, pričom sami nie sú schopní ani len sa ukázať v našej realite?

Slovné spojenie „vernosť viere” je z pohľadu rozumu nebezpečný nezmysel a aby sa v tom nikto nešpáral, tak pochybnosti  v každom náboženstve ako v každej diktatúre zakrýva trest, ktorý príde, ak neuveríte. A práve strach zakrýva očí miliónom ľudí, ktorý sa boja božieho hnevu a ničia si život pre nič za nič. Pre týchto religióznych ľudí nemá diskusia o viere zmysel. Považujú predsa božiu múdrosť za neomylnú, tvrdia, že k nej majú prístup skrz osobitné zjavenie a akceptujú jej obsah skôr na základe pocitu ako argumentu. No už letmý pohľad na históriu náboženstiev nám ukáže, koľko sporov sa viedlo o tom, ako treba chápať božiu múdrosť – v rámci jednej náboženskej tradície, s členmi iných náboženských tradícií, alebo najnovšie aj so sekulárnymi protivníkmi. Ako potom „rozlíšiť pravdu od falše“, keď vízie sú argumentom.

Odporúčanie realistov, že treba hľadať fakty, ktoré sú nezávislé na ľudskej vôli, kým pravda je vždy niečia, je pri často rozporuplných dôkazoch nie vždy presvedčivé. Pretože existujú i rozdielne názory na samotné fakty. Hovorí sa tomu aj uhly pohľadu. To je čarovné pomenovanie našej snahy prispôsobiť fakty jedinej pravde – tej našej. Akoby dialóg nebol spôsobom, ako sa obohatiť o nové vedomosti, ale len súbojom o to, kto vyhrá.

Odvolávať sa v týchto súbojoch na súčasne známe autority je ešte úbohejšie, pretože vo väčšine tieto autority mimo svoj obor sú ešte menej fundované ako bežný človek.  Samozrejme, že existujú i autority z oboru dialógu, ale i tu sa treba mať na pozore a skúmať ich vyjadrenia či nie sú vytrhnuté z kontextu, alebo podfarbené nejakým emocionálnym presvedčením.

 Vždy ma zaujímalo, prečo v náboženstve u väčšiny ľudí tento fenomén nefunguje i opačne: že autorita niečo tvrdí, podloží to faktami a ľudia zmenia svoje postoje, ak zistia že neboli podľa faktov správne? Nefunguje to nielen z toho dôvodu, že ľudia sa len tak nezbavia svojho uhlu pohľadu, ktorí im bol vložený do hlavy už v mladosti, ale hlavne pre to, že zmena názoru zraňuje ich ego. Je ľahšie predpokladať, že oponent alebo ktokoľvek, kto tvrdí niečo čo vám nesedí k vášmu uhlu pohľadu je agentom tajného sprisahania, či hlupákom čo ničomu nerozumie ako sa nad tým zamyslieť. Ego môže naďalej pokojne podriemkavať v kresle svojej múdrosti. A nielen to, oddanie sa v pokore Bohu je chápané ako najvyššia cnosť – a funguje ako droga. Viera je potom hrdinská disciplína, pretože musí prekonať vnútorný i vonkajší  odpor, inak sa neráta. Takto zocelenému človeku sa sľúbi, že len jemu Boh pomôže a prinesie úspech. Potom počujeme slova víťaza, či zachráneného z prírodnej katastrofy, že za všetko vďačí viere v Boha, avšak o tých, ktorí nezvíťazili, či zahynuli sa už nedozvieme, že boli možno ešte oddanejší Bohu.

Pôvod morálnych hodnôt, ktoré vyplynuli z kresťanského náboženstva, bolo po dlhé stáročia riadene Bibliou. Táto „svätá kniha“ poskytuje uspokojenie božou múdrosťou a božím riadením osudu ľudstva, no nemá nič spoločné s potrebami človeka, ktoré by mali byť dôležitejšie ako potreby hovorcov Boha. To, že ľudstvo sa týmto dostalo do najhorších rúk z titulu svojho rozvoja, chápeme až teraz. Aký je rozdiel medzi „záujmami“ Boha a potrebami človeka je najlepšie vidieť na príklade z histórie.

Keď v 13. Stor. vznikli vo Francúzsku určite nezhody z rozhodnutiami pápeža Inocenta III – pápež poslal na „kacírske mesta“ Albigencov 10.000 armádu križiakov. Križiaci pustošili celú oblasť terajšieho južného Francúzska, vyvražďovali ich obyvateľov a ničili poklady provensálskej kultúry. Pred hradbami 20.000 hlavného mesta tejto oblasti sa pýtal veliteľ križiakov – ako pozná , kto je veriaci katolík a kto je kacír – odpovedal splnomocnenec pápeža „pobite ich všetkých, však Boh si to už preberie“ Počas Albigenskej výpravy križiaci upálili na hranici pätnásťtisíc mužov, žien a detí a to len preto, že popierali učenie o ukrižovaní, ktoré je základom kresťanskej výchovy k pokore. A odmena pre vykonávateľov výpravy? Rovnaká ako u križiakov vo Svätej zemi – odpustenie všetkých hriechov, zabezpečenie miesta v nebi a nielen všetka ulúpená korisť ako bolo zvykom pri križiackych výpravách v zahraničí, ale i rozdelenie ulúpenej pôdy. To, že zničili rozvíjajúcu veľmi vyspelú kultúru a tolerantnú spoločnosť a zastavili vývoj renesancie na 200 rokov, boha asi nezaujímalo.

Áno toto je kresťanské dedičstvo, kde si vážime viac života nenarodeného dieťaťa ako život už samostatne mysliaceho tvora. I v súčasnosti, keď už cirkev nemá takú moc, aby rozhodovala o životoch ľudí, rozmýšľa však stále rovnako. Myslíte si, že preháňam, pretože ľudia už všeličo pochopili a všetko bezmyšlienkovo neprijmú. No, nie je to pravda.  I tí najmiernejší veriaci sú na strane katolíckej cirkvi, ktorá povedala, že hlavnou príčinou tragédie, ktorá sa stala redaktorom francúzskeho satirického časopisu bolo rúhanie, hanobenie náboženských citov. Rúhanie voči Bohu, či ich predstaviteľov je väčší hriech ako vražda – to nevyplýva zo svetských zákonov, ale z božích.

Už samotný fakt, že neexistuje iba jedno náboženstvo, jeden svetonázor  vylučuje existenciu jedného Boha, jedinej správnej cesty, ale ukazuje skôr na to, že radosť zo života je v hľadaní ciest odhaľovania zákonov prírody a tiež v tom, ako ich správne využiť pre kvalitné žitie a trvale tým nepoškodzovať prírodu, a nie sa uzatvárať  do konzervatívnych tradícií a čakať na nepodložené zjavenia. Všetky predstavy o Bohu vymysleli ľudia podľa toho, v akých kultúrach a podmienkach žili.

V rámci štúdie  o hodnotách sa zisťovalo či  hodnotové predstavy nejako súvisia, napr. s vekom, pohlavím, úrovňou vzdelania, religiozitou, pričom sa zistilo, že vo väčšine krajín prevláda faktor vplyvu, kde človek žije. To znamená, že katolík v Španielsku a katolík v Nemecku sa v pohľadu na určitou otázku líšia viac ako katolíci a protestanti v Nemecku. U väčšiny európskych krajín pojmy ako poslušnosť k autoritám, prehnaná sporivosť, či religiozita už strácajú na význame, ale samozrejme, že existujú krajiny ako Slovensko, kde sú snahy o opačný vývoj. Celkovo však v Európe náboženstvo stráca vplyv na usporiadanie partnerstva, prístup k cudzincom, na morálku vlastníctva, či na aspekty práce a politiky.

Prečo Boh, ktorý je jediný, dopustí konkurenčné náboženstvá. Pretože náboženstvá vytvorili a vedú ľudia, ktorým asi najmenej ide práve o Boha. Viere je to asi jedno koho vzýva, ale nie je to jedno prostredníkom vysvetľujúcim vôľu boha, ktorí sa boja, že prídu o moc nad ľuďmi. Pred časom Tomáš Halík, známy český teológ v Českom rozhlase prehlásil v tejto súvislosti, že všetci veriaci sa modlia k rovnakému bohu, len ho nazývajú  iným menom. Logicky z toho vyplýva, že kresťan sa modlí i k Allahovi a islamisti aj k Hospodinovi. Ale ako je potom možné, že náboženskí teroristi páchajú také zločiny a dokonca so súhlasom tohto spoločného boha, a aj tí „praví“ veriaci radi humanitne bombardujú civilistov. Ak je to pravda, že existuje len jeden Boh, tak potom táto ničiteľská revnivosť je len na udržanie potrebných nepokojov, čo prospieva udržanie moci vyvolených a preto tam nesmie chýbať i skorumpovaná cirkev, ktorá všetko toto bohumilé snaženie posvätí.

Toto chce boh, asi áno. Potrebuje nestabilitu, pretože len vtedy je človek prístupný k viere. Koľko kňazov po celom svete slúži rôzne bohoslužby, kde sa k nemu modlia, prosia. Potom by boh mal existovať, inak všetci títo kňazi, cirkevní hodnostári by pôsobili neskutočne smiešne. Takže ak existuje, prečo požaduje také krutosti, alebo nič proti ním nerobí? Možno to spôsobuje ako hovoria cirkevníci slobodná vôľa, ktoré nám bola daná bohom. To by, tiež znamenalo, že boh aspoň existoval ale nechal nám tu časovanú bombu v podobe slobodnej vôle.

Avšak i tak k čomu je potom taký boh, ktorý koná zlo, alebo sa len díva na to a nič nekoná? Skutočnosť je taká, že žiadny boh neexistuje a všetci, čo konajú v mene boha (akéhokoľvek) o tom asi dobre vedia a preto sa pri týchto zločinoch takto zbavujú osobnej zodpovednosti, ktorú prenášajú na neexistujúci a nedosiahnuteľný objekt, nakoľko sledujú len vlastne záujmy.

Náboženstvo sa napriek tomu stavia do mierumilovnej role, akože zmierňuje napätie, pričom však neuznáva ľudské práva a demokraciu . Obidva tieto výdobytky sú výsledkom európskeho a severoamerického osvietenstva, ktoré cirkvi tvrdošijne odmietajú. Demokracia a právny štát nevznikli na pôde kresťanskej náuky, ale proti vôli kresťanských cirkví. Súpis základných ľudských práv nie je vybudovaný na učení kresťanskej cirkvi, ale na princípe nedotknuteľnej dôstojnosti človeka. Ľudské práva sú tie, ktoré môžu jednotlivci vyžadovať od spoločnosti.

Vatikán je jeden z mála štátov, ktoré dodnes odmietajú podpísať Všeobecnú deklaráciu (Chartu) ľudských práv OSN z roku 1948 čo má za následok ich bezprecedentné zásahy do vnútorných záležitostí iných štátov bez rešpektovania vnútroštátnych zákonov. Napriek tomu radi využívajú pôdu OSN na marenie iniciatív zacielených na práva žien, či plánované rodičovstvo a neustále nabádajú na zakotvenie vzťahov medzi cirkvou a štátom do zákonov, tak aby cirkev mala právo zasahovať do všetkých zákonodarných záležitosti štátu – čo sa im, bohužiaľ, i sčasti podarilo dostať do Lisabonskej zmluvy EU, článok 17 (2007).  Vatikán sa tiež pripojil v OSN k požiadavkám moslimských štátov a odporúčal aby OBSE prehlásila, že výsmech svätých vecí nepatrí do práv slobody prejavu. Katolícka cirkev vždy hodnotila svoje práva, t.j. práva Boha vyššie ako práva ľudí a od tejto dogmy neodstúpil ani pápež František. Koho potom záujmy cirkev chce ochraňovať, myslite, že božie?

Katolícka cirkev si zvykla na to, že človek nemá právo niečo požadovať, ale môže niečo dostať len ako odmenu. Preto katolícka cirkev brojí proti tomu, že človek môže od nich oprávnene niečo požadovať. Čo má cirkev proti právam človeka ako: právo na život, právo na osobnú slobodu, právo na zdravotnú starostlivosť, právo byť zabezpečení pred núdzou, ekonomické právo, právo na intelektuálnu a kultúrnu slobodu, právo na morálnu rovnosť, právo na rovnakú zákonnú ochranu, právo na demokratickú účasť vo vláde, právo na manželstvo, rodinu a deti. Tieto základne ľudské práva obsahujú i práva, ktoré z nich vyplývajú, cez čo sa katolícka cirkev už nevie nijako preniesť ako napr.: sloboda myslenia a prejavu, morálna sloboda, osobné súkromie, eutanázia z vlastnej vôle, ochrana pred podvodom, sloboda bádania, právo na svetské vzdelanie (vrátane sexuálnej výchovy), ochrana pred diskrimináciou (rasovej, náboženskej, či sexuálnej orientácie), právo na spravodlivý súd, právo na opozíciu, občianske slobody, odluka cirkvi od štátu, právo na rozvod, volebné práva žien, právo ženy rozhodnúť o antikoncepcie, potrate, či umelom oplodnení.

Dokázať, že Boh neexistuje, nie je možné zdokladovať– avšak dokazovať, že viera v Boha je účelovo priživovaná výmyslami a neochotou niečo zmeniť v prospech človeka, by možno bolo priechodne u tých ktorí si dokážu položiť horeuvedené otázky. Presadzovať morálku, ktorá vychádza v ústrety potrieb človeka a nie Boha, nie je jednoduché, nakoľko takejto morálke a im predstaviteľom, cirkev pripisujú všetky možné zvrhlosti. A opačne autoritám, ktoré sa vyslovia za potrebu byť riadení Bohom, vytvárajú nezaslúženú publicitu.

Vždy mi bolo záhadou prečo sa vytvorila taká gloriola okolo Václava Havla, ktorý nebol bez chyby, samozrejme ako každý. Tento prezident sa prejavil ako naivný amatér. Po svojom „zvolení“ sa zmenil na kabinetného čechofilského prezidenta. Vypustil z väzníc 23 500 zločincov. Vrcholom jeho amorálnosti ako prezidenta ČR bolo označenie bombardovania pravoslávneho Srbska „kresťanskými“ štátmi NATO ako humanitné bombardovanie. Preto si nemyslím, že si zaslúžil taký rešpekt až v podobe kultu len preto, že sa odvážne vyjadril počas vlády komunistov zmierlivou vetou: „To nie je správne“, čo viedlo neskôr k dohodám s komunistami a teda k nežnej revolúcie bez krvi – čo vlastne ani nebola revolúcia, ale uznávam, že to bol dobrý počin. Dôvod prečo je tak oslavovaní je, ale v tom ako analyzoval príčiny svetovej krízy morálky, pretože sa stotožnil s názormi predstaviteľov cirkvi. To, že príčina problémov je v permanentnej ekonomickej kríze, ktorá spočíva v nedostatočnej kontrole chamtivosti kapitalistického systému sa už nezmieňoval. Dopracoval sa k tomu, že stačí aby sa posilnilo „slabé miesto“ v súčasnej spoločnosti a to výchova k duchovmu a bude pokoj. Áno, pokoj, ale len pre boháčov. Pracujúci dostanú len tu „duchovnú útechu“.

V jeho diele „Dálkový výslech“, charakterizoval dnešnú globálnu krízu morálky stratou metafyzických istôt, stratou akejkoľvek  nadosobnej mravnej autority, zážitku transcendentna (t.j. každý by mať prístup k vlastnému osobnému zjaveniu). Morálku moderného človeka nazval pyšný antropocentrizmus, ktorý je presvedčený, že všetko môže poznať a podriadiť si – v tom cíti pozadie súčasnej kríze. Zdalo  sa mu, že ak sa má svet zmeniť k lepšiemu musí zmeniť mravnú a duchovnú orientáciu na rešpekt k nejakej „mimo svetskej“ autorite, ktorá riadi zákony prírody a Vesmíru, čím síce nahral cirkvám i keď v jeho analýze bolo cítiť požiadavky i na zmenu náboženstva.

Preto si myslím, že u Havla nešlo k návratu starých časov, ale snaha o rekonštrukciu náboženstva prijateľnú pre súčasného človeka. Či to myslel tak či onak nie je dôležité – v každom prípade sa vyslovil za zmenu i keď na starých základoch. Čo do určitej miery sa o to tiež snaží naoko naplňovať i súčasný pápež. Ak, ale pápež začne kázať proti chamtivosti a násiliu, keď v skutočnosti vždy cirkev mala výsady vlastniť obrovský majetok, ktorého sa nechce vzdať je zrejme, že nechce zmeny, ale len obrátiť pozornosť od vlastných majetkov i za cenu, že pohne žlčou vážených zbohatlíkov a dá k dispozície premieľanie prehreškov nepodarených jednotlivcov z radov cirkvi.

Tieto zmeny v názoroch na morálku v spoločnosti sa neodohrajú prvý krát. Možno čas dozrel i dnes, avšak katolícka cirkev sa tak zaplietla do svojich právd, že už nemôže nič zmeniť. Vieme, že základ kresťansko-židovského náboženstva vznikol na základe prevzatých príbehov a následne upravených polyteistických názorov Sumerov, Babylončanov, Egypťanov, Peržanov, Asýrčanov, či iných kultúr. Podobné procesy nastali i pred 2.000 rokmi, ktoré  viedli v oblasti Stredomorí k vzniku gnose a prispeli tak k relatívne rýchlemu prijatiu vtedy nového kresťanstva, t.j. koncepcie kde dovtedy postavené náboženstvo na orientálnom despotizme a nacionalizme dostalo tzv. ľudskú tvár prijateľnú pre široký okruh obyvateľov. Teraz konečne by sa malo jednať i o potreby človeka.

Viem, že budem obviňovaní z jednostrannosti, ktorý nevidí i kladné stránky náboženstva. V tejto knihe hovorím výlučne za seba, prezentujem svoje názory, ktoré vzišli od autorít mne názorovo blízkych a samozrejme, že tieto názory predkladám na vlastnú zodpovednosť – je to moje rozhodnutie. Čitateľ teda nemá čo hovoriť do môjho písania a naopak, a ja nemôžem hovoriť do toho ako čítať túto knižku. Čítanie je slobodné. Na strane druhej viem, že nemám právo upierať nikomu ani jeho výsostné právo vysloviť svoj názor, alebo sa opierať o svoje autority, avšak zameranie tejto knižky nie je na oslavu náboženstva, ale jeho analýzu z hľadiska jeho nebezpečnosti, pretože už nie je schopné sa zmeniť.

Aby nedošlo k nedorozumeniu i keď si myslím, že viera v Boha je paranoidným bludom,  a že niekomu touto knižkou pokazím obraz rozprávkového Ježiška, nemám záujem brať človeku vieru v Boha. Je mi jedno, či niekto verí, alebo nie, je to jeho vlastná vec, tolerujem to, ale nerešpektujem. Priamo mi vadí, keď títo veriaci hodnotia iných podľa vlastných pochybných hodnôt, pričom zo svojej viery dokážu urobiť veľký biznis a sami tieto božie zákony morálky nedodržujú. Túto ideálnu kresťanskú morálku bolo vidieť i počas záberov z parlamentných volieb v r.2012 – v čase 40 dňového pôstu, vedenie KDH sa vo svojom hlavnom volebnom stane prejedalo pečeným bravčovým mäsom, pričom štrúdľa zostala takmer nedotknutá.

Je síce pravda, že keď niečo od niekoho chceš je ten oprávnený od teba požadovať chovanie určitým spôsobom a to týka ako náboženstva, tak štátu – avšak nikto nemá oprávnenie, ani cirkev v mene Boha, aby toto požadované chovanie bolo zamerané len vyciciavanie veriacich a na pokoru prijímať priestupky tých „morálnych“ autorít.

Podľa mňa ak by Boh existoval, tak nebude skúšať našu vieru. Ak by chcel niečo skúšať, tak by mal skúšať našu schopnosť odhaľovať podvody, podvádzanie a klamstvá – nie našu tupú dôverčivosť a poddajnosť a vôľu nechať sa obalamutiť. Boh by mal poznať rozdiely medzi dobrými vlastnosťami a zlými, nemal by podporovať druhé menované na úkor prvých. Nie je najmenší dôvod, aby skutočný Boh vôbec videl v absolútnej a slepej oddanosti k sebe akúkoľvek  hodnotu, nebo cnosť. Prvý kresťania sa vyhýbali obetiam a darom Bohu, aby sa odlíšili od pohanov – no netrvalo to dlho, len po tú dobu kým sa oni nedostali k moci. Potom  kresťanský klérus vypracoval učenie o trojakom ľude, napriek tomu čo sa píše v Novom zákone. Jednej časti uložil Boh vládnuť, druhej modliť sa a tretej (poddaným) pracovať na prvé dve skupiny. Ak sa niekto proti tomu staval, staval sa proti Bohu a to nemohlo zostať bez trestu.

Aby sme žili úprimný život – k tomu potrebujeme vychádzať z reality – pravdy. Pravda môže byť šokujúca, alebo nepríjemná, ale nakoniec vedie k oslobodeniu a k dôstojnosti. Tvrdenie, že existencia Boha, či už vymysleného alebo nie, nás civilizovala a nie je potrebné túto autoritu spochybňovať je zavádzajúce, nakoľko práve na základe diktátorského presadzovania tejto pravdy vznikajú neustále i vojnové problémy. Prečo veriaci nemajú hľadať pravdivé odpovede na túto otázku? Ako môže niekomu nezáležať na pravde v tejto základnej otázke, zvlášť keď sa pravdou na každom kroku zaklínajú? Aké môže mať spoločnosť pevné základy, keď bude stáť na nedôveryhodných dogmách.

Cirkevníci v skutočnosti nehľadajú pravdu, oni ak aj niečo hľadajú, tak to je potvrdenie ich názorov, ich zjavenia – textu Biblie, ale nie pravdivosť toho u čom majú iní pochybnosti. Otázky, na ktoré zatiaľ nik nevie isto odpovedať (vznik vesmíru, života), nepovažujú za podnet na hľadanie odpovede, ale za dôkaz ich mystických predstáv. Zaujímajú ich vlastné emocionálne zážitky (mravoučná interpretácia skúseností — či už vlastných alebo cudzích), moralizovanie o tom, čo sa má, či nemá konať, ilúzie ktoré im poskytujú útechu v neistej budúcnosti (nádej na posmrtnú spásu) — a to je asi tak všetko. Ale záujem o dôkazy im beznádejne chýbajú, ako sa jeden kresťan v diskusií vyjadril – oni ich nepotrebujú, oni majú svoju vieru, avšak ateisti , ktorí neveria sú povinní svoje presvedčenie fakticky dokazovať. Domnievajú sa, že nech si zmyslia, čokoľvek im práve napadne, môžu sa spoľahnúť, že to bude pravda – pretože oni to tak cítia, tak že sa nemôžu mýliť a vedia, že ani žiaden Boh sa proti tomu určite neozve.

Veľká časť ľudí preto nepotrebuje žiadne dôkazy, postačia im citáty len z jednej knihy, či vyjadrenie autority – ostatné pokladajú za výmysly a mýty, pretože to neladí s túžbami naočkovanými v mladom veku. A tým, čo ešte majú pochybnosti aby neochvejne verili, stačí ak nikto nemôže dokázať opak, že Boh je logickou príčinou všetkého. Čo k tomu dodať – myslím si, že bez dôkazov také hodnoty majú len vlastné ciele, kde diskusia nemá zmysel, pretože nevedie k nijakým výsledkom a teda ani k nejakému posunu k spravodlivejšej spoločnosti.

George Bernard Shaw (1856-1950):

“Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší než skeptik nevraví nič viac než to, že opitý človek býva šťastnejší než triezvy.”

Na budúci utorok sa vyjadrím k viere ako iniciátorovi a utešovateľovi.