ateista

Tlak osvietených demokratov, aby ľudia svoj rozvoj s potrebami prírody ignorovali, nerozdeľuje ľudí na dobrých a zlých, ale vyrába z ľudí nekompromisných nepriateľov. Predloženie takej to nehanebnej idei, kde sme povinný sa podriadiť národným či božím  neomylným rozhodnutiam, ktoré nesmieme si prekonzultovať  s tzv. nepriateľom, ba ani si vyjasniť jednotlivé stanoviska nás vedie k podriadenosti a k zvyšovaniu pocitu pomsty a nie k hľadaniu príležitosti ako naplniť nádeje na lepší život. Pri každom vyrokovanom kompromise síce niečo z predchádzajúcich nádeji stratíme, ale čo získame je prínosnejší život, ktorý urobí človeka skutočného občana našej skutočnej živiteľky – Zeme.

Taká idea, ktorá nekompromisne rozdeľuje ľudí, národy je proti zmyslu zachovania života na Zemi, pretože nepomáha rozvoju človeka ako jeho ochrancu, ale vyzdvihuje a odmeňuje doslova vrahov a príživníkov prírody, ako bojovníkov za pravdu, ktorí ignorujú život výrobou stále dokonalejších zbraní. Je to šialenosť nerokovať, ale nekompromisne bojovať akože silou potom získam nejaké výhody. Získam len nikdy nekončiace utrpenie a nie spojenie človeka so zdravým rozvojom prírody. To nie je zrada, zbabelstvo, to je pochopenie zmyslu života – spolupráca ako vyšší level života. Sami si položme otázku, kam by sme dostali, keby sme ešte pred vstupom do EU vyhrotili národnostnú otázku s Maďarmi. Keď každý Slovák, či Maďar sa cítil byť oprávnení bojovať za svoju pravdu. Vytvorením občana EU sa tieto tendencie akosi stratili. To, že sa stále nepristúpilo k riešeniu skutočných problémov rozvoja života je neustále vyvolávaná nekompromisná polarizácia názorov.

Požadovať, aby človek uctieval utrpenie, ako svoju očistu ako riešenie problémov a nie rokoval s protistranou, ale sa kajal, že nie je dobrý kresťan, Slovák, či Maďar je choré a nemôže prispievať rozvoju osobnosti, pretože to nás vedie do temnoty, kde potom uveríme kdejakej skazke, ktorú vypotili psychopati viery či demokrati národov ako nový boží poriadok. Drzo hroziť scenármi totálnej vojny, to jest pekelnými mukami tomu, kto len zapochybuje o oprávnenosti požiadaviek boha či osvietených demokratov národa je už zločin vydierania. Toto vraj požaduje všemocný Boh či nádej lepšieho života, ktorú poznáme len z rozprávok a povier, ako nás chce milovať, ale v realite ju ho poznáme, ako nás trápi a hrozí nezmyselnými katastrofami. Ak použitie rozumu má byť zabijakom viery v takúto budúcnosť, tak sa pýtam, kto potom potrebuje vieru takého to Boha či nádej, ktorá dovoľuje aby sme sa vzájomné zabíjali pre malicherné potreby vojny chtivých príživníkov. Dokonca i sám pápež to pochopil, ale vôbec tým nezískal podporu medzi kresťanmi, alebo to bol zo strany pápeža len typický jezuitský trik ako vyzerať ako mierotvorca? Pretože nestačí len hovoriť o mieri, ale treba i konkrétne niečo vykonať!

Človek sa stal človekom až vtedy, keď začal pochybovať o tom, že niekto určuje jeho osud, keď sa začal vzďaľovať od inštinktov, pocitov a emócií strachu a pomsty, ktoré mu nahovárala nevedomosť a rôzne náboženské temné dogmy či neomylný vodcovia národa, ako nebezpečie pre našu dušu, ale sám začal využívať rozum a spolupracoval s prírodou, kde poznal iný spôsob riešenia reality. Príroda predstavuje zmysel života a to tým, že hľadá cez spoluprácu  zo všetkými živými organizmami rozvoj života. To je tá pravá demokracia a nie to, čo tu za demokraciu chcú vydávať neomylný a znova až božskí demokrati. Takému demokratovi ide o len blaho svoje a svojich blízkych, ale nie o blaho spoločnosti, ba ani prírody, keď sa chce uctievaním votrieť do priazne nevyspytateľného molocha vojny; tak tomu určite nejde o človeka ani o prírodu.

Podstatu zmyslu života predstavuje sloboda jednotlivca, ktorého spoločnosť má chrániť pred chaosom autoritatívnymi dogmami nemenného poriadku čo božej predurčenosti národa a tiež ho má motivovať chápať a odhaľovať zákony prírody a ich potrebnosti pre svoj slobodný vývoj, ako výber jeho najlepšej cesty ktorá je v spolupráce. K tomu potrebuje človek poznať i určité limity, ktoré nevychádzajú z potrieb vyvolených udržať si svoju moc, ale zo zákonov spolunažívania ľudí a prírody, zákonov prírody, teda určitý morálny poriadok, ktorý mu to, čo má robiť neprikazuje, ale ho len limituje, ako hľadanie svojho miesta v dobrej spoločnosti.