Stav neistoty u našich predkoch stále pretrvával, nakoľko vychádzal z toho, že musel migrovať za potravou ak chcel prežiť. Vo väčšine oblasti kam ľudia prišli, živili sa tým, čo im poskytla príroda. Až vynálezom oblečenia z kože a kožušín mohli sa presunúť i do chladnejších oblasti, na sever a východ od Afriky, kde nebolo až tak veľa nebezpečných predátorov, ale bolo tam nadostač i väčšej lovnej zveri. Tieto oblasti však už boli obsadené silnejšími neandertálcami, ktorí sa tam trvale usadili a nedovolili len tak ľahko prechádzať cez ich územie.
Život migrujúcich ľudí nebol ľahký, podľa skúmania súčasného života migrujúcich ľudí v pralesov v Južnej Amerike bolo normálne i zabíjanie starých a postihnutých ľudí skupiny, ba zabíjali i nechcených novorodencov. Väčšina týchto migrujúcich ľudí putovala z miesta na miesto podľa ročných období, vegetačných cyklov rastlín. Pri prírodných katastrofách, či nebezpečných útočníkoch sa postupne presúvali i na nové územia. Vďaka tomu mali kondíciu a obratnosť tvrdých bojovníkov a to nielen preto, že sa zbavovali, tých ktorí nestačili, ale aj tým, že pri svojich cestách objavovali nové spôsoby prežitia a ani neboli náročný na výber potravín. Navyše ich ani netrápili infekčné choroby, ktoré väčšinou pochádzajú až z usadeného spôsobu života a z prenosu od rôznych zvierat.
Tento neustáli boj o prežitie vytváraním väčších skupín síce nedovolil našim predkom sa usadiť jednom mieste, ale ich nútil byť neustále v strehu, pracovať na sebe, tak aby pre svoju komunitu boli prínosom. Náboženstvo v tomto čase ešte nehralo pre nich nejakú významnú rolu vše múdrosti, ale ani nepostupovali chaoticky, či presadzovaním sily, ale riadili sa skôr skúsenosťami starších.
Na príklade neandertálcov, ktorí sa už usadili a začali využívať skôr silu jednotlivca ako spoluprácu veľkých komunít , čím si vytvárali len malé sebestačné skupiny možno vidieť, že sila o keď z väčším mozgom bez vzájomnej spolupráce nie je dostačujúcou zárukou pre prežitie. Už pred človekom existovali živočíšne druhy, ktoré mali obrovské tela a silu, čo ich predurčilo vládnuť na Zemi a predsa vyhynuli. Napríklad dinosaury, ktorí vládli na Zemi, keď človek ešte ani neexistoval. Síce ich prevaha sa vo väčšine prejavovala silou, nie rozumom a teda väčším telom a väčšími zubami, čím ostatné druhy života vytlačila do nehostinných krajov, či do podzemia.
Totiž taký dinosaurus vládol svetu 135 miliónov rokov a nakoniec i keď bol nesporne vládcom Zeme vyhynul. Prvý dinosaurí sa objavili pred 252 mil. rokov, ale nič neznamenali. Po permskom vymieraní pred 235 mil. rokov (kedy 90 – 96% druhov zaniklo) sa však presadili, pretože ako prví dokázali sa vysporiadať zo znížením obsahom kyslíka v atmosfére – 10%. Avšak to by ešte nestačilo, aby ovládli Zem. Posledným klincom do rakvy ostatným druhom nastalo až o 30 mil. rokov neskôr, keď sa znovu rozvinulo obdobie zvýšenej sopečnej činnosti, ktoré narušilo atmosféru vyšším obsahom oxidu uhličitého a oxidu siričitého. Nastali krátkodobé výkyvy klímy a zároveň i okyslenie oceánov, čo už definitívne rozhodlo o víťazstve dinosaurov.
Dinosaurus prispôsobeným sa zníženej potrebe kyslíka a dobrou adaptáciou na vyššie teploty, či nečistoty v ovzduší postupne ovládol život na našej planéte, a to tak, že ostatné druhy len živorili v jeho tieni a museli sa stiahnuť a ukrývať pod zem, čo ich nútilo zefektívniť telo pre prijímanie rôznej potravy a používať viac rozum. Nedostatok konkurencie u dinosaurov spôsobil, že prestávali byť pripravený na ďalšiu zmenu klímy, ktoré prišla pred 66 mil. rokov v podobe dopadu kométy, ktorá našu planétu zahalila prachom a požiarmi a neskôr veľkým chladom, kde už živiť veľké telo bolo nemožné.
Stagnácia vychádza z pocitu vlády nad svetom a prejavuje sa to tak, že prestávame vidieť kam sa svet uberá, a kam sa môže dostať v prípade katastrofy. Preto sa nemožno obzerať do minulosti, kedy silná viera všetko riešila. Ak prestaneme hľadať nové zdroje rozvoja a prestaneme vzájomne spolupracovať, ale hľadať len nepriateľa, ktorí nám bráni veriť v romantizovanú minulosť , kde všetko sa riešilo čakaním na zázrak, čaká nás rovnaký osud ako dinosaurov. Stagnácia života je veľké nebezpečie pre prežitie druhu, pretože podmienky života sa môžu veľmi ľahko zmeniť.
Realita je tým čím je, nie tým čím by sme chceli aby bola.