I iné vetvy života, t.j. zvieratá sa tiež neustále vyvíjali; behali, zháňali potravu, vylepšovali si zmysly, dokonca vedeli použiť i prírodne predmety ako nástroj, dokonca stavali i inžinierske diela, čím upravovali si svoje životné prostredie (bobor stavbou hrádzi), ba niektoré zvieracie spoločenstva sa vo svojej komunite i špecializovali (mravce, ktorí objavili poľnohospodárstvo – pestovanie húb, či vošiek už 50 mil. rokov pred človekom). Ich rozvoj bol však obmedzený možnosťami dorozumievania sa, ktoré vychádzali z fyzických predpokladov. Medzi najbystrejších tvorov na zemi patria i krkavcove vtáky, ktorí sú schopné zvládnuť nielen jednoduché matematické úlohy, ale si uvedomiť i vlastnú osobnosť a podľa toho sa rozhodovať. Avšak tieto tvory sa liahnu z vajec a nemajú ani ruky, pričom je známe, že poslední spoloční predkovia ľudí a vrán žili pred 320 miliónmi rokov čo by znamenalo, že je možné, aby vedomé vnímanie vzniklo už vtedy a odvtedy sa odovzdáva ďalej.
Človek vzpriamenou chôdzou po dvoch si neuvoľnil len ruky, ale i fyzický rozsah hlasiviek, čo využil pre lepšie dorozumievacie schopnosti. Rozdiel medzi človekom a zvieraťom je hlavne v dĺžke výchovy a teda v prenášaní informácií, čo nás viac individuálne vylepšuje ako evolúcia po fyzickej stránke.
Väčšina zvierat, aby prežila musela byť od narodenia už samostatná, a to tak, že sa u nich zakódovali do DNA určité rituáli potrebné pre ich prežitie. Trojmesačne opice sú prispôsobivejšie pre samostatný život ako trojmesačné dieťa, avšak väčšou variabilitou výchovy a lepšou ochranou potomka sa to nakoniec obráti. U iných zvierat je tento rozdiel ešte väčší, také žriebätko hneď po narodení už chodí – lebo musí z hľadiska svojej bezpečnosti. Zdalo by sa, že rýchla adaptácia na prostredie zakódovaná už do novorodenca je výhoda. V skutočnosti sú s tým spojené zásadne obmedzenia, ktoré vychádzajú z ich nemennosti. Zvieracie mozgy sa dopredu „predprogramovali“ už pred narodením pevnými spojmi neurónov inak by neprežili, ale cenu, ktorú za to platia je nižšia schopnosť neskoršej adaptivity, či zmien osobitosti jedinca.
Čo to znamená – stratégia prežitia zvierat je prispôsobená už dopredu do vymedzeného ekosystému. Ak zviera sa ocitne v inom prostredí, či nastanú zmeny životného prostredia, má veľké problémy tam samostatne prežiť. U ľudí je to trochu inak, tí naučili väčším využívaním mozgu prežiť v rôznych prostrediach, pretože ľudský mozog sa nerodí až tak dopredu predprogramovaný, ale si postupne vytvára svoj algoritmus, t.j. osobitý spôsob prežitia. Z toho dôvodu i keď ľudské mláďa je dlho bezmocné, neskôr svojou väčšou adaptabilnosťou rozvoja individuality sa nielen lepšie prispôsobí prostrediu, ale dokáže životné prostredie i meniť vo svoj prospech. Toto prispôsobovanie má však i u človeka svoje obmedzenia, čo náboženstvo od nepamäti zneužívalo.
Ako extrémny prípad, čo dokáže výchova je známy prípad z Indie, kde našli 6 ročné dieťa (Dina Sanichar), ktorého naozaj vychovali vlci – chodil po štyroch a namiesto reči vrčal, či vydával zvieracie škreky. Chceli s ním rozprávať, no nechápal ich, pretože zvieracia reč nie je o pocitoch, či o abstrakciách, ale len upozorňuje, či sa bráni sa voči rôznym druhom nebezpečia. Nemohli ho naučiť chodiť po dvoch, mal síce nízke IQ, ale niekedy sa prejavil ako veľmi chytrý a prešibaný. Nevedeli ho naučiť ani sa obliekať, nechcel jesť varené jedlo, najradšej mal kosti na ktorých si brúsil zuby. Naučil sa síce jesť z taniera, ale vždy čuchal toto jedlo pred uvedením do úst a vyhýbal všetkému, čo nebolo mäso. Zvieratá i keď sú od malička vychovávane ľuďmi, máločo od nich už pochytia, pretože sú skôr riadené svojimi naprogramovanými inštinktami, za to človek sa viac spolieha na mozog, ktorý sa vie lepšie prispôsobovať. Avšak toto prispôsobovanie mozgu i u človeka trvá len niekoľko rokov, čo sa do neho v tomto veku dostane, potom už sa môže rozvíjať len z toho čo sa dovtedy naučil.
Kritizovať osobu kvôli rase je zrejme iracionálne a smiešne, ale kritizovať ho za jeho náboženstvo je správne. To je sloboda. Sloboda kritizovať názory, aké koľvek názory – dokonca aj keď je to úprimne mienená viera – je jedným zo základných slobôd spoločnosti. Zákon, ktorý umožňuje kritizovať smiešne názory iba pokiaľ sa nejedná o náboženstvo je veľmi podivný z zákon.