Od začiatku svojej existencie hmota reagovala na energiu, pretože z nej vyšla. Biologická hmota sa sama prednostne vytvárala na prijímanie energie a to tak, že sa skladala do molekúl, ktoré lepšie prijímali energiu, čím sa postupne vytvoril i určitý primitívny metabolizmus, ktorým „organizmus“ dokázal i odstrániť to čo už nepotreboval. Zachovali sa len tie biologické zlúčeniny, ktorých spojenia mali tieto samo regulačne schopnosti.
Organická hmota, či neskôr organizmus sú špecifické v tom, že sa dokáže prispôsobovať prostrediu i svojou formou a to tak, aby efektívnejšie prijímal energiu, ktorú potreboval na svoje prežitie. Tak si vytvárali čo najstabilnejšie rovnice poľa, ktoré si pamätali a prenášali i do novej generácie organizmu. Ako sa tieto polia definovali, podľa akých síl, nevieme, ale je zrejme, že ak príroda našla stabilnú predlohu – matricu vhodnú pre budovanie organizmu, tak sa jej držala. Týchto vhodných predlôh vznikalo nespočetne z čoho je zrejmé, že sa od začiatku vzniku života, vznikal rôznorodý život založený na viacerých odlišných predlohách, ktoré si vzájomne konkurovali.
Pre vznik a zorganizovanie z nepreberného výberu organických molekúl, bolo treba vhodné prostredie, ktoré sa najskôr vytvorilo vo vzniknutých oceánoch vody. Po spevnený zemskej kôry vznikli i plytké moria, kde sa lepšie premiešavali unikajúce základne prvky z prieduchov zo zemskej kôry, ktoré obohacovali tvorbu molekúl o nové prvky (hlavne o síru, uhlík a fosfor). Vodné prostredie vytvára ideálne podmienky pre tvorbu nových zostav organickej hmoty, ktoré sa dokážu ľahšie prispôsobiť prostrediu. Tekutá voda vytvára, dalo by sa povedať prostredie skoro bezváhového stavu, kde za pomoci búrlivého počasia s elektrickými bleskami a stáleho prísunu energie nastane termodynamická revolúcia, ktorá vytvorí ešte odvážnejšie a trvalejšie spojenia organických molekúl. Čo znamenalo postupne zušľachťovanie hmoty tak, že už sama sa dokázala aktívne regulovať – prispôsobovať. Možnosť syntézy komplikovaných organických látok v tekutom prostredí sa úspešne potvrdilo i v pokusoch na laboratórnej úrovne a čo je ale doteraz záhadou, že sa vždy sa tam objavili i jednoduché replikátory.
Interakcia organických molekúl smeruje k evolúcie samo organizovania, kde si už organizované molekuly „vyberajú“ najlepší spôsob usporiadania z hľadiska prijímania dostupnej energie, čo smeruje k vytvoreniu organizmu, ktorý sa snaží zachovať si svoju aktivitu v prežití i do novej generácie – tie čo to nedokázali v konkurencie iných zložení sa proste rozpadli. Zo začiatku tieto organizmy „žili“ len z prijímania okolitých zlúčenín a dostupnej energie. A až neskôr si našli i lepší spôsob prijímania energie potrebnej pre svoj rozvoj a to využitím ďalších možných zdrojov energie, napr. organickou syntézou aminokyselín, či fotosyntézou, ale i požieraním sa vzájomne, čím sa vytvorili podmienky pre vývoj takého života aký poznáme dnes.
Pri iných podmienkach, bez stáleho vodného prostredia a prísunu dostatku energie, by sa tieto samo regulačné reakcie hmoty na prísun energie asi ťažko presadili. Z toho vyplýva, že popri zlých podmienkach pre vznik života môžu existovať i planéty, kde môžu mať aj lepšie podmienky pre vznik života. A podľa zistení astrobiologov sa už i také planéty v ďalekom Vesmíre našli, avšak bez prejavov inteligentného života. Treba si uvedomiť, že k ceste vzniku a vývoja inteligentného života nebráni len nevhodné prostredie pre vznik života, ale i jeho prílišná stabilita a ústretovosť, ktorá nemotivuje hľadať nové spojenia (ako napríklad boží raj – ak by existoval, tak organizmy by sa v ňom nerozvíjali, ale len dožívali). Evolučný rozvoj života je závislý nielen od podmienok vhodných pre vznik života, ale aj od neustálej životnej potreby prispôsobovať sa zmenám prostredia a konkurencie.
I keď pravdepodobne život vznikol v mori v podobe archeónov (pred 4,1 mld. rokov), ktoré žili pri prieduchoch v mori bohatých na energiu a minerály, kde sa nachádzali pórovité kamene, ktoré poskytujú podobné prostredie ako bunky. Avšak vzhľadom na to, že podmienky životného prostredia sa nemenili, tak sa ďalej už nevyvíjali a zostali prakticky na báze jednobunkových organizmov prakticky do dnes rovnaké.
Naproti tomu tieto organizmy sa naučili prežiť i v mimoriadne extrémnych podmienkach, kde získavajú energiu sulfidami – zlúčeninami síry, bez kyslíkového prostredia, a aj v prostredí s vysokou koncentráciou solí, či pri vysokých teplotách. I dnes existujú a dajú sa využívať napríklad pri čistení odpadových vôd, pričom pri spájaní oxidu uhličitého s vodíkom produkujú plyny, hlavne metán, ktorý sa dá využívať ako bio palivo.
No niektoré sa naučili čerpať energiu z väčších živočíchov ako parazity. Títo archaické organizmy nie sú síce naši predkovia, ale pravdepodobne ich základ sa dostal do našich tiel v podobe mitochondrie ako samostatná „elektráreň“ organizmu. Sekularizácia mnohobunkového organizmu s týmto parazitom vznikla symbióza, ktorá pretrváva dodnes napriek tomu, že tieto mitochondrie sú naďalej nezávisle na bunkách vládneho organizmu a majú i vlastnú DNA.