Vodíkový mrak z ktorého sa vykľulo naše Slnko už obsahovalo i pozostatky ťažších prvkov z výbuchov predchádzajúcich hviezd. Vznik Slnka sa datuje až o 8 mld. rokov neskôr, ako explodoval náš Vesmír, pričom tento zárodočný mrak už obsahoval dostatočné množstvo rôzneho materiálu ba i chemicko-biologické zlúčeniny prvkov potrebných pre vznik i organickej hmoty. Prečo až po toľkých rokov vzniklo naše Slnko (a čo robil dovtedy Boh?), príčin môže byť viac, ako napríklad pri zrážke dvoch plynových mrakov vznikne dosť materiálu pre vznik jednej hviezdy, čo ale nemusí byť pravidlom. Väčšina hviezd je totiž systém dvojhviezd a viac hviezd, len 15% hviezd v našej galaxie sú sólo hviezdy. Čo znamená, že do vzdialenosti cca 3 tisíce svetelných rokov od nás je cca 1,3 milióna systémov dvojhviezd, či viac hviezd, čo značne komplikuje stálosť obežných dráh planét.
Počas prvých stoviek miliónov rokov po vzniku Slnka sa vplyvom jeho gravitácie tento plynový mrak roztočil, nakoľko i veľké množstvá rôznorodej hmoty, ktoré vznikli v predchádzajúcich hviezdnych sústav mali svoju gravitáciu tak nepadali rovno na Slnko, ale odpudivou silou svojej gravitácie sa začali otáčať okolo novo vzniknutej hviezdy. Postupne sa kusy hmoty spájali s väčšími telesami a vytvárali planéty, či dopadali aj na Slnko.
Naše Slnko je stabilná hviezda a leží asi v 2/3 vzdialenosti od stredu galaxie, teda dosť ďaleko od centrálnej čiernej diery a nachádza medzi ramenami špirál galaxie, takže dosť riedkom vesmíre, teda ďaleko od prípadných výbuchov supernov, či vplyvu lokálnych čiernych dier (najbližšia známa je Cygnus X-1 v súhvezdí Labute – 7200 svetelných rokov), ktoré vznikli skončením života hviezdy. Len pri takýchto podmienkach bola šanca pre vznik života. Hrozby z Vesmíru pre zánik života na Zemi je i tak ešte dosť. Dopady asteroidov na Zem, ktoré nezachytili vonkajšie veľké planéty už neboli tak zničujúce i keď zničili veľa živočíšnych druhov, ale skôr boli popudom pre vznik nových a vyspelejších druhov.
Približne pred 4,42 miliardy rokov, keď sa naša slnečná sústava ešte len vytvárala, narazil do Zeme obrovský balvan veľkosti Marsu, zhruba 100 miliónov rokov po jej vzniku. Materiál vyvrhnutý z povrchu Zeme sa nakopil na jednom mieste, čím vznikol Mesiac. Dôkazom toho, že Mesiac pochádza z povrchu Zeme je to, že Mesiac obsahuje príliš málo ťažkých prvkov, nakoľko povrch Zeme je voči celej Zeme veľmi chudobný na ťažké kovy. Takže Mesiac obsahuje veľké množstvo ľahkých prvkov, najmä izotopu vodíka – tricium, čo by sa dalo využiť ako palivo pri fúznych reaktoroch.
Náraz, ktorý vytvoril Mesiac, prehrial veľmi Zem. Pričom rádioaktívny rozpad ťažkých prvkov v strede Zeme tomu ešte pomohol. Zostávajúce železo a nikel, ale aj vápnik a draslík, ktoré ešte boli na povrchu Zeme sa roztavili, a klesali smerom do stredu Zeme. Jadro Zeme sa tak vytvorilo z magnetických kovov, čo vytvorilo magnetické dynamo, ktoré ochraňuje Zem pred nebezpečným slnečným tlakom proti odfúknutiu atmosféry. Pohybom roztavených kovov a rotácie Zeme toto magnetické dynamo Zeme svojim účinkom siaha ďaleko mimo Zem, tak odpudzuje slnečný tlak hmotných častíc. Ako bude človek žiť pri dlhodobých letoch vo Vesmíre bez gravitácie a magnetizmu je otázne. Možno mu to i prospeje, ale to bude už iná kapitola vo vývoji človeka, žiť vo Vesmíre mimo planét.
Vznik Mesiaca napomohol nepriamo tiež k vzniku života a to tak, že pri náraze, ktorým sa vytvoril Mesiac podstatne spomalil rotáciu Zeme a vychýlil sklon Zeme oproti rovine ekliptiky z osi smerujúcej priamo na Slnko (23,5 stupňa) čím rozkolísal Zem a tým rovnomerne stabilizoval klímu na celej planéte, čo znamenalo pravidelne striedanie ročných období na Zemi. Ďalej taktiež tým, že pôsobí na vznik prílivu a odlivu mora, čím urýchlil evolúciu a to tak, že prinútil prvý život, ktorý vznikol v mori v jeho okrajových častiach prispôsobovať sa životu na krátko bez vody. Štúdiom korálov sa zistilo, že pred 2 mld. rokov trval deň len 10 hodín, ale pred 400 mil. rokov trval deň už 22 hodín a rok mal 400 dní. Teda vplyvom slapových síl Mesiaca narastá dĺžka dňa 1,5 milisekundy za 100 rokov a Mesiac sa vzďaľuje od Zeme 3,8 cm za rok.
Slnko ako sólo hviezda svojou gravitáciou postupne stabilizovala dráhy svojich planét. Po stabilizácie planetárnej sústavy, čo bolo ďalšou základnou podmienkou pre vznik života, pretože len tak mohla vzniknúť planéta, ktorá obiehala zdroj energie v takej vzdialenosti, že sa na nej dokázala voda udržať v tekutom stave.
Do vytvárania planét sa totiž zapojili i obiehajúce kusy ľadu (kométy, či asteroidy), ktoré dopadom na planétu Zem obohacovali jej atmosféru o vodu a možná i o biologické zlúčeniny vytvorené v predchádzajúcich hviezdnych sústavách. Tekutá voda vytvorila už na spevnenom povrchu našej planéty ideálne prostredie, kde jednotlivé prvky a zlúčeniny spolu ešte intenzívnejšie chemicky reagovali a vytvárali stále zložitejšie mikro častice hmoty – molekuly. Zložité molekuly sú už v technického ponímania základne stavebné kamene organizovanej hmoty, ktorá sa už dokáže i sama replikovať.