Abrahám Lincoln privítal deputáciu, ktorá prišla z návrhom zákona, ktorému on sám neveril, že niečo zmení, otázkou: „Koľko nôh bude mať ovca, ak jej chvost nazveme nohou?“ Odpoveď znela: „Päť.“ On nato povedal: „Mýlite sa, ak chvost aj nazvete nohou – to z chvosta nohu ešte neurobí.“
Takéto predstavy, ktoré nezodpovedajú realite sú i božie zjavenia, ktoré vraj niečo zmenia aj vtedy, keď nie sú podložené dôkazmi o ich reálnosti. Ak ide len o želania, ich naplnenie príkazmi nikdy nedosiahneme. Preto sa musí obsah náboženských doktrín neustále opakovať až sa vytvoria v našom mozgu elektrochemické spojenia o ich pravde i keď pravdou nemusia byť. Taká to demagógia, ktorá vyvoláva v našom mozgu dojem reality, či veľkej úcty k Bohu i keď nie je ničím potvrdená, sa potom nazýva vyššou realitou.
Čo to je? Môže existovať vyššia realita? Áno, môže, pretože naše zmysly sú obmedzené. Avšak to čo prezentujú teológovia ako vyššiu realitu, to nie je nejaký nad pohľad na realitu, ktorá vidí veci i v inom svetle, čo by nám mohlo pomôcť riešiť skutočnú príčinu problému, ale to sú fantázie ich obmedzeného mozgu, ktoré nám v ničom nepomôžu.
I keď astrológia podnietila rozvoj astronómie, či alchýmia rozvoj chémie súčasný svet ich už pokladá za nepravdivé vedy a nie len preto, že ich základom je boží vplyv, teda náboženstvo, ale preto, že vychádzajú z viery v nezmysly, kde netreba žiadne dôkazy. Náboženstvo nemôže byť zdrojom vedy, pretože vychádza z niečoho, čo nemožno nijako overiť! Veda nie je len to, čo riešia vo výskumných ústavoch, veda bola i v praveku, tým, že hľadali čo je za tým, ale v realite, čo potom dokázali i využiť a teda i pochopiť. Vedou bolo už prvé založenie ohňa.
Vo realite vedy neexistujú už vopred stanovené neomylné pravdy, ani nejaká doktrína, ktorú nemožno obísť, či emočná interpretácia faktu, ktorá dovoľuje vysvetliť i zjavný nezmysel ako vyššiu pravdu. Napríklad, že 6 dní stvorenia uvádzané v Biblie môžeme chápať i ako šesť miliárd rokov. Ale potom, čo si máme myslieť o iných tvrdeniach, či sľuboch z Biblie?
Ba ani zlo, ktoré človeku jednoznačne škodí nemôže byť chápané ako dobro, lebo je od Boha a tak v tom dodatočne hľadáme nejaké znamenia skúšky. Buď to tak je, alebo nie je – od Boha k tomu žiadne priznanie nedostaneme. Ani špekulácie ako zdôvodniť nekonanie Boha, akože, keby Boh uplatnil svoju všemocnosť, tak za pár hodín uvedie svet do poriadku, ale nemôže, pretože potom by nezistil charakter svojich sluhov. Neviem k čomu to potrebuje, veď sluha vždy zostane sluhom. Alebo ak je vševediaci, tak nepotrebuje niečo ďalej zisťovať, alebo niečo meniť, tak nechá svet taký, aký je. No potom, ako z tohto poznatku môžu vyplynúť úvahy, že je neprekonateľne dobrý a spravodlivý, keď nič nerobí?
Takéto nepodložené táraniny cez vedu nikdy neprejdú i keď človek sa tiež vyvíjal na základe rozvoja komunikácie. Veda je niečo iné ako náboženstvo, u vedy sa kresťanský a hinduistický fyzik nelíšia vo výsledkoch svojich pokusov a teda neplatia pre každého iné konštanty. Rozdiel medzi náboženstvom a vedou je v platnosti ich výsledkov. Ak by sme každý „objav“ nejakého náboženstva vymazali, nič by neostalo, nikdy by už nebolo vytvorené také isté náboženstvo. Namiesto neho by sa tu vytvoril nejaký iný nezmysel, avšak nie úplne rovnaký, pretože náboženstvo nevychádza z faktov, ale zo želaní. Ak, ale by bolo vymazané všetko z vedy, ľudia by skôr či neskôr objavili znova to isté i keď možno v inom poradí.
Človek riešiaci problémy rozumom sa nespolieha na náhodné milosrdenstvo Boha, ale analyzuje problém a hľadá jeho zákonitosť. Veriaci v Boha rieši problémy tak, že žiada, prosí o podporu Boha a v pokore čaká, že Boh, ktorý všetko riadi je neomylný a dobrý to za neho vyrieši, i keby mal ohnúť prírodne zákony.
Kto má vedu, nepotrebuje náboženstvo.