Cez všetky tie náboženské „kecy“ o nepochopení a nepolapiteľnosti božskej podstaty naraz pominú, keď dôjde na to, čo je a čo nie je správne. Vtedy veriaci vedia „čo Boh chce“, „čo Boh miluje“, „čo Boh nenávidí“ ako keby s ním včera debatovali v krčme.
Avšak ak ide o reálnu existenciu Boha, jeho činov, ktoré nemožno testovať, tak vtedy predstavitelia cirkvi chápu tieto podozrenia ako hnusné rúhanie. Prečo asi?
Aké máme priame dôkazy o existencie Boha, či Satana – žiadne, čo znamená, že je netestovateľný a teda je bezpredmetné sa tými to myšlienkami vôbec zaoberať. Pokiaľ nadprirodzeno sa nedá testovať potom všetky reči o nadprirodzených bytostiach sú len táraniny. Žiadni rozumný človek, nemôže vieru bez dôkazov považovať za kladnú hodnotu.
Keď sa veriaceho opýtate, odkiaľ má informácie že nadprirodzeno existuje odkáže vás na nejaké sväté knihy. Tieto knihy však nenapísali očitý svedkovia, ale väčšinou ľudia na základe zjavenia o tom, čo sami nevideli, čo by v dnešnej dobe bolo považované, keď nie za umiestenku do psychiatrickej liečebne, tak určite za podporu podvodu. Príbehy z týchto kníh sú zjavne napísané pod emóciami a teda obsahujú logické chyby – nehovoriac o tom, že majú ďaleko k realite danej prírodnými zákonmi.
Ak dospejete k skepticizmu v otázke existencie Boha, že nie sme chránený žiadnymi nadpozemskými bytosťami, pretože neexistuje možnosť ako ich otestovať, tak potom je už choré si svoje životné postoje stavať na ideách ktoré boli vytvorené na neomylnosti tejto predstavy.
Pri nachádzaní novej cesty zdôvodnenia reálneho sveta sa vaše morálne správanie nezmení. Morálne správanie nie je viazané na náboženskú ideológiu, ale na potreby človeka, ktoré si človek vytvoril sám, pretože boli rozumné a logické bez ohľadu na to čo učí kresťanská morálka. Dnes už nezabíjame ľudí pri jej porušovaní a berieme do úvahy i potreby prírody. Proste treba sa zbaviť predstavy absolútnej pravdy o zmysle života a nahradiť ju reálnou pravdepodobnosťou. Hodiť do koša predstavu istoty, ktorá nefunguje. Chápem, že je to tvrdý oriešok a treba na to veľa času, aby si človek po novom utriedil myšlienky. V reálnom živote nie je takmer nič isté, čo vás nutne dovedie i k čestným odpovediam: „Ja neviem“, čím pocítite viac zodpovednosti za vlastne rozhodnutia i za ich dôsledky. Žiadna idea, žiadne tvrdenie, žiadny názor, žiadna autorita nesmie byť braná natoľko vážne (to sa netýka len náboženstva, ale i politiky, či vedy), aby o nej bolo zakázané pochybovať a či jej tvrdenie otestovať.