Prestal som z ucelenými článkami o svojich názoroch, ale sústredil som sa len komentáre z pohľadu ateistu na tvrdenia iných. No časom som zistil, že ľudia bez premýšľania odmietajú ateizmus ako niečo zvrátené.
Rozhodol som sa preto napísať sériu článkov o ateizme.
Už dávno prešla doba, keď k ateizmu sa hlásili ľudia, ktorí sa zároveň hlásili k marxizmu. Toto spojenie avšak stále zostáva v povedomí ľudí. Človek nepríde na myšlienku, že Boh nemusí existovať, iba z titulu nejakej ideológie, ani z trucu, či len tak z ničoho nič. Ateizmus nie je viera. K tomuto poznaniu ho dovedú nielen konkrétne pochybnosti, ale zdá sa, že ateistom sa človek nestáva, ale ním už v podstate je, tak ako niekto zistí, že je skôr ľavák a ostatní sú praváci. V skutočnosti sa človek môže rozhodnúť o tom, či bude alebo nebude veriaci až v pokročilom veku, pretože v mladosti o tom moc nerozhoduje.
Ateista nie je človek, ktorý vie, že Boh existuje, ale ho nenávidí a preto uctieva diabla. Miluje všetky neresti a páchaním zla je tak posadnutý, že často jedná i v rozporu s vlastním prospechom (tak si ateistov predstavujú niektorí veriaci). Dôkaz, že to tak nie je poskytujú štatistiky kriminality, kde kriminalita veriacich oproti ateistom je nepomerne vyššia. Štatistiky tiež ukazujú, že podstatná časť ateistov nikdy nebola komunistami a prevažujúca časť komunistov nikdy nebola ateistami. Ateista nie je ani človek, ktorý by sa nejako naštval na nejakého kňaza, ale tým, že si uvedomil, že neverí náboženským rozprávkam je donútený o tom rozmýšľať ako to vlastne je, čím si vytvorí vlastný názor, ktorý neodporuje realite a ani spolupráce s ľuďmi iných názorov.
Naplánovať si, či nariadiť si v čo majú ateisti veriť, ako to bolo za komunistov – tzv. vedecký ateizmus je tiež nezmysel, pretože táto idea je len ideologicky prepojená s predstavou budovania komunizmu. V skutočnosti bojovať za beztriednu spoločnosť nemá nič spoločné s ateizmom.
I keď existencia Boha sa vo všeobecnosti pokladá za samozrejmosť, napriek tomu, že neexistujú o tom žiadne priame vedecké, či faktické dôkazy, preto veľa ľudí nechápe, prečo by mal by byť pojem milujúceho Boha zneužívaný ako zámerne ladená demagógia jedinej pravdy, ktorá pravdou nie je.
Tvrdiť, že bez Boha si nič, hmota bez ducha, pretože všetko čo dýcha slúži Bohu, že pravý zmysel života je boží obojok, ktorý ťa trestá a odmeňuje je už hrubá demagógia. Alebo tiež, že človek bez božieho programu, nebude mať zmysel a bude smerovať k chaosu. Tieto tvrdenia dospeli až do takého štádia, že ľudia, ktorí nevidia Boha vo všetkom čo nás obklopuje obviňujú zo spolupráce so Satanom. Tretia cesta vraj neexistuje i keď Boh, či Satan sú len literárne postavy. Ateisti pochopili, že tu nejde o Boha, ale o moc, ktorá sa zakrýva vznosnými myšlienkami o boji dobra proti zlu. Ak by ateista bol len kus hmoty, bol by i tak kus ale svojej hmoty, ktorá sa riadi vlastnými potrebami a tiež sleduje záujmy spoločenstva v ktorej žije, čo je základ pre rozvoj evolúcie – rozvoja osobnosti a nie chaos, ani úpadok.
Veriaci majú tendenciu dobré veci pripísať svojej viere a pre nedobré veci hľadajú vinníka v ateistoch, v homosexuálov, v emancipácie žien, v demokracie, to jest v trendoch, kde viera nepredstavuje hlavnú úlohu. Prirodzene tak majú sklon ateistov, či iných oponentov urážať a obmedzovať… Často si to ani neuvedomujú. Avšak to, že ateizmus je v základe výsledkom osobného vývoja človeka, čo znamená, že nikto si nemôže byť istý, kam ho jeho osobný vývoj nakoniec dovedie, podceňujú. I keď táto premena sa niektorým sťať nemôže, je i tak toto chovanie veľmi krátkozraké, pretože bojovať proti ateizmu, či slobode rozhodovania tvrdými reštrikciami môže mať katastrofálne následky pre celú spoločnosť – o čom nás história už neraz presvedčila.