Päťdesiat percent súčasnej americkej populácie verí, že svet je starý len šesť tisíc rokov, čo je výsledkom náboženskej výchovy. To je desivá predstava o najväčšom a najmocnejšom kresťanskom národe v súčasnosti. Ak by títo veriaci začali dôsledne uplatňovať sväté písmo a namiesto pracovania by začali zabíjať svojich blížnych za heréziu nastal by ekonomický úpadok spoločnosti. Našťastie v USA väčšina kresťanov ani nečítala Bibliu a preto ani nemá predstavu o týchto požiadavkách Biblie. Vládny tlak na tolerovanie rôznych skupín kresťanov, či nekresťanov spôsobuje umiernenosť amerických kresťanov.
Prečo tomu tak je? Pri odpovedi na tuto otázku boli obyvatelia USA testovaní na znalosti z Biblie, čo myslíte, aká skupina v USA mala najväčšie znalosti o požiadavkách náboženstva. Odpoveď je prekvapivá, boli to ateisti a agnostici.
Veľká časť americkej spoločnosti síce dáva svoju náboženskú vieru na obdiv ako mimoriadne dôležitý prvok svojho života, avšak veľmi obmedzenými znalosťami o svojom náboženstve – nie je neobvyklé, že do svojho náboženstva vsúvajú vlastne predstavy (napríklad známe Zlaté pravidlo si myslia, že patrí do desatora). Toto pravidlo vyslovil už Konfucius pred 2500 rokmi, síce v Biblie je tiež citované, ale až v Novom zákone (Lk 6,31 Mt 7,12).
Tieto americké rôznorodé náboženské skupiny, vrátane nekresťanských sa zhodnú len v jednom, že človek, ktorý neverí v Boha nie je dobrý. Preto do amerického kongresu nebol zvolený žiadny ateista. Práve naopak, každý člen súčasnej americkej Snemovne reprezentantov (dolná komora), či Senátu (horná komora) vystavuje svoju religiozitu na obdiv, pretože dobre vie, že to mu prinesie mnoho politických bodov.
Americká ústava zakazuje vláde zaujať pri náboženskom probléme stanovisko niektorej strany; finančne podporovať nejakú cirkev alebo dotovať nejakú vieru. Výsledkom potom je, že kto chce v USA praktizovať nejaké náboženstvo, musí to robiť na báze dobrovoľnosti. Tak vznikla situácia, že veriaci ľudia keďže sa môžu v tomto smere verejne vyjadrovať, tak každé zoskupenie veriacich si vytvorilo iný pohľad na požiadavky svojej viery.
Voličská základňa je naklonená zvoliť prezidenta, ktorý predstiera, že vyznáva náboženské hodnoty (stačí spomenúť Boha), avšak nemôže preferovať jednu skupinu a ani z toho titulu zmeniť ústavu, či federálne zákony. Ale môže všeobecne rešpektovať náboženské vyznanie a z toho titulu si nájsť i náboženské dôvody pre vojenskú agresiu mimo USA, čo nazýva oslobodením od diabla, či humanitné bombardovanie nedemokratického štátu.
Zákonodarstvo USA, ale umožňuje, hlavne na lokálnej úrovne z hľadiska demokratického hlasovania prijať opatrenia, ktoré vyhovujú lokálnym náboženským predsudkom. Podobný systém môže fungovať len medzinárodne silnom štáte, kde nie sú vnútorne ideologické nepokoje. O niečo podobné sa napríklad pokúsil v Turecku prezident Atatürk, dokonca dodržiavanie ústavy z hľadiska dodržiavania jej nestrannosti voči náboženským predstavám zaručil špeciálnymi úlohami pre armádu, ktoré samozrejme boli i zneužité pri invázie v Arménsku. No tento systém akosi prestal fungovať, pretože Turecko nie je USA a nedokáže sa ani vysporiadať na medzinárodnom fóre s výčitkami o invázie v Arménsku. A ani nedokáže odolávať tlaku bohatých naftových arabských krajín, ktoré tieto sekulárne zásady postupne rozleptávajú. Súčasný boj o zmenu ústavy je nasmerovaní na oslabenie armády, ktorá mala zaručovať sekularizáciu spoločnosti.
Popularita americkej religiozity vychádza z toho, že sa stavia ako protiváha k bezduchej spotrebiteľskej kultúry. Vravia, že len to je cesta k šťastiu. Tak prečo ich to nerobí šťastnými? Pretože podľa Biblie budú šťastní, len vtedy keď všetci uveria. „Nebude šťastia, kým každé koleno nekľakne v mene Ježiša Krista“ a to je problém.