Keď sa pozrieme na to, k čomu sa modlia a čo žiadajú od Boha ľudia na východe, napr. v Číne, tým, že pália Bohu vonné tyčinky a pridávajú tam lístok svojich želaní, tak sa dozvieme, že si prajú aby im Boh pomohol doštudovať, aby mali šťastné manželstvo, vyhrali v lotérie, aby mali pevné zdravie, dobrý postup v zamestnaní a podobné želania. Tu sa javí viera v Boha ako zdroj možného šťastia oproti obavám, ktoré títo ľudia majú z budúcnosti postavenej na základe prísnych zákazov a pravidiel presadzovaných oficiálnou komunistickou ideológiou čínskej spoločnosti.
K čomu sa však má modliť radový kresťan kde jeho viera v Boha nie je nijak obmedzovaná. Môže niečo od Boha požadovať? Nie, práve naopak, neustále sa mu musí spovedať či robí všetko čo od neho on požaduje, aby bol skromný a nenápadný, a to až do takej miery – aby si ho Boh ani nevšímal. „Koho Boh miluje, toho navštevuje krížom“. Pravá filozofia kresťana je teda prežívať utrpenie, ktoré musí byť zjavné inak žije v hriechu. V tomto prípade sa tu Boh nejaví ako zdroj šťastia, ale skôr ako nevyspytateľný diktátor. Práve preto sa musí pravý kresťan, žid, či moslim riadiť stáročnými zatuchnutými pravidlami a zákazmi, ktoré mu život len strpčujú, pričom nesmie ani čo si len pomyslieť na to, že by ich zmenil v prospech zlepšenia svojho života.
Myslím si, že ak je spoločnosť založená na viere v jednu pravdu (ideológiu), potom je vylúčené i teoreticky očakávať spravodlivosť pre každého, čo len zvyšuje obavy a utiekanie sa k nadpozemským zázrakom. A naopak ak spoločnosť dáva možnosť presadenia rozumu namiesto presadzovania len tej jednej „správnej“ ideológie, tak mnohí, ktorí sa nedokážu prispôsobiť drzo označia seba za jediných správnych. Títo ľudia si vôbec neuvedomujú, že sú vedení „božími“ inštrukciami vymyslenými nie pre potreby otvorenej spoločnosti, ale len pre potreby zachovania diktátorských spoločenstiev.
Nebudem tu diskutovať o tom či Boh v skutočnosti existuje a či vôbec vie o človeku – o tom majú zjavne pochybnosti i samotní pápežovia – zástupcovia Boha na Zemi. O to tu vôbec nejde – pochopil som to vtedy, keď som čítal o konkordáte Hitlera s pápežom Piusom XII, kde pápež obetoval nemeckých kresťanov, či židov za účelom záchrany Vatikánskej cirkvi. Vedel, že keď sa postaví ako zástupca Boha proti Hitlerovi, Hitlera to nezastaví a obsadí i Vatikán, pretože jeho ideológia bola pre fašistov presvedčivejšia. Pápež tušil, že žiadny Boh mu nepomôže, tak ako nepomohol svojmu vyvolenému národu. Na druhej strane tak isto vedel, že utrpenie pomôže oživiť vieru v cirkev, čo však by mu bolo málo platné, keby sa veriaci dozvedeli, že jeho apelácia u Boha bola neúčinná.
Poučenie z toho vyplýva, že tak ako v súčasnosti tak aj v minulosti sa nemožno príliš odvolávať na morálku podľa nejakej ideológie, pretože si ju človek nemôže dovoliť, inak bude skôr, či neskôr zmetený nemilosrdnou silou evolúcie v prospech silnejšieho. Kapitalizmus nie je ideológia, ale hrobárom všetkých ideológií, pretože fandí schopnejším. Prežiť môžu iba tí, ktorí sú ochotní sa prispôsobiť. Ak niekto za účelom úspechu klame iných, musíte tak robiť tiež, a nie ho obviňovať bez predloženia dôkazov ako to robia ľudia, ktorí sú pod vplyvom nejakej ideológie. Ak kapitalizmus vo svojej podstate podporuje podvody, nemôžete ho zakázať ako nejakú ideológiu, ani jalovo očakávať, že nás niekto od neho spasí, ale musíme jeho nedokonalosti, ktoré môžu viesť i k zániku ľudstva neustále politicky regulovať, tak aby ozaj odmeňoval schopnejších a nie podvodníkov, proste tak ako to robí príroda pri presadzovaní života – avšak my oproti prírode nemáme na to milióny rokov.