V tejto kapitole by som sa pokúsil vyjasniť základne nedorozumenia v chápaní evolúcie a to formou otázok a odpovedí. Neviem, ale či sa mi podarí natoľko zhutniť tieto informácie, tak aby boli presvedčivé ale nie príliš podrobné čím by som odradil väčšinu čitateľov. Vopred sa ospravedlňujem, ale hutnejšie a pritom ešte zrozumiteľne som to nedokázal napísať.
Dôkazy o tom, ako sú Slnko, či hviezdne galaxie vzdialené od Zeme, aký je vek Zem, aké sú pravidla delenia buniek, atď… sú pre odborníkov dostačujúce, preto sa tu nemienim dopodrobna zaoberať astrofyzikálnými výpočtami, či výpočtami veku Zeme a jej geologických vrstiev podľa polčasov rozpadu rádioaktívnych izotopov, alebo sa zaoberať výpočtom časového úseku genetických zmien DNA podľa jednotlivých druhov. Viem, že sa nájdu pochybovači, ktorí budú tvrdiť, že v tomto sú účelovo zavádzaní a neveria týmto poznatkom, ale to nie je môj problém.
Najväčší výdobytok civilizácie je právo byť sprostý, tárať nezmysly a pritom za to nezaplatiť životom, ale ešte dovoliť, aby sa na nás prisal parazit, ktorý z našej hlúposti si dobre žije. Nie, že bez náboženstva, by nevznikli civilizácie, ale opačne každá civilizácia, aby zabezpečila vládu vyvolených a urobila z ľudí ťažných volov potrebovala väčšinu spoločnosti parazitovať, tak aby za to ešte vrchnosti ďakovali. Také to spoločnosti vychovali zadubencov, ktorí nechcú vidieť realitu, ale sú verní len rozprávkam a zázrakom, ktoré im nasľubovali vlády parazitov.
1/ Prečo je dôležité pri poznaní evolúcie vedieť vek Vesmíru, Zeme a vzdialenosti vesmírnych telies od Zeme?
Ak chceme diskutovať o evolúcie je nutné najskôr vyriešiť otázku veku Zeme. Ak budeme tvrdiť, že Zem a celý vesmír podľa židovského kalendára má 5.777 rokov, alebo podľa výpočtu írskeho arcibiskupa James Ussher, ktorý precízne zrátal vek ľudí spomenutých v Biblie a zistil, že deň stvorenia je 23.10.4004 pr.n.l., teda niečo cez 6.000 rokov, tak potom celá diskusia o evolúcie je zbytočná.
Tak ako bolo nutné v 10. kapitole položiť otázku o existencie Boha veriacemu, za akých okolnosti by priznal, že jeho viera je chybná, tak treba v tejto kapitole položiť otázku diskutujúcemu o evolúcie ako dokáže vysvetliť vek vzniku Zeme stvorením s obrovskými vzdialenosťami hviezd, ktoré človek vidí na nočnej oblohe. Je známe, že svetlo sa šíri rýchlosťou 300 tis. km za sek, takže by sme mali vidieť len hviezdy vzdialené max. 6.000 svetelných rokov, čo ale nie je pravda, pretože len stred našej galaxie (nehovoriac o miliardy ďalších galaxií) je od nás vzdialení 26. 000 svetelných rokov, to znamená, že teraz viditelné svetlo zo stredu galaxie k nám letelo 26.000 rokov.
Ako vedci zmerali vzdialenosť k hviezdam? Z hľadiska presnosti sú najspoľahlivejšie merania vzdialenosti radarom, či laserovým lúčom. Metóda je založená na meraní časového opozdenia medzi vyslaním signálu a zachytením jeho odrazu. Takto veľmi presne bola zmeraná premenlivá vzdialenosť planét, napríklad Venuše, ktorá pri svojom krúžení okolo Slnka je vzdialená od Zeme od 259 mil. km, po 40 mil. km a Mars od 400 miliónov do 55 miliónov kilometrov. Avšak hlavnou metódou merania väčších vesmírnych vzdialeností je meranie uhlového posunu (nazývame ho paralaxa) pri pozorovaní z dvoch odlišných stanovíšť. Meranie ročnej trigonometrickej paralaxy je základná metóda na určovanie vzdialenejších hviezd. Najväčšia v súčasnosti dostupná základňa pre pozorovanie je obežná dráha Zeme okolo Slnka. Aby sme zmerali ročnú paralaxu, musíme danú hviezdu pozorovať v dvoch obdobiach, keď sa Zem nachádza v opačných bodoch svojej dráhy, teda po šiestich mesiacoch (300 miliónov km). Najvzdialenejšie objekty, ktorým vieme zo Zeme zmerať paralaxu sú vzdialené asi 150 až 300 svetelných rokov. Družica Hipparcos, kde jej výpočet nie je zaťažený nepokojom atmosféry, dokázala túto vzdialenosť zväčšiť až na 1.500 svetelných rokov. Čo sa týka zisťovania ešte väčších vzdialenosti, to je vec komplikovanejšia. Vychádza zo skutočnosti, že niektoré objekty vesmíru vykazujú rovnaké vlastnosti čo sa týka svojej absolútnej svietivosti (cefeidy – pulzujúce hviezdy, výbuch supernovy) a kde sa potom na základe ich zdanlivej jasnosti, a vedomosti o jej absolútnej jasnosti dá vypočítať jej vzdialenosť od Zeme.
No ak pripustíme, že Vesmír má 13,8 mld.rokov a Zem má 4,543 mld. rokov tak ako sa to vyrátalo na základe pozorovania Vesmíru a podľa hodín rozpadu rádioaktívnych izotopov na Zemi. Rádio metrické datovanie je spoľahlivá metóda na získanie údajov o veku hornín. Zakladá sa na porovnaní obsahu rádioaktívnych izotopov a produktov ich rozpadu s použitím známych polčasov rozpadu. Vek Zeme potvrdzujú i genetické hodiny, ktoré zaznamenávali genetické zmeny na molekulárnej úrovne(DNA). Prvé známky života, ktoré sa preukázateľne objavili na Zemi, boli vyrátane na základe týchto genetických zmien a potvrdené príslušnými nálezmi v patričných geologických vrstvách. Potom možno začneme uvažovať nad tým, že to asi nie je krátka doba aby nemohla byť evolúcia zodpovedná za rozvoj života.
Náš vesmír je veľmi nebezpečný pre život, a vôbec to nevyzerá na to, že by mal byť stvorený kvôli vzniku života, ale skôr život je nevyhnutný následok vývoja hmoty, ktorý vznikol postupnou organizáciou hmoty z prvotného chaosu. To, že na našej planéte život vznikol a udržal sa je pri toľkých planétach vo Vesmíre štatisticky pravdepodobné. Je to síce zatiaľ len hypotéza, tak ako kresťanská teória, ale oproti nej vývoj života prirodzeným výberom bez prítomnosti nadpozemskej inteligencie je sčasti dokázaný. Nikdy sme nepozorovali jediný doložiteľný prípad božského zásahu, a o nastavení vlastností nášho vesmíru ani nehovoriac. Zato sme však získali ohromné množstvo dôkazov procesu, ktorý vedie k úžasnému vyladeniu života bez akéhokoľvek zásahu inteligentnej bytosti – evolúcia ako vývoj hmoty výberom, t.j. výberom najschopnejšej opozície – života voči tvrdosti prírodných zákonov.
Náboženská predstava o vývoji života je pomýlená, pretože sa do nej vkladá účel a zámery hlavného dizajnéra. Vesmír pri hlbšom skúmaní jeho fungovania či dizajnu neprejavuje nijaké hodnoty, ale je rovnaký pre všetkých, dobrých či zlých. Jedných i druhých odmeňuje a trestá s absolútnou ľahostajnosťou. Správa sa ako chladný výtvor fyzikálnych zákonov, bez akejkoľvek morálky a až princípy evolúcie – život, ktorý vznikal veľmi ťažko a dlho, odmeňuje a trestá podľa zásluh. Až potom, keď život ovládne celý Vesmír, môže vzniknúť entita na úrovni Boha, ktorá dokáže i obísť prírodné zákony.
.Pavol (List apoštola Pavla Rímskym, 1:18-22) – zakladateľ kresťanstva veril, že Boh stvoril svet a ako dôkaz predkladal dokonalé usporiadanie neba, stavba ľudských a zvieracích tiel a dokonalé striedanie ročných období a neveriacich odsudzoval práve preto, lebo tieto dôkazy nevidia. (Detailný príklad, ako si kresťanský proroci vedený Bohom naivne predstavovali stavbu vesmíru a Zeme, sa dá nájsť v zachovanej časti rozpravy Dionýza Alexandrijského z tretieho storočia On Nature).
2/ evolúcia vďaka slepej náhode je štatisticky extrémne nepravdepodobná a potrebovala by stovky miliárd rokov a nie pár miliárd rokov na vývoj len jedného orgánu.
Čo sa týka evolúcie – náboženskí oponenti neustále zosmiešňujú zástancov evolúcie nepravdepodobnosťou, že ich vývoj je závislý len na náhode i keď toto evolucionisti nikdy netvrdili. Tvrdili len, že život pre svoju existenciu je schopný využiť i náhodné javy. Ale za to veriacim nerobí problém vložiť do riešenia problému neviditeľného Boha – Stvoriteľa o ktorom nikto nič nevie, len si ho jalovo predstavujú. Svet poznal niekoľko tisíc bohov – síce všetci mali svoje mená, ale neboli o nič skutočnejší ako dnešný bohovia. Ak by existovalo niečo, či niekto kto tento proces začal a naďalej ho riadi, nechal by bez odozvy o sebe takto tárať? Alebo je to šialené hovädo, keď pripustí aby ľudia pod jeho menom páchali tak hrozné zločiny. Preto si myslím, že najpravdepodobnejší záver bude, že vôbec neexistuje.
Tak či onak uctievať Boha, ktorý vznikol na základe pocitov je pre každého subjektívne rozhodnutie a nemá z realitou nič spoločné. Že subjektívne cítim prítomnosť Boha, ktorý mi pomáha pri nedostatku mojej osobnej zodpovednosti ešte neznamená, že neexistuje iný spôsob ako morálne žiť. Alebo inak, ak existuje Boh a ak má čo len trochu záujem o ľudí, ktorých stvoril, bolo by azda rúhanie predpokladať, že podá ľuďom nejaký exaktný dôkaz o svojej existencie? To nie je žiadne tabu, ktoré nesmieme skúmať – predsa toto nemôže byť rúhanie, keď máme záujem vedieť ako je to v skutočnosti – tento strach z rúhania vyvolávajú neustále predstavitelia cirkvi, pretože sa boja odhalenia skutočnosti.
Tvar a funkcia – je u živých organizmov vždy funkčná poplatná prostrediu, kde organizmus žije. Len u neživých organizmov ide o náhodný výber, kde ich tvar a zloženie je náhodne. Živé organizmy reagujú na podnety prostredia zložitými reakciami a prispôsobujú sa. Pokiaľ dráždenie trvá alebo sa opakuje, má organizmus schopnosť sa tomuto stavu prispôsobiť, či priestor opustiť, ale keď nedokáže sa prispôsobiť musí zahynúť. Je tu ešte veľa neznámych veličín a obmedzení, ktoré ovplyvňujú vývoj života ale to neznamená, že má v tom prsty nejaká neznáma entita, o ktorej nič nesmieme vedieť. Keďže nepozorujeme objektívne jej vplyv, znamená to, že na vývoj života má jeho „existencia“ maximálne len subjektívny vplyv.
To, že sa organizmy prispôsobujú životným podmienkam nemá nič spoločné s náhodou. U mnoho baktérii sa vyvinula rezistencia voči antibiotikám a to prekvapujúco v krátkom čase, že by i toto Boh riadil? Či snáď postupujú riasy, či baktérie premyslením výberom vlastnosti, alebo sa prispôsobujú okoliu tak, že skúšajú náhodne alternatívy, ktoré dokážu prežiť. Podľa mňa organizmus skúša v rámci využitia zákonov rôzne varianty a ktoré sa osvedčia v prežití, tie sa potom rozmnožujú. Mikroorganizmy nie sú intelektuáli, ani nemajú nijakú slobodnú vôľu, preto nešpekulujú nad tým čo je dobré a čo zlé, proste sa bránia antibiotikám – náhlej katastrofe, a to prirodzeným výberom zostávajú len tie najodolnejšie. Preto treba antibiotika dobrať, lebo keď predčasne skončíme dáme priestor aby si našli ochranu a vytvorili kmeň baktérie s rezistentnými génmi.
I keď zdokonaľovať sa môže každý organizmus len potiaľ, pokiaľ mu to dovolia jeho gény. A ani to nie je úplná pravda, pretože génový kód využíva len cca na 5% génov zo svojho genofondu predkov, ktoré bežne prepisuje do proteínov a teda používa pri vývoji embrya. Odchýlky sa obyčajne neujmú i keď predstavujú pokrok, nakoľko ak je stabilne životné prostredie netreba ani zmien vo využitý genofondu. Situácia sa podstatne zmení, keď nastanú prudké zmeny životného prostredia, vtedy sa môžu ujať i extrémne odchýlky a zachovať rod na základe podstatných zmien organizmu.
Motorom evolúcie sú mutácie: mutácie vytvárajú variácie, z ktorých potom prirodzený výber vytvára evolučné cesty. Nové poznatky evolúcie nám potvrdili, že pohyb základných častíc, elektrónov a protónov, spôsobuje mutácie. Ak sú schopné tieto častice vstupovať do kvantových stavov, čo by znamenalo, že sú schopné vyberať a zachovávať najlepšie riešenia, tak potom môže i DNA zrejme tiež vstupovať do kvantového mnoho vesmíru a skúšať mnohonásobné mutačné stavy a simultánne postupovať do vyššieho levelu, či rozširovať svoj genofond.
Jednotlivé gény sa sami od seba nemenia, nezmixujú sa od jednotlivých rodičov, ale vyberie sa jeden gén z genofondu predkov, akoby sa vybrala karta tej ktorej vlastnosti orgánu z jedného balíčku. Nefunguje to tak, že zmiešaním červenej a modrej farby vznikne fialová farba, ale vždy zostane červená alebo modrá karta alebo iná farba dostupná z genofondu. Genofond je genetická kniha mŕtvych, ktorá archivuje návody na prežitie, ktorými prešli naši predchodcovia. Každému sú namiešané karty génov, sťažovať si je už neskoro, ak chcem prežiť som donútený hrať s tým čo som dostal a žiaden Boh mi to nezmení, ale človek to v budúcnosti možno dokáže.
Sekvencia aminokyselín je sama určená poradím písmen v genetickom kóde a tak určuje tvar štruktúry proteínu a z nej vyplývajúcej chemickej vlastnosti. No ak sa vyskytne genetická mutácia, t.j. niečo nové čo v genofonde predkov nie je – môže vyvolať zmeny tvaru proteínu, ktoré však musia spolu reagovať a zapadnúť – inak sa neprejavia. Niečo ako v počítačom programe musí sedieť kontrolný súčet pre tú ktorú činnosť. Tieto mutácie génov, nie sú zmeny, ktorá by boli nečitateľné – ide ako by sme v počítačovej hantírke povedali ide len o zmenu hodnoty a spôsobia len zmenu rozmeru, či iné zmeny organu. Pokiaľ tieto zmeny ovplyvnia schopnosť organizmu prežiť, bude sa rozmnožovať a tak sa dostane do súťaže o ovládnutie genofondu a trvale sa zafixujú do genetického kódu druhu. Tieto zmeny neprebiehajú postupne, ale skokovo a to vtedy, keď sa drasticky zmení životné prostredie a väčšina populácie nedokáže prežiť. Vtedy sa buď dokážu presadiť jednotlivci so špecifikami mutáciami, čo sa prejaví v tendencie zmene druhu, alebo ako druh úplne vyhynú. Takže prirodzený výber je prežívanie úspešných génov na úkor neúspešných z genofondu. Treba si uvedomiť, že tieto mutácie sa týkajú len génov, nie génového kódu, pretože každá i nepatrná mutácia génového kódu je závažná chyba, ktorá môže spôsobiť i totálne zrútenie stavby organizmu.
Väčšina genetických zmien génov je neutrálna a nemá žiaden význam pre prirodzený výber, proste nemá žiaden vplyv na prežitie organizmu. Neutrálne zmeny sú postupne zbavené svojej funkcie a užitočnosti a evolúcia ich odsune na vedľajšiu koľaj, prestanú byť prepisované a prekladané do proteínov. A práve fixácia génov umožňuje fungovanie molekulárnych hodín. Ak chceme zistiť za akú dobu nastalo oddelenie od spoločného predka, sledujeme fixované gény, ktoré charakterizujú svoj druh a nachádzajú v celom genofonde druhu.
Teda dedia sa len informácie o prežití a to nielen prostredníctvom informácií uložených v DNA, ale i v imunitnom systéme, ktoré ak si nejakú chorobu už mal, tak telo už pozná protilátky, ktoré neskôr sa môžu zafixovať i do DNA. Ale prenášajú sa tam i spomienky minulých generácií. Každý pokus po ktorej nasledovala bolesť by sa už opakovať nemal.
Argument nepravdepodobnosti hovorí, že zložité veci nemohli vzniknúť náhodou. No mnohí ľudia definujú „vznik náhodou“ ako synonymum pre „vznik bez premysleného dizajnu.“ Náhoda nie je pravdepodobným dizajnérom. To je jediná vec, v ktorej súhlasíme s autormi Strážnej veže. Dizajn nie je jediná alternatíva k náhode. Inou, lepšou alternatívou je prirodzený výber. Prirodzený výber je kumulatívny proces, ktorý rozkladá problém nepravdepodobnosti na malé úlomky celku, ktoré sú pravdepodobné. Ak niekto tomuto nerozumie – nerozumie sile akumulácie. Napríklad keď vznikne nový prameň, voda tečie kade – tade, ale postupne si vyhĺbi svoje koryto aj cez skalu a vrchy i keď medzitým nastane niekoľko povodní a omylov, než sa voda dostane do mora. Cesta rieky nie je náhodná, ale vyplýva z podmienok a prírodných zákonov. Vývoj života sa zdá ešte komplikovanejší, ale zároveň úžasne zladený na základe istých zákonitostí, ktoré majú ďaleko od náhod. Samozrejme, že je oveľa jednoduchšie si týmto nezaťažovať hlavu a usúdiť, že toto všetko má na svedomí nejaký Stvoriteľ, ale je to pravda?
Kostry cicavcov sú úplne rovnaké, líšia sa len svojimi rozmermi a sú navzájom spojené rovnakým spôsobom. I kostra hlavy u každého cicavca sa skladá vždy z 28 časti, rozdiely sú len v rozmeroch. Čo z toho vyplýva – je to presne ten druh podoby, ktorý by sme očakávali v prípade, že všetky cicavce majú rovnakého predka z ktorého sa vyvinuli.
Každý chrbát človeka potrebuje rekonštrukciu. Ak Boh je zodpovedný za stavbu chrbtice človeka musel by priznať, že to spackal. Ak však si uvedomíme, že naši predchodcovia stovky miliónov rokov plávali, či chodili po štyroch a len pred niekoľkými miliónmi rokov došlo k prestavbe do vertikálnej polohy, keďže evolúcia potrebovala uvoľniť ruky, bude ešte veľmi dlho plátať tento prechod (80% dospelých ľudí trpí problémami s chrbticou). Útroby živočíchov nie sú ničím iným ako zlátaninou provizórnych polotovarov zlepených dohromady, tak ako sa to akurát hodilo, keď príležitosť zaklopala na dvere. Prirodzený výber proste rieši minulosť a nestará sa o budúcnosť.
Nemožnosť prechodu ryby na obojživelníka, či zviera dýchajúce atmosférický kyslík radi zástancovia stvorenia prezentujú ako holú nemožnosť evolúcie. Avšak prechod ryby na obojživelníka – pľúca na dýchanie nevznikli tak, že by sa pretvárali žiabre na pľúca, ale tak, že niektoré ryby si vytvorili v tele vak, t.j. vedľajšie črevo, ktoré potrebovali na potápanie a vyrovnávanie plavby, tým že doň pumpovali vzduch a tak sa stal tento orgán ako základ pre pľúca. Preto máme otvor na jedenie spojený i s dýchaním, čo nie je konštrukčné veľmi dobré oproti žiabram, pretože sa môžeme zadusiť jedlom.
Behom evolúcie cicavcov sa však stalo, že sa krk (ktorý ryby vôbec nemajú) predĺžil a žiabre zmizli. Niektoré z nich sa premenili na užitočné orgány ako štítna žľaza, hrtan. Krvné zásobovanie týchto organov v podobe ciev a nervov boli prevzaté samozrejme zo žiabrov. Ako sa cicavce vyvíjali a tvarom sa vzďaľovali od rýb dochádzalo k presunom ciev a nervov, ktoré sa naťahovali a všelijako krútili až došlo na prvý pohľad k na prostému chaosu tkaní v našej hrude a krku, ktorá má ďaleko od symetrického usporiadania. Podobne ako keď si k PC prikupujete nové zariadenia a po čase sa divíte ako sa jednotlivé káble posplietali a zauzlili.
Vráťme sa k argumentu o nemožnosti prechodu vodného živočícha na obojživelníka. Pre dýchanie na vzduchu potrebuje živočích pľúca, no tie sa mu nemohli vytvoriť vo vode, pretože tam ich nepotreboval. Na vzduchu mohol žiť takýto živočích len krátkodobo a to ešte veľmi ochromený – z toho pľúca hneď vzniknúť nemohli, ale bol potrebný na to čas. Oponenti tejto premeny zabúdajú na dobu kedy vznikali a kde vznikali obojživelníky. Vznikali v močaristom prostredí prepletenom rastlinami, kde bolo výhodnejšie sa pohybovať pomocou nejakých pahýľov ako plutvami. Na jedenej strane toto prostredie chránilo týchto živočíchov pred vysušením, ale na druhej strane poskytovalo nepreberne množstvo potravy. Prečo niektoré vodné živočíchy unikali do tohto prostredia, no unikali hlavne pred predátormi. V tom čase nebolo na vzduchu a na súši žiadne zvieratá, ale bola tam hojnosť potravy (rastliny, hmyz) čo ich veľmi lákalo a navyše nebol tam žiaden predátor. Prečo sa netvoria teraz takéto „medzičlánky“, pretože ak by sa nejaký takýto odvážlivec trepotal neohrabane na pol tela vo vode okamžite by už teraz existujúci suchozemskí predátori zlikvidovali k obedu. Po milióny rokov sa vytvorili druhy, ktoré ovládajú určité životné prostredie a iné druhy nemajú šancu sa ani postupne tam prepracovať. Zmeniť by sa to mohlo jedine po nejakej katastrofe, kedy by nejaký druh úplne vymrel.
Ďalší používaní argument – vývoj zložitosti oka. Konštrukcia oka má z hľadiska poznatkov z optiky a efektívnosti toľko nedostatkov, že sa významný optik vyjadril, že túto konštrukciu musel vytvoriť jedine idiot. My však vidíme pomerne dobre, ako je to možné? V dôsledku prirodzeného výberu, ktorý zmietol nedostatky vo vývoji konštrukcie oka, úpravami softwaru snímania okolia. Pripomína to Hubblov teleskop, ktorý po vypustený na obežnú dráhu vykazoval optickú chybu, určitú deformáciu zrkadla. Oprava neprebehla tak, že by niekto naprával túto deformáciu, ale softwarovo nasadili zrkadlu navyše akési okuliare. I konštrukcia oka nie je ideálna – je zbytočne zložitá a to preto, že sa vyvíjala plátaním chýb základnej konštrukcie.
3/ Od stvorenia sa druhy zvierat, či rastlín nemenili a ako dôkaz, ktorý nemôže teória evolúcie vyvrátiť je, že neexistujú žiadne medzistupne medzi tými to druhmi.
To že neexistuje žiaden medzičlánok medzi súčasnými druhmi tvrdí i teória evolúcie a dodáva, že určite existovali ich spoloční predkovia. Jednotlivé druhy sú navzájom spojené vyvíjajúcimi líniami, ktoré vychádzajú zo spoločného predka, ktoré sa štepili a menili podľa okolnosti. Teda žiaden králikogepard neexistuje, ale oba mali spoločného predka asi pred 120 miliónmi rokmi. Gepard sa v žiadnom prípade nevyvinul z králika, ani králik z geparda. Ak by sme sledovali líniu králikov, ich nepatrné zmeny cez ich matky, babky po niekoľkých miliónov rokov dozadu už by ani ako králiky nevypadali, ale narazili by sme na rôzne vetvy, ktoré sa oddelili a jedna z nich pri postupe dopredu by nás doviedla ku gepardom. O tom, že vzdialení predkovia vyzerali inak sa môžete presvedčiť v každom prírodovedeckom múzeu.
Utkvelá predstava medzičlánku ako nejakých chimér, ktoré sú napol tím a napol oným je chybná. Žiadny súčasný druh nie je priamym potomkom iného súčasného druhu. Prečo vznikali jednotlivé vetvy vývoja je zásluhou určitých kompromisov, ktoré vychádzali z dostupnosti rôznej potravy alebo možnosťami jej lovom či zmien klímy, katastrofami, ale i partnerstvami medzi druhmi, ako napr. včela a kvet, či parazit a hostiteľ. Dokonca i keby prostredie na oboch geografický oddelených genofondov toho istého druhu boli rovnaké, budú sa genofondy od seba vzďaľovať tak, že neskôr sa už nebudú môcť medzi sebou páriť. Ale zmeny ako absencia predátorov, či zmena jedálničku, sexuálna aktivita, alebo zmena klímy ešte len urýchli rozdiely. Napr. na ostrove sv. Heleny sú stromy, ktoré neodpovedajú stromom z pevniny, ale sú príbuzne obyčajným bylinám. Semená týchto bylín sa dostali na ostrov a keďže tam nemali konkurenciu v stromoch, pomaly sa vyvíjali do veľkosti i s drevnatým kmeňom a stali sa z nich klasické stromy. Endemity, to znamená živočíchovia, či rastliny vyskytujúca sa geograficky len v jednom mieste tiež potvrdzujú, že život sa vyvíjal podľa podmienok a nebol stvorení naraz a na jednom mieste. (napr. špeciálne austrálske, či madagaskarské zvieratá, ktoré sa prirodzene vyskytujú len tam, sú vo svojom evolučnom vývoji pozadu, pretože sa nemuseli vylepšovať nakoľko ich neohrozovali žiadny predátori, ani podstatné zmeny v životných podmienkach)
4/ Ako chcete dokázať, že všetko živé, t.j. človek, zvieratá, rastliny, baktérie i víry majú spoločného predka?
Keď sa u najrôznejších organizmov pozrieme, čo majú v genetickom kóde zapísané, teda vlastne genetické sekvencie a porovnáme ich spolu zistíme, že delia do tzv. hierarchického stromu – na základe čoho nájdeme ich spoločný rodokmeň.
Evolučný strom – rodokmeň sa vytváral postupne a vývoj jednotlivých živočíchov sa postupne oddeľoval. Organizmy sú vždy limitované najrôznejšími zdrojmi. Súperia o potravu o priestor a ďalšie stovky drobnosti a to na základe prirodzeného výberu. Ak rastliny, či iné živé tvory, ktoré sa nedokázali prispôsobiť zmeneným podmienkam, či konkurencie v určitom životnom priestore, tak jednoducho vyhynuli (postihlo to v minulosti viac ako 99% druhov).
Vedcom sa podarilo porovnávaním proteínov rôznych organizmov v ohromných, no často neprehľadných génových bankách vylúštiť zložitú spleť evolučných príbuzenských vzťahov a v konečnom dôsledku aj odhaliť, že bohato rozvetvený „evolučný strom“ kde vrcholom je človek vychádza až z aktinobaktérií.
Doteraz všetky objavené skameneliny, sú v správnych geologických vrstvách bez výnimky a v správnom časovom slede – žiadna skamenelina napr. cicavca nie je tam, kde podľa evolučného stromu cicavce ešte nemali byť a to je pred 225 mil. rokov.
Vedci nemôžu určiť odkedy človek ako druh presne existuje, pretože naši predkovia sa menili postupne a v niekoľkých líniách prežívali i vymierali. Niektorí predkovia už mali vzpriamenú chôdzu (Lucy – 3,2 mil. rokov), ale mali malý mozog. Od akej veľkosti mozgu, či akého iného znaku je presný bod kedy sa táto bytosť môže chápať ako človek nemožno jednoznačne určiť. Je známe, že šimpanz bonobo, sa sám naučil vyrábať jednoduché nástroje, dokonca nie je problém naučiť ho aby si sám dokázal založiť oheň, je láskavý a má súcit, vie sa v cítiť do druhých, vie vyučovať mladších, znamená to, že je to už človek?
I keď mozog je pravdepodobne určujúci faktor kedy možno oddeliť človeka od zvieraťa – nie je jednoduché určiť v čom to spočíva. Je známe, že genetické základy, usporiadanie mozgu ba i jeho funkčnosť je podobná u človeka, tak ako u primitívnej ryby, rozdiel je len vo veľkosti a doby dozrievania – dospievania mozgu. Čím dlhšie má mozog čas dospievať tým je inteligentnejší. Je známe, že trojmesačné opice sú chytrejšie a života schopnejšie ako trojmesačné dieťa človeka. Tento zrýchlení vývoj mozgu potrebný pre prežitie v prostredí kde žijú títo primáty, spôsobuje to, že títo jedinci čo sa nenaučia do svojho 3-4 roku života, neskôr to už nie sú schopní dobehnúť.
Argumenty, že pred 6.000 rokmi človek dostal na jednom mieste dušu a vtedy sa stal človekom tiež neobstoja. Pretože samotná Biblia píše i o iných ľuďoch, ktoré asi „nestvoril“ Boh. „A potom Boh vyhnal Kaina (syn prvého človeka) z krajiny a ten odišiel do Zemi Nód, východne od Edenu, kde poznal svoju ženu a založil tam mesto“(možno tento neznámy biblický národ sú dávno hľadaní starí Maďari, pretože v maďarčine znamená Nód ako prikývnutie). Je predsa známe, že existovali určité spoločenstva ďaleko pred dátumom vypočítaním arcibiskupom Ussherom , ktoré mali svoje sídla, poznali oheň, pracovné nástroje, poľnohospodárstvo, chov dobytka, výmenný obchod a dokonca i písmo – ale asi nato nepotrebovali dušu. Vznik duše sa jednoznačne spája len s vývojom náboženstva, to jest zo vznikom jedného a všemocného Boha.
Ak Boh stvoril Adama z hliny. Potom Adam nebol výsledkom embryonálneho vývoja, nemohol mať ani gény, pretože ich nepotreboval ku svojmu vývoju a z toho dôvodu nemohol mať ani potomkov, jedine že by sa množil delením (výber rebra a stvorenie Evy). Na rozdiel od Adama a Evy, ktorí boli stvorený už ako dospelý – skutočne živé telá vznikajú vývojom a rastom z jedinej bunky cez medzi štádium embrya, plodu, novorodenca, dieťaťa a adolescenta.
Každý jedinec má vlastnú vývojovú históriu. Začína ako embryo a rastie a to nerovnomerným rastom svojich častí v závislosti od prirodzeného výberu, ktorý sa zapísal podľa svojho prispôsobovania sa prostrediu až do podoby dospelého jedinca. Evolúcia nie je geneticky riadená premena jedného tvaru dospelého jedinca do inej – nededí sa telo (svaly kulturistu), ale informácie o tele, ktoré sa ukladajú do genofondu a postupne upravuje i vývojový program jedinca. Dôkazy evolúcie založené na porovnávaní tohto programu sú ďaleko presvedčivejšie o spoločnom predkovi ako dôkazy na základe vykopaného fosílneho materiálu. Genetický kód je univerzálny: temer identický u všetkých živočíchov, rastlín, hub, baktérii i vírov. Teda je úplne isté, že všetky živé organizmy majú spoločného predka.
5/No a aké poučenie je z toho, že sme neboli stvorený Bohom, ale evolúciou?
Evolúcia je dôkaz, ktorý má značnú vysvetľovaciu schopnosť a dokáže objasniť široké spektrum javov v rôznych disciplínach. Evolúcia nemá žiadny smer, alebo lepšie povedané evolúcia ide všetkými možnými smermi.
Človek desaťtisíce rokov trpel na rôzne choroby spôsobené patogénnymi organizmami, množiacimi sa v jeho tele a nevedel o tom. Umieral na ne a nevedel o nich ani Boh sa o nich nezmieňuje, až musel vo svojom vývoji dôjsť tak ďaleko, že ich objavil a až potom mohol s nimi bojovať. Načo vlastne Boh stvoril organizmy, ktoré človeku len škodia, načo Boh podľa židov a moslimov, ktorí nejedia bravčové mäso, stvoril tieto nečisté zvieratá. Stačilo by predsa, keby Stvoriteľ, uctievaný obomi týmito náboženstvami, jednoducho tieto strašné tvory nezahrnul do stvorenia.
Prichádza doba, keď vznikajú pokusy o umelé vylepšovanie genofondu o umelý výber génov. Už teraz sa vypestovali zemiaky s génom svetielkujúcej ryby, čo sa prejavilo tak, zemiaky ak mali málo vlahy svetielkovali, ale či boli aj k jedeniu o tom sa nepíše.
Pretože vždy ide o kompromis, t.j. princíp „niečo za niečo“. Dokonalosť v jednom smere môže byť vykúpená nedokonalosti v niečom inom. Napr. vyšľachtené závodné kone majú pomerne dlhšie nohy, ale na druhej strane sú náchylnejšie na zranenie a navyše potrebujú bohatšiu stravu, ktorú v prírode nenájdu. Alebo buldog získava svoj tvar hlavy geneticky výberom potomkov zo spomaleným rastom nosných kosti – pretože ich hlava je potom voči telu neúmerné veľká sa stalo, že dnes nestretnete buldoga, ktorý by nenarodil cisárskym rezom. Teda i pokusy vo výrobe nadľudí , či nových vlastností človeka môžu týchto jedincov niečo stáť inde, kde budú mať Achillovu pätu. Na druhej strane, nahradiť niektorú chybnú DNA plodu genetickým materiálom inej osoby a tým odstrániť dedičnú chorobu by nemalo byť odsúdenia hodné, prečo Kresťanský inštitút i toto odmieta?
Ich dôvody sú podobné ako dôvody u svedkov Jehovových proti transfúzie krvi „citáty z Biblie“. Pre nich je asi morálnejšie pripustiť, že sa dieťa narodí s postihnutím, ktorému bolo možné zabrániť. Je veľa možnosti ktorým smerom sa evolúcia uplatní, pretože prichádza doba, že človek svojimi zásahmi ju môže ovplyvniť a nečakať až na nejakú obrovskú katastrofu, kedy bude hroziť vyhynutie ľudstva. Možno sa vyberieme iným smerom, niečo ako u hmyzu – globálna myseľ a to, využitým informačnej a technickej technológie, ktorou sa budú špecializovať individuality i skupiny a nakoniec sa môže dosiahnuť lepší výsledok ako by sa vypestovala nadradená rasa.
Dôležité je aby sme sa navzájom párili a tak zostával spoločný genofond ľudstva, čím svoj genofond stále obohacujeme a nedovoliť aby sa genofond ľudí začal rozdeľovať, čo jednotlivé náboženstva sa neraz pokúšali dosiahnuť. Rozmnožovanie znamená, že si ľudia môžu slobodne vymieňať gény, aby sa ich genetický kód nezmenil natoľko že by už ku kríženiu nemohlo prichádzať. Evolúcia síce schvaľuje nadvládu silných nad slabšími, resp. lepšie hodnotí šikovnejších, ale zároveň túto nerovnováhu vyrovnáva snahou spojovať jednotlivcov bez rozdielu náboženstva, svalov, vzdelania, majetku, či politiky.
Evolúcia nemá určený smer, tak i vlády máju umožniť rozvoj života všetkými smermi v rámci základných zákonov a to napriek tomu, že sa to veľkej skupine ľudí nepáči a pokladá to za úpadok. Treba v tejto súvislosti presadzovať princípy demokracie, ľudských práv, zákonnosti a sekularizmu ako najpevnejšieho základu rozvoja otvorenej spoločnosti, ktorá chráni a podporuje slobodu myslenia a prejavu a kde žiadna jednoznačná ideológia nemá vedúce miesto.
To že evolučná teória zatiaľ nevysvetľuje niektoré aspekty vývoja človeka a využitie techniky neimplikuje jej nesprávnosť. Možno je len neúplná (čo si myslím, že je úplne v poriadku) a treba stále objavovať, skúmať a získavať nové fakty. Newtonovou teóriou gravitácie tiež nevysvetlím deje v blízkosti čiernej diery. Neimplikuje to však nesprávnosť teórie.
Ide o to aby úpravy v spoločnosti nespôsobovali neúmerne výhody niektorých vybraných jednotlivcov, či skupín a druhej strane aby slušný človek sa nebál o svoj život, či majetok. Nemusia to byť zložité a presné zákony, ale stačia jednoduché pravidlá ako sa chovať, napr. také aké prebiehajú pri vývoji embrya do dospelého organizmu. Molekuly proteínu sa spolu navzájom integrujú podľa určitých pravidiel do seba zapadajú. Je to podobné ako jednoduché pravidlá premávky v zložitom systéme dopravy.
Ak by aj nejaký prvotný rozum, či Boh existoval tak určite nepotrebuje pochlebovačov, prosebníkov, či stádo oviec, to potrebujú len predstavitelia cirkvi. Myslím si, že veriacim najviac vadí na evolúcie, ani nie tak, že sme sa vyvinuli z nižších živočíchov, ako to, že život pôjde ďalej a každý druh sa môže v budúcnosti vyvinúť k nepoznaniu, rozvetviť sa, alebo vyhynúť. Čo nezodpovedá náboženskej viere, že človek je vrchol stvorenia a to v konečnej podobe. A z toho vyplývajú i vízie že sme už na konci času. No svet sa vyvíja a vyvíjať bude ďalej, pretože toto pokračovanie vývoja hmoty, kľudne pripustí, že môže stratiť človeka, ako jednu z malých vetvičiek zo stromu života, ale nemôže stratiť pokračovanie života, pretože potom by zanikol i jeho zmysel.
Niektorí predstavitelia cirkvi už uznávajú i evolúciu. Dokonca i pápež v r. 1996 na Pápežskej akadémii vied poznamenal, že skutočnosť evolúcie ľudského tela z nižších foriem života je „viac než hypotéza“, ale trval na tom, že ľudská duša sa nevyvíjala, ale že je bezprostredne tvorená Bohom.
Dokonca Vám povedia, že Adam a Eva v skutočnosti neexistovali. No o chvíľu vo svojom „kazaní“ hovoria o nich ako o skutočných a ani nepoznamenajú, že ide o alegóriu. Keď sa ich neskôr opýtate ako to mysleli, budú protestovať, že to mysleli ako symboliku nevinnosti, či „prvotného hriechu“. A ešte dodajú, že predsa nikto nie je tak naivný, aby bral tieto výroky z Biblie doslova. Tieto rozhovory s vyškolenými kňazmi z rôznych cirkvi mi nič nepriniesli. Najlepšie to vidieť z diskusie o Jóbovej knihe, kde Boh po diskusie so Satanom skúša Jóba. Ako to, že Boh nie je vše vedúci a skúša Jóbovu vieru takým krutým spôsobom? A skutočne odmenil Boh Jóba za jeho vieru, tým, že vyvraždil Jóbových blízkych a potom mu dal niekoľko násobne viac potomkov ako mu vzal?(Jób 42, 10). Farári sa hádali, dokazovali to ako symbol veľkosti viery…a keď už nevedeli ako, tak prehlásili, že Boh vie čo robí – a tým predčasne mŕtvym deťom je u neho dobre.
A vedia to i veriaci? Ako sa majú dozvedieť, ktoré časti Písma majú brať symbolicky a ktoré doslova, keď Písmu a už vôbec stvoreniu, či evolúcie nerozumie ani ich kňaz?
„I keď pripustíme, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, neznamená to, že stokrát opakovaná pravda sa stane lžou“
Budúci utorok bude niečo o božej láske.