Už štvrtý rok sa pokúšam písať na tomto blogu články, ktoré spochybňujú existenciu Boha. Postupne som nadobudol presvedčenie, keď chcete tak moju dogmu, že žiaden Boh neexistuje, alebo možno niečo veľké existuje, čo ovplyvňuje chod Vesmíru, ale toto čudo od nás nič nevyžaduje, nikomu nič neprikazuje, a nikoho k ničomu nenúti. Proste vzťah aký má asi človek k mravcom. No keď tento názor, že žiaden Boh od nás nič nepožaduje aplikujeme, tak logicky z toho nám vyplynie, že kto koná v mene Boha, musí byť zákonite podvodník – čo však úplná pravda nie je.
Keďže nám všetkým ide o zachovanie existencie ľudstva, zamyslel som sa nad svojim počínaním, či i ja neprilievam olej do ohňa nenávisti medzi ľuďmi. Či som niekoho neutvrdil v konaní, ktoré mu potom spôsobili zbytočné potiaže. Pretože podľa Biblie je bezbožnosť väčší hriech ako krádež, väčší hriech než vražda. Bezbožnosť sa trestá smrťou – zabíjanie neveriacich bolo a aj teraz sa praktikuje v niektorých krajinách a pre útočníka zaručuje priamu cestu do neba.
Poviete si, že to už u nás dávno neplatí, ale práve o to mi ide. Zmierniť tieto nezmyselné dopady na ľudí. I keď ešte i teraz je neveriaci človek riadení spoločenskými konvenciami vytvorenými ľuďmi, ktorí v Boha veria. Spoločenské konvencie vytvárajú nielen kultúrne požiadavky, ale i nútia ľudí, ktorí majú pochybnosti správať sa prinajmenšom pokrytecky, aby mali pokoj. Uznávam, že náboženstvo prinieslo určitý poriadok, i to, že ľuďom sa žije ľahšie, keď majú nejakú podporu, keď sa majú na čo vyhovoriť. ale nemôžem súhlasiť s tým, že Bibliou sa treba ešte dnes doslovne riadiť.
Tieto skupiny veriacich obhajujúci názor, že keby sme sa držali presne starých prikázaní, odstránili by sa všetky problémy sú náboženskí puristi, ktorí sú presvedčení, že najlepšou cestou vpred je cesta spať – to jest návrat k pôvodným slovám posvätných textov. Čo je staré to je dobré a čo je nové je špatné. Tento podivný spôsob myslenia spomaľuje pokrok a zabúda na potreby ľudí. Šliapať po ľuďoch je dovolené, ale šliapať po tradíciách dovolené nie je. Dalo by sa povedať, že v tomto prípade sa mnoho ľudí chová najhoršie, keď sú presvedčení, že sa chovajú najlepšie. Preto si myslím, že keď sa doteraz nepodarilo vyriešiť závažne konflikty, nebude to chyba len ateistov , či humanistov, ale chyba bude i v textoch Biblie. Humanizmus by Vám nikdy nedovolil pokrytecky ničiť život, to vám dovoľuje len organizované náboženstvo.
Problém je v tom, že slová z Biblie, vzhľadom na ich vek sú dnešnému človeku koľkoráz nezrozumiteľné a preto tieto slová musíte najskôr interpretovať – a ak to začnete robiť, stanete sa tým, kto rozhoduje o tom, čo znamenajú. V tom okamžiku prestanú byť Božím slovom, ale stanú sa slovom o slove Božom.
Z toho vznikla i doktrína neomylnosti, to jest názor, že vykladači majú vždy pravdu, čo vedie k obviňovaniu druhých. To vyvoláva nezhody a konflikty, či vedie k arogantnému jednaniu, ktoré je opakom pokory, čo malo byť základom náboženstva. Pretože nechcú zmeniť svoj svetonázor a ani neprijali žiadne nové myšlienky, musia zápasiť s jasnými faktami o veku zemi, o polohe Zemi vo Vesmíre, o poznatkoch z evolúcie… Nemôžu priznať že niečo nevedeli, pretože už dávno mali na všetko odpovede a miesto jednoty dosahujú len pochybnosti. Myslia si, že by museli priznať, že všetky duchovné aspekty ich existencie boli mylné. V skutočnosti však nemusia priznať, že vo všetkom sa mýlili, pretože to nemôže byť pravda.
Každý nový poznatok, ktorý odporuje starým názorom, označujú za rúhanie a kacírstvo. Preto nemôže vzniknúť nové proroctvo vo vnútri organizovaného náboženstva. Nové myšlienky znamenali doteraz vždy nové náboženstvo. Preto začala spoločnosť sa chovať rezervovane k starým myšlienkam, pretože prestali byť užitočné.
Dnes nepotrebujeme teológiu, ktorá všemožne obhajuje staré pravdy, ale ktorá je ochotná i klásť otázky. Takéto náboženstva sú založená aj na poznaní, nielen na viere. Nikdy neprídete na žiadne nové myšlienky, pokiaľ si neuvedomíte , že vám staré názory prestali byt prospešné.
Že nezmysly v Biblie sú, ktoré nie sú prospešné je známe, uvediem príklad: „Keď sa narodíš ako nemanželské dieťa, nesmieš do Božieho domu vstupovať, a tiež to platí i pre rozvedených manželov. A tento zákaz sa netýka len týchto „hriešnikov“, ale aj ich potomkov až do desiatej generácie“.
V tejto súvislosti si spomínam na životný údel mojej krstnej matky, ktorá sa vydala za synovca trnavského biskupa. Myslela si, že pôjde rovno do neba, avšak z milého ženícha sa stal nebezpečný alkoholik, ktorý mimo iné spôsobil i predčasnú smrť môjho deda. Všetci okolo nej ju nabádali, aby sa rozviedla, no pri skúmaní tejto možnosti sa zistilo, že len pápež môže také niečo povoliť. Keby sa rozviedla len úradne, nemohla by viac do kostola ani vkročiť. To nemohla dopustiť, tak zbytočne trpela. Našťastie, či nanešťastie neustále vyvolávanie bitiek priviedlo manžela krstnej matky až do väzenia v Jáchymovských uránových doloch, kde ochorel a krátko po prepustený i zomrel.
Svet je podľa veriacich v krízy, pretože sloboda slova je blúdenie. Nám sväte knihy dávajú právo sa chovať správne i keď sa dohadujeme čo jednotlivé vety znamenajú.
A toto je jeden z najväčších problémov organizovaných náboženstiev. Vo väčšine tých najmocnejších organizovaných cirkvách postupne nastala situácia, kde slepí vedú slepých. Tieto náboženstvá zakazujú tolerantnosť k iným náboženským názorom. To, že nejaké organizované náboženstvo existuje už dlho, nie je známkou efektívnosti; je tomu skôr naopak stáva skostnatenou organizáciou zápasiacou neustálymi novými výzvami, ktoré ignoruje, čo vyúsťuje nielen proti integrácií náboženstiev, ale ho i odďaľuje i od spoločnosti. V skutočnosti problém integrity nerieši, ale ho zhoršuje.
Mnohé organizované náboženstva učia, že ich komunita je niečo výlučné. No týmto spôsobom dosiahli pravý opak toho načo boli založené. V skutočnosti systematicky tým vylučujú všetkých ostatných a miesto jednoty dosahujú i vo svojich radoch pochybnosti.
Sprvu som tomu nerozumel, keď som čo najrozumnejšie sa snažil v diskusie polemizovať s neskutočnými názormi hlavne Svedkov Jehovových, že oni na moje pochybnosti odpovedali tým, že vysypali pár nesúvislých citátov z Biblie. No nakoniec som to pochopil, pripomenulo mi to časy za socializmu, keď som preberal určitú funkciu, spolu i s kanceláriou predchodcu. Všimol som si, za sklom v knihovne má kompletný súbor Leninových spisov. Spýtal som sa ho načo to potrebuje, keď ide o odbornú funkciu a nie politickú, odpovedal mi, že keď si nevedel rady tak zobral hociktorý zväzok a otvoril ho na ľubovoľnej strane a našiel tam odpoveď.
Neveril som tomu, ale skúsil som to a naozaj našiel som odpoveď, ale odpoveď nie na problémovú tému, ale na potvrdenie viery, že konám správne. Tak ako v kresťanskej, či v komunistickej Biblie je bádanie v citátoch len nato, aby sme si utvrdili svoju vieru, i keď nezainteresovaný vôbec nechápe, čo chce s predloženým citátom dokázať. O kompromise ako základe vyjednávania v týchto dielach nájdete veľmi málo a keď tak len ako zámerný podvod na získanie času, či učičíkanie protivníka.
Dobre, že som toto dielo založil tam, kam na neho nebolo vidieť. A to isté platí i o Biblie, ak sa chceme sa niekam pohnúť, treba ju založiť tam kde patrí do folklóru, pretože doslovná aplikácia nás zväzuje a vracia do minulosti, keď sa schvaľovalo otroctvo, keď pravda sa stala paródiou a jej dokazovanie sa točilo v uzavretom kruhu, keď veda sa stala omylom, keď žena bola len prívesok muža, keď zabitie neveriaceho bol dobrý počin….