Blog SME obyčajne nečítam, ale náhodou by padol do oka príspevok od Petra Pančíka „O Bohu“. Autor si kladie správne otázky, ako napr. prečo by sa cena ľudského života mala vyjadrovať v tom, ako si ľudský život cení Boh? On sám sa necíti ako veriaci, pretože podľa neho náboženstvo hrá alibistickú úlohu a na každú tragédiu i nevinných ľudí odpovedá tak to Boh chcel. Navyše predstavitelia náboženských hnutí sa zmietali v minulosti a zmietajú i v súčasnosti v neustálych morálnych aférach a to tak, že už prestal chápať pozitívnu úlohu náboženstva v dnešnej spoločnosti.
No na druhej strane, ale pod dojmom príspevku na blogu Mareka Piváčka pripúšťa, že viera v Boha je každého súkromná vec. Pomáha mnohým ľuďom v núdzi nájsť oporu, keď žiadnu inú oporu nenašli. A koniec uzatvára tým, že si myslí, že viera v Boha je súčasťou nás a len my sami rozhodujeme o tom, či Boh existuje alebo nie, čo treba rešpektovať a tolerovať.
Vypadá tento záver rozumne, ale nie je to tiež alibizmus. O akú oporu Boha tu v podstate ide. O aký rešpekt voči veriacemu tu vlastne ide. Pripadá mi to akoby postihnutí ochraňovali páchateľa. Boh chcel zahubiť nevinných a vyvolal tragédiu. Človek namiesto toho aby to odsúdil si to vysvetľuje tak, že on osobne nebol postihnutý a zneužitý a chápe to ako prejav láskavosti Boha voči jeho osobe a naviaže s ním citový kontakt.Schvaľovanie činov páchateľa je jedna z možností ako ľudské ego chráni samého seba. V prípade, že obeť uverí v rovnaké hodnoty ako agresor, myseľ ho odmieta brať ako hrozbu. Tieto pocity sú odborníkmi považované ako iracionálne, pretože na človeka počas takejto situácie silne vplýva miera nebezpečenstva a strachu. Celý tento prejav rešpektu k Bohu je ako vystrihnutí z definície štokholmského syndrómu v ktorej rukojemníci začínajú vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľom.
V tejto súvislosti je i iracionálna poznámka autora hore uvedeného príspevku o necitlivosti popredného ateistu Richarda Dawkinsa, ktorý odbil príspevok do diskusie jedného pána tým, že halucinuje ako nastrčený do diskusie. Tento pán z hľadiska sa pýtal, ako by vysvetlil fakt, že sa mu stalo v živote niečo hrozné (tuším mu zomrel niekto blízky) a cez túto hroznú udalosť sa dostal tak, že sa utiekal k Bohu, či si skrátka aj potom pán Dawkins myslí, že Boh je pre ľudí „nepotrebný“. Autor sa pripája k reakcie diskutujúceho, ktorý odsudil reakciu pána Dawkinsa ako veľmi necitlivú. No ja by som mu odpovedal tvrdšie, že tým, že hľadá oporu v Boha – páchateľa rieši len vlastne problémy, ale zároveň si neuvedomuje, že tým schvaľuje zlo, ktoré bolo na ňom spáchane.
Cirkevníci nám tiež prilievajú olej do tejto iracionality tým, že prízvukujú, že sme len nájomníci Boha – vlastníka a keď budeme rešpektovať jeho pravidlá nemusíme sa ničoho báť ani „konca sveta“
Ja osobne som za to rešpektovať veriacich, ale len v tom zmysle a v tom rozsahu, ako rešpektujeme jeho teóriu, že jeho žena je krásna a jeho deti sú milé. Ak, ale on podľa mňa nepriaznivo posudzuje iné ženy a deti, rešpekt ide bokom. Veriť vo vyššiu moc, ktorú nemôžeme ovplyvniť nie je nijak pre mňa motivujúce, preto ako ateista hovorím: Veriť, ale neznamená vedieť. Proste nemôžem prijať niečo ako pravdu a mať rešpekt voči náboženstvu, ktoré sa nám vnucuje, keď som vnútorne presvedčení, že je to len pekná zbierka želaní a demagógie v prospech vyvolených – nesvedčilo by to o mojom charaktere, ani o pevnosti presvedčenia.