Tí čo mňa už poznajú vedia, že píšem hlavne na podporu ateizmu. Do politiky sa nemiešam, nevyjadrujem svoje presvedčenie ani v diskusiách k článkom. Ak som sa i pokúsil v minulosti vyjsť s niečím na internet, dostal som také vulgárne odpovede, že i jehovisti sú k mojim ateistickým článkom ďaleko pragmatickejší.
Vo svojich článkoch sa hlavne pýtam, či je rozumné, aby som veril v niečo ak neexistuje o tom žiaden dôkaz. Vytvárať predstavy o ktorých sa nesmie diskutovať a pokladať ich za pravdu bez dôkazov je hlavná zbraň náboženstva. Opakovať názory svojich predstaviteľov ako papagáje je znakom dobrého člena svojej kongregácie. Že sa tieto spôsoby ovládania mienky dostávajú i do bežného života je zrejme.
Je oveľa ľahšie niečo naznačovať ako to dokázať, je oveľa menej bolestivé veriť, než pochybovať, je v tom akési čaro prijímať predsudky, keď nikto neprotestuje a nenarušuje harmóniu nášho spoločného názoru.
V poslednom čase pozorujeme úpadok pravice, čo je na škodu. Ja sám ako syn bývalého živnostníka som mal vždy bližšie k efektívnemu hospodárstvu, ktorý vychádza z kapitalizmu, kde nikto nič nedostane zadarmo. Avšak vsúvať do myslenia pravice politiku proti niekomu bez dôkazov je podobná taktika ako náboženská. Dosadzovať do popredia ľudí, ktorým je zaťažko myslieť a myslia skôr srdcom ako hlavou je spôsob ako sa stať dogmatikmi.
Ako príklad uvediem diskusiu, ktorú som si vypočul počas šoférovania v aute na stanice Slovensko. Túto stanicu mám naprogramovanú hlavne preto, že má najlepšie pokrytie dokonca i v tuneloch. Išlo o diskusiu k pripravovaných zmenách v súdnictve.
Mladý právnik obhajoval pravicový pohľad, kde nič nemal proti zmenám, len mu vadilo, že ich predkladá strana Smer spolu z KDH a to pred 2 kolom prezidentských volieb. Dokazoval, že také návrhy už pravica dávno predkladala, ale strana Smer ich neodhlasovala a až teraz keď ide o voľby. Nebudem tu rozoberať aké to boli tieto návrhy a prečo neboli prijaté, to nie je dôležité. Dôležité je, že je šanca aby boli prijaté a prediskutované v najbližšej dobe.
Samozrejme, že prišla i chvíľa keď si zástupca pravice neodpustil ohovoriť Harabina. Keď sa zástupkyňa Smeru spýtala, čo proti jeho rozhodnutiam má, že pokiaľ ona s ním 4 roky spolupracovala tak riešil podnety rýchlo a veľmi dôsledne, pričom si obrúsky pod hubu nedával. Mladý právnik priznal, že tiež počul, že jeho právnické riešenia sú dobré, ale ľudia ho tam nechcú, tak by mal odísť. Na otázku, ktorí ľudia ho tam nechcú, začal bľabotať nesúvislé vety.
Čo je dôležitejšie pre právnika v štátnej funkcie – využívať svoju právnu odbornosť, alebo budovať priaznivý imidž. Kto vlastne vytvára tu nepriaznivú imidž, keď nemajú proti nemu právne pochybenia. Pripadalo mi to, že tí, ktorým stúpil na chvost a mladý právnik len papuškuje čo mu vtĺkli do hlavy bez toho, že by premýšľal odkiaľ vietor fúka. Ja doteraz som nemal žiadny názor na postavenie Harabína, pretože som sa z jeho prácou nikdy nestretol, ale priznávam, že mi vždy vadilo, že jeho prácu neustále hodnotili emóciami a nie rozumom. Ak bude naďalej takto pravica postupovať nikdy sa nezjednotí, pretože základ spolupráce musí byť na rozume nie na emóciách.