Keď som v minulom príspevku citoval určitého českého kresťanského pedagóga v tom zmysle, že uznáva poznatky vedy o veku Zeme a evolúcie, ale zároveň i verí v nebo a peklo, netušil som , že ako sa v susednom Česku rozšírila medzi intelektuálmi podobná vízia a to na strane kresťanov i na strane tzv. českých ateistov.
Opakujem sa, ale nedá v tejto súvislosti opakovať výrok o českom intelektualovi, ktorý charakterizuje tento fenomén od Jaru Cimrmana, že je taký silný ateista, až sa bojí, že ho za to Boh potrestá.
Na čom je založené to ich postmoderné celosvetové náboženstvo, ktoré očakávajú, že nutne vznikne. Ide o snahu spracovať univerzálne náboženstvo, t.j. vyberať duchovné klenoty z rôznych svätých písiem celého sveta a doplňovať ho modernými úvahami, ktoré by neboli v rozpore s vedeckým poznaním. Toto náboženstvo prekročí osobného Boha, vystríha sa dogmatických tvrdení, pover a teológie. Bude založené religióznom cítení, ktoré vyrastá zo skúsenosti a obsahuje duchovnú i prírodnú jednotu. V novom obraze sveta sa hmota stáva zložkou (spolu s duchovní dimenziou) vyššieho celku.
Ako prvé podobné myšlienky vyslovil už Einstein, ale v českých kruhoch sa tieto myšlienky ďalej rozvíjajú. Václav Havel rozvíjal tieto myšlienky vo svojom diele „Dálkový výslech“, kde charakterizoval dnešnú globálnu krízu morálky stratou metafyzických istôt, stratou akejkoľvek nadosobnej mravnej autority, zážitku transcendentna (t.j. každý by mať prístup k vlastnému osobnému zjaveniu), . Pyšný antropocentrizmus moderného človeka, presvedčeného, že všetko môže poznať a podriadiť si – v tom cíti pozadie súčasnej kríze. Zdá sa mu, že ak sa má svet zmeniť k lepšiemu musí zmeniť mravnú a duchovnú orientáciu na rešpektu k nejakej „mimo svetskej“ autorite, ktorá riadi zákony prírody a Vesmíru.
Táto snaha o rekonštrukciu náboženstva sa neodohráva prvý krát. Vieme, že základ kresťansko-židovského náboženstva vznikol na základe prevzatých príbehov a následne upravených polyteistických názorov Sumerov, Babylončanov, Peržanov, Asýrčanov, či iných kultúr. Podobné procesy nastali i pred 2000 rokmi, ktoré viedli v oblasti Stredomorí k vzniku gnose a prispeli tak k relatívne rýchlemu prijatiu vtedy nového kresťanstva, t.j. koncepcie kde dovtedy postavené náboženstvo na orientálnom despotizme a nacionalizme dostala tzv. ľudskú tvár prijateľnú pre široký okruh obyvateľov. Síce trvalo to minimálne 500 rokov a prelialo sa veľa krvi než ľudia zabudli na predchádzajúce poznatky techniky a umenia, ktoré ich rozptyľovali a dostalo sa im do krvi jedine čo pre život potrebovali t.j. že ich vedie a chráni jediný dobrotivý boh a Ježiš Kristus a to prostredníctvom cirkvi.
Dnešné modernizovanie náboženstva ak ho prijme i cirkev dopadne asi ako keď Gorbačov zaviedol v bývalom Sovietskom zväze perestrojku. Čo vzniklo na základe totality sa demokratizáciou rozpadne. Predstavte si, že pri ustanovovaní tohto náboženstva by veriaci mali právo navrhovať zmeny a dokonca hodnotiť svojho kňaza. Pretože premiešaním niekedy i protikladných náboženských náuk vznikne neprehľadná zmes. Väčšina veľkých náboženstiev bola založená na zjavení osobného Boha či jeho anjela . Postmoderné náboženstvo by malo byť stavané na viere duchovnej intuície, prameniacich z duchovných oblastí vnútra človeka. Formulácia kánonických starých spisov nebude záväzná – budú sa formulovať úplne nanovo a to priebežne tak aby zodpovedali vždy dobe a rozvoji vedy, čo vytvorí veľký priestor pre vznik nových sekt a samozvaných prorokov. Pre mnoho ľudí je viera v Boha základom jeho svetonázoru a v tom vidia zmysel života, no pri tejto zmene chápania Boha budú chcieť sa na špecifikácie Boha podieľať. Takéto zmeny by úplne zničili súčasný systém kresťanskej cirkvi.
Preto súčasná cirkev musí ďalej hrať idiotov, ktorí nechápu výdobytky vedy , písať o idiotoch, ktorí vo svojej prostote sa stali svätými a to pre idiotov, ktorí potrebujú svoju cirkev ako ochranu, t.j. ako návrat do detských liet, keď za nás zodpovedali rodičia. Pretože náboženstvo má podľa nich hlavne slúžiť ako opora a záštita, aby sa veriaci človek necítil, že je vydaní na po spas slepého osudu, či slepej náhode, a nie na meditáciach seba samého. Zničením cirkvi, zničia i istoty, ktoré dodávali náboženskej spoločnosti určitú spolupatričnosť, formu a spoločenský rámec. I keď som ateista a neustále brojím proti cirkvi ako zatuchnutej inštitúcie nechcel by som sa dočkať stretu týchto dvoch odlišných názorov ako štátnych náboženstiev, preto by bolo treba čo najskôr oddeliť cirkev od štátu a nechať nech si to veriaci vyriešia sami.