Založ si blog

23/ Zaslúži si veriaci rešpekt?

„Je lepšie dostať facku od pravdy ako byť pobozkaný lžou.“ (Ruské príslovie)

Napriek všetkým argumentom o tom, že náboženská viera je len ilúzia, a možno práve preto, aby túto ilúziu zachovali, budú veriaci ateistov obviňovať z pyšnej hlúposti a namyslenosti že zbierajú len jednostranné argumenty, pričom si neuvedomujú a nevnímajú neviditeľné dôkazy existencie Boha na tomto svete i vo vesmíre. Nie raz obvinili ateistom z toho, že to roba len preto, lebo závidia veriacim ich vedomosti o pravde, ich pokoj – pričom ich vlastná pýcha z toho dôvodu im nedá spať. A na konci života ateisti uznajú svoj omyl a budú sa ako prvý pchať a prosiť o pomoc a milosť Boha. Toto je podľa fanatikov viery základný scenár života ateistov.

No i rozumní veriaci, ktorí našli v náboženstve skôr rôzne výhody ako vieru, vytýkajú ateistom, že nechápu ani nepriame argumenty veriacich, že viera v Boha pomáha mnohým ľudom v núdzi ako nájsť oporu, keď žiadnu inú oporu nenachádzajú. Pretože chápanie viery v Boha je súčasťou nášho života a len ľudia sami si môžu vyriešiť to čo cítia, či Boh existuje alebo nie, čo treba rešpektovať a tolerovať. Tieto posledné vety vypadajú rozumne, ale o akú oporu Boha tu v podstate ide. O aký rešpekt voči veriacemu tu vlastne ide?

V tejto súvislosti je známa necitlivá reakcia popredného svetového ateistu Richarda Dawkinsa, ktorý odbil príspevok do diskusie jedného pána, ktorý chcel aby mu vysvetlil fakt, že z hroznej udalosti kedy mu zomrel niekto blízky sa dostal len tak, že sa utiekal k Bohu a preto si nemyslí, že Boh je „nepotrebný“. Tento diskutujúci si vôbec neuvedomil, že utiekaním sa k Bohu rieši len vlastne problémy, svoju ustráchanosť a roztrasenosť aby nedopadol rovnako ako jeho blízky a preto  nevinní toho, kto pripustil smrť jemu blízkeho, ale ho ešte velebí, čím vlastne schvaľuje zlo, ktoré bolo na ňom spáchane. Títo ľudia sa chovajú tak akoby nič iné nemohli ani robiť, ako sa poddať osudu a teda bohu a vrchnosti. Ale človek by mal vlastným sebavedomým odmietať vzdať sa bez boja.

Tvrdenie veriacich: „Toto je idea, o ktorej nemá nikto dovolené povedať nič zlého; na to nemá nikto právo. Prečo? – pretože ho nemá!“ Táto arogantná sebadôvera, s ktorou nábožný človek presadzuje i nepatrné podrobnosti o Božích zámeroch ktoré nemá a nemôže mať nijako preukázateľné je neuveriteľná. Bolo by to v poriadku, pokiaľ by si túto ideu nechali len pre seba a nie ju vnucovali ako jedinú pravdu celej spoločnosti. Celý vtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že nie je závislá od racionálneho zdôvodnenia, od  poznania. Keďže tieto tvrdenia nemôžu byť overené ani len v predstavách, nemôžu byť dokonca ani falzifikované, pretože neexistujú dôkazy o tom ako to vlastne je.

A preto z dôvodu nejednoznačnosti jednotlivých náboženstiev by tieto náboženské idey nemali byť smerodajne ani pre svetské rozhodovanie. Skrátka nemusíme strácať čas tým, že sa ich budeme pokúšať vyvracať, a tak dokazovať ich nevhodnosť pre súčasné dobu, ale jednoducho ich treba zatlačiť za hranice pôsobenia na rozhodovanie štátu – do rezervácií, kde ich štát bude chrániť len ako tradície našich predkov. Tak ako to robí evolúcia, ktorá sa zbavuje tých funkcii prežitia, ktoré strácajú užitočnosť a odsúva ich do archívu návodov na prežitie našich predkov.

Nábožní ľudia vyžadujú voči sebe rešpekt. Osobne si myslím, že rešpektovať veriacich a ich teórie o existencie neviditeľných nadpozemských bytosti, či nutnosti prípravy duše pre život na druhom svete síce môžeme, ale len v tom zmysle a v tom rozsahu, že uznávame, že tento človek je slušný, jeho žena krásna, či pracovitá, alebo, že jeho deti sú milé. Ak, ale oni začnú nás poučovať a nepriaznivo posudzovať iné rodiny, či celú spoločnosť podľa ich vlastných predstáv dobra, rešpekt ide bokom a je nutné sa ozvať.

Rešpekt a tolerancia nie je jedno a to isté. Žiadať, aby sme rešpektovali ich poučenia zo svätej knihy a neurážali prorokov, to prakticky znamená aby spoločnosť zakázala pochybnosti na tému podstaty náboženstva. Tolerancia znamená, že môžeme diskutovať a argumentovať o múdrosti náboženstva. Rešpekt znamená, že budete držať hubu, neargumentovať a podriaďovať sa. Rešpekt, ktorý je požadovaný zo strany náboženstiev, je typu aký vyžadujú diktátori, či gangstri. Náboženstvá tým, že každé spochybnenie náboženských dogiem pokladajú za rúhanie nie len, že nanucujú nespochybniteľné riešenia, ale nepriamo maskujú strach z odhalenia skutočnej pravdy.

Redaktori našej televízie, či novín kriticky nediskutujú o vplyve náboženstva, pretože sa boja o svoje miesto, vedia, že vyvolávaný strach náboženstvom pred vrchnosťou, majiteľom vyhovuje. Nepovedia však pravdu, že sa boja, čím v konečnom dôsledku priznávajú vlastnú spoluvinou, čo samozrejme oficiálne odmietajú, čím si spôsobia, že postupne strácajú vlastne presvedčenie a sú schopní znevážiť každého na koho im ukážu.

Všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé pre ich veriacich, rovnako absurdné pre vedcov a filozofov a rovnako užitočné pre vládcov. Preto politici nebudú kritizovať náboženstvo, ani veriacich i keď sami neveria príbehom, ktoré náboženstvo predkladá. Avšak náboženstvo, či iná „dobrá“ ideológia je výhodou pre štát len potiaľ, pokiaľ jej ľudia veria a veriť jej prestanú ak budú vidieť, že samotní predstavitelia sa ňou neriadia. Ľudia klamú z mnohých dôvodov, ale klamať v politike a v náboženstve by nemalo byť dovolené, pretože môžu spôsobiť príliš veľa škôd príliš mnohým ľuďom. Keďže politik nemôže stavať svoju kandidatúru na nereálnych sľuboch, využíva k tomu aj náboženstvo, kde je dovolené sľubovať čokoľvek, čo si človek želá, samozrejme pod podmienkou, že sa úplne poddá všemocnému Bohu, čo potom znamená, že mu už strach nedovolí sa sťažovať, či poukazovať na nespravodlivosť.

Oltárnici sa radi radia so svojimi bohmi, pri čom nikdy nedostanú priamu odpoveď, len nesúvislo fantazírujú. V iných povolaniach (okrem politikov) by ich vyhostili na miesto určené pre šialencov. No pretože sú vysvätení, rozmaznávame ich, ako pokazené detičky. Nemusia sa báť, že nebeské bytosti budú protestovať proti ich vysvetleniam, či činnosti, oni im totiž určujú úlohy, ktoré im pridelili, raz sú neúprosní,  inokedy milujúci.

V dnešnej dobe náboženstvo stráca svoje postavenie vzhľadom na zvyšovanie úrovne všeobecného vzdelania a zachraňovať ho tým, že budeme na úkor reálneho svetského vzdelávania, násilne presadzovať existenciu neviditeľných duchov, ktorí v mene akéhosi „dobra“ nám radia ako sa pokoriť a padnúť na kolena pred piedestálom Boha. Zosmiešňovať či likvidovať oponentov náboženskej viery nie je cesta demokracie, ale cesta diktatúry, ktorá nepatrí do demokratickej spoločnosti. Ľudia v našich zemepisných šírkach síce si ešte dobre pamätajú kam nás doviedlo jednoznačne presadzovanie komunistickej ideológie, ale už dávno zabudli na to, že to isté platí i pri násilnom presadzovaní náboženskej absolútnej pravdy. Zabudli ako museli naši predkovia vybojovať si svoje práva i proti snaženiu cirkvi, ktorá ešte v 19. stor. požadovala obnovenie stredovekého stavovskému zradenia, zničenie kapitalizmu a návrat k starokresťanskému zákonníku, kde hlavne slovo mala cirkev. Zabudli na to, že táto neústupnosť cirkvi došla až tak ďaleko, že za vlády kancelára, ktorí so súhlasu ľudu v Nemecku (Bismarck), či u nás v Rakúsku (Metternich)  zakázali až slúženie sv. omše, vysluhovanie sviatostí, ešte aj u umierajúceho, čo bolo pokladané za „trestný čin“ ako krádež či zbojstvo, ako úkon bez štátneho súhlasu.  Až po týchto extrémnych opatreniach zo strany štátu sa našlo kompromisne riešenie, kedy sa už cirkev vzdala byť súčasťou vlády štátu, ba netrvala už ani na vrátení rozsiahlych majetkov a na druhej strane väčšina štátov v Európe prestala cítiť povinnosť zodpovedať za spasenie jednotlivca, avšak nie za spasenie celého národa tu sa štát rád ešte odvolával na Boha.

Korán však naďalej ukladá moslimom povinnosť poslúchať boží zákon, považovaný v každom prípade za nadriadený zákonom štátu. Moslimské právo je ako celok: buď ho prijmeš, alebo sa ho zriekneš, neexistuje nič medzi tým. Preto u moslimov sa nikdy neobjavilo nejaké ateistické hnutie. Korán hovorí moslimom, aby sa dovolávali mieru, iba ak sú slabí, ale oni nie sú slabí, pretože majú za sebou ropných magnátov, ktorí rozhodujú o tom, kto je pravý moslim.

V Paríži sú ulice, blokované v hodinách modlitby k Alahovi. Ako to možno v sekulárnej Európe rešpektovať? Neprestajne počúvame o integrácii, ale ako chcete integrovať niekoho, kto vyhlasuje, že nikdy nedovolí svojej dcére vydať sa za kresťana, hoci pokrvné zväzky sú najlepšou cestou k ozajstnej integrácii, ako môžete niekoho integrovať, ktorý ženám upiera právo hovoriť do veci spoločnosti – viď  „Ženy nech na zhromaždeniach mlčia … a ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov.“ (1.Kor 14,34-35).? A ako chcete integrovať niekoho, kto odmieta byť pochovaný medzi neveriacimi, kto chce byť od nich oddelený aj po smrti? Zabudli sme na to, že podobné predstavy o svojej pravde mali v Európe ešte v 19.stor. i kresťanskí vodcovia a niektorí by nedbali i teraz keby sa vrátili tieto časy.

Ako sa to mohlo stať, že Európa znovu stojí pred náboženskými problémami, ktoré paralyzujú rozvoj demokracie a radikalizujú názory, čím sa znovu vraciame k týmto veľmi ťažko, ale už raz vyriešením otázkam. Môj osobný názor je, že to bol zámer vyplývajúci  z politiky USA, ktorá si chce udržať moc nad svetom. Americká vláda nikdy v skutočnosti nemala priateľov v iné krajiny, len svoje záujmy. Spojené štáty, posadnuté želaním zabrzdiť komunizmus, podporovali Taliban v Afganistane, čo akože vyrovnávali spojenectvom s Izraelom, a prehláseniami o priateľstve s európskymi štátmi. No neváhali sa spojiť i so Saudskou Arábiou, aby vtrhli do Iraku, aby destabilizovali  Líbyu, Egypt, či Sýriu vyslaním a podporovaním islamských bojovníkov. Hra „raz podpaľač, raz hasič“ sa striedala, ale neprestávala. Petromonarchovia, spojenci USA, zmanipulovali arabskú jar, tak aby do Európy preniesli ultrakonzervatívnu verziu islamu s ktorou si už sekulárna a humanistická Európa nevie poradiť. USA použilo náboženstvo ako zbraň na posilnenie medzinárodných ambícií a svojej absolútnej moci, ktorou chce ochromiť i svojho „priateľa“ – v skutočnosti najväčšieho konkurenta – zjednotenú Európu.

Nechcem, aby sme sa vrátili k extrémnym riešeniam ako za vlády Bismarcka, ani k posilnenie právomoci kresťanských cirkvi na úkor ostatných, ale nejaké rázne opatrenia v tomto smere Európa musí urobiť, pretože sa znova rozpadne na nacionálne štáty uzavreté do svojich hraníc. V sekulárnej Európe ide o to, že žiadne náboženstvo nemožno rešpektovať tak aby narušovalo jeho demokraciu, možno jeho požiadavky len tolerovať a to v rámci vymedzených hraníc a pravidiel.

Ťažké spoločenské krízy aké boli v minulom storočí (vojny) ich hrôzy napodiv nepomohli náboženstvo utlmiť, ale opačne neraz napomohli ho oživiť, namiesto toho, aby sa ľudia pýtali „Ako mohol Boh niečo také dopustiť?“, ďakovali Bohu za to, že oni prežili a utiekali sa zo strachom k veľkému Bohu, aby nedopadli rovnako ako ich menej šťastní blížny. Kto stále živí toto zlo, že Boh všetko riadi a obmäkčiť ho možno len padnutým pred ním na kolena, kto donútil tých ktorí z rosievaním strachu nesúhlasili, aby natrvalo opustili náboženstvo.

 „Prílivy“ a „odlivy“ religiozity, respektíve „výkyvy“ v rozsahu, intenzite a vplyve náboženstva súvisia so sociálnymi krízami, prípadne s hroziacim alebo už prebiehajúcim spoločenským prevratom. To znamená, napredovanie sekularizácie spoločnosti sú priaznivé dejinné obdobia so zníženou spoločenskou potrebou náboženstva – teda obdobia spoločenského rozvoja, stability, prosperity, sociálneho a kultúrneho pokroku. Opačné situácie a udalosti, krízy, rozvrat, úpadok, všeobecná neistota a masové utrpenie pomáhajú náboženstvo udržiavať, oživovať, posilňovať. Materiálny blahobyt, zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti, presadzovaním ľudských a občianskych práv podrýva tradičný koreň náboženstva, čo cirkev chápe ako úpadok, duševnú biedu a označuje to ako konzumnú obmedzenosť a duchovnú plytkosť čím prezentuje potrebu spirituality, ako jedinú možnosť oživovania duchovna.

Človek namiesto toho aby sa zamyslel, že úlohou náboženstvo je vyvolávať strach pred mocnými, a tak zamedziť pripisovanie zodpovednosti všemocného Boha a jeho skutky, či jeho zjavnú spoluvinu. Radšej uveria tomu, že keďže on ako osoba nebol postihnutý ako prejav láskavosti Boha voči nemu, čím sa ešte viac primkne citovo k Bohu. Schvaľovanie činov páchateľa je jedna z možností ako ľudské ego chráni samého seba pred hroziacou katastrofou. V prípade, že obeť uverí v rovnaké hodnoty ako agresor, myseľ ho odmieta brať ako hrozbu. Tieto pocity sú odborníkmi považované ako iracionálne, pretože na človeka počas takejto situácie silne vplýva miera nebezpečenstva a strachu. Celý tento prejav rešpektu k Bohu je ako vystrihnutí z definície štokholmského syndrómu v ktorej rukojemníci riešia svoju záchranu sympatiami voči únoscom.

Cirkevníci nám ešte prilievajú olej do tejto iracionality tým, že prízvukujú, že sme len nájomníci Boha – vlastníka a keď budeme rešpektovať jeho pravidlá nemusíme sa ničoho báť, žiadnych vojen, utrpenia, nestability ba ani „konca sveta“. Zistili totiž, že umelým vytváraním spoločenských problémov posilňujú nábožensko – národnostné povedomie, čo spätne vyvoláva pocity bezmocnosti a beznádeje a tradične pôsobí v prospech náboženstva, náboženskej viery. Týmto vytvoria pôdu pre prejavy radikalizmu ako ochranu náboženského presvedčenia.

Pápež František sa zdá byť rozumným človekom, ale vôbec si neuvedomuje, že tým, keď povie „Aj ateisti sa dostanú do neba ak budú konať dobro.“, že tým vlastne bohorovne vnucuje svoje presvedčenie občanom akože druhej kategórie. Či o to z ateistov, aj niekto stojí, pretože pokladajú ich vymyslené nebo za prelud, to vôbec nepochopil. Táto ponuka mi pripadá ako keby komunisti ponúkali veriacim za odmenu vstup do siene úspechov komunistickej strany. Tieto ideológie pokladajú seba a sebe podobných za niečo viac a bohorovne nám dovoľuje vstúpiť do ich neba, čo pokladajú za akt prímeria.  Odmietnutie tejto ponuky je dôvod pre označenie ateistov za militantnú zgerbu.

Pokladať túto ponuku za ústretový ústupok zo strany cirkvi nemožno, i napriek tomu, že doteraz neveriaci nemohol byť v žiadnom prípade dobrý človek, nakoľko takýto človek ak konal dobro, tak len z vypočítavosti a nie z presvedčenia. Ten kto tieto pápežove slová považuje za pozitívum, ale aj iné jeho vyhlásenia ako zrušiť trest smrti je alibista a pokrytec tak ako sám pápež, ktorý sa týmto slovami stavia len do polohy mierotvorcu a zmierovateľa, pričom na druhej strane nerobí nič proti násiliu, ktoré sa vykonalo a vykonáva na človeku zneužitím náboženstva. Ako sa cirkev v skutočnosti stavia k ateistom sa vyjadril pápež Benedict XVI: „Neexistencia Boha by viedla k násiliu a dokonca ku koncentračným táborom, pretože popieranie Boha kazí ľudí, zbavuje ich obmedzení, čo vedie k strate ľudskosti… To, že koncentračné tábory vznikali nie z dôvodu uvoľnenia morálky, ale práve z dôvodov upevňovania morálky a vojny sa nikdy neviedli v mene ateizmu a že krajiny s najvyšším počtom ateistov sú krajinami, kde je evidovaná najnižšia kriminalita asi tohto pápeža nijak neovplyvnilo v jeho božskom presvedčení.

Pápež František bozkáva deti tak, že to nevyzerá zle. Telefonuje ľuďom, ktorí mu napísali a rozpráva sa s nimi. Posiela malé sumy peňazí starším penzistom, ktorí sú okrádaní (samozrejme tak, aby sa o tom každý dozvedel). O každom jeho čine veľmi milo podávajú správy médiá, ktoré ho obdivujú a ktoré berú všetko ako reálnu skutočnosť. Takýto človek predsa nemôže urobiť nič zlé, ostentatívne odmieta bohatstvo a moc, i o homosexualite sa vyjadruje zmierlivo. Žije skromne a neodsudzuje ani ateistov. Avšak ako to vo všetkých veciach týkajúcich sa Vatikánu, treba byť aj tu skeptický, najmä keď samotný pápež bol formovaný a programovaný jezuitským rádom o ktorom je známe, že sú to ľstivý manipulátori. Nič nie je také ako sa zdá v tomto kráľovstve lží a falše.

Keď si položíme otázku či pápež zmení niečo v prístupe cirkvi k antikoncepcie, prerušenia tehotenstva, k rozvodom, k celibátu, v kampane proti homosexuálom, zaobchádzania so ženami, zverejneniu a potrestaniu za znásilňovanie deti kňazmi, využívanie cirkvi ako pračku čiernych peňazí…tak dostaneme odpoveď, že nie. Pápež v týchto súvislostiach oslovuje verejnosť veľmi vzletne. Dokonca sa postaví na stranu demonštrantov, ktorí protestovali proti nadvláde finančných žralokov. Avšak akonáhle polícia zasiahne proti takejto demonštrácie vo Vatikáne nastane ticho. V skutočnosti hovorí:  poslúchajte ma a vrchnosť, nerobte revolúcie, potraty ani keby to vyžadoval zdravý rozum a nestarajte sa do „vnútorných“ záležitosti cirkvi.  Je zrejme, že pápež nebude žiaden  reformátor. Keby by ním skutočne bol, sily ovládajúce Vatikán by ho, tak ako v minulosti okamžite zlikvidovali (napr. Ján Pavol I. v roku 1978, ktorý sa od začiatku svojho pontifikátu vzoprel vatikánskej kúrie a nezávislým správaním zvažoval dokonca i postoj cirkvi k antikoncepcií, za čo sa mu dostalo najprv cenzúra vo vatikánskych novinách a po 33 dňoch vlády záhadná smrť).

Napríklad diskriminácia žien prerastá takmer všetky náboženstvá. Náboženstva zohrali prvoradú úlohu v diskriminácii žien. Avšak žiadny oficiálny náboženský hodnostár, ani pápež neprijme názor, že by on alebo jeho náboženstvo diskriminovalo ženy. Katolícka cirkev trvá na tom, že nediskriminuje ženy. A poukazujú na slávne ženy, zvyčajne už mŕtve, ktoré cirkev uctieva. Na otázku prečo nemôže byť žena kňazom, či dokonca kardinálom, keď si ich tak vysoko cenia, pričom im ani volebné právo nepriznali. Odpovedajú, že oni nevyjadrili záujem o takéto možnosti demokracie ani o tieto pozície, pretože sú veľmi skromne. A nezabudnú dodať, čím viac je žena vzdelaná, tým viac sa odcudzuje cirkvi. Vzdelanie u ženy je recept na katastrofu. Preto pre kresťanskú ženu platí „Daj sestra kotol na oheň , lebo môj byt treba upratať“.

Napriek tomu, že človek stvoril konkrétnych bohov a diablov, nebesá a peklo; napísal sväté knihy i vyrobil zázraky, staval na oslavu boha, katedrály a žaláre pre neveriacich. Napriek kázaniam, sľubom a hrozbám; drania z kože a upaľovania za živa sa nepodarilo urobiť ľudstvo lepším, zdravším ani šťastnejším, pretože neumožnil človeku aby sa realizoval, ale naopak urobil z neho otroka, ktorý sa má spoliehať na pána boha, na šťastie, na dobročinnosť vrchnosti. Ľudia budovali množstvo katedrál, chrámov a mešít nie na počesť rozumu, ale na zbožňovanie bohov, ktorých nikto nevidel.

Ak Boh stále usmerňuje naše životy prečo pre jeho slávu sa netešíme z napredovaniu ľudského ducha a neoslavujeme Boha v prírode, ktorú on akože „stvoril“, ale schovávame sa medzi kamenné múry kostolov kde oslavujeme „skutky“ Boha z pradávnej minulosti .. prečo?? Lebo všetky princípy oslavy boha si uzurpovali cirkvi a združenia, ktoré si privlastnili právo vykladať boží zámer.. neoslavujú boha v JEHO najlepšom diele.. v človeku, a v prírode, ale ako diktátora v pochmúrnych a zatuchnutých kamenných dómoch, kde sa najlepšie darí demagógie.

I keď akože Boh stvoril prírodu, podľa Biblie nedal človeku do jeho zákonov nič aby ju opatroval, aby zveľaďoval výsledky prírody – a videl v tejto práci zmysel svojho života,  prečo asi? Prečo máme prijímať okypteného Boha na pôde cirkvi, kde sme vystavení rôznym iluzionistickým trikom a balamuteniu zo strany kňazov. Myslím si, že obnova religiozity je skôr znepokojujúca a hoci to znie paradoxne, i pre veriacich Európanov by bolo lepšie, keď v súčasnosti pri príleve veľkého množstva imigrantov iných náboženstiev by sa sekularizácia spoločnosti ešte prehĺbila a jasne stanovila pravidlá oddelenie náboženstva od rozhodovania štátu, či obce a to nielen pre imigrantov, ale aj pre kresťanov.

Veriť vo vyššiu moc, ktorú nemôžeme ovplyvniť, len sa pred ňou skloniť nie je pre nikoho nijak motivujúce, preto ak chce štát napredovať musí uvažovať tak, že veriť, neznamená vedieť. Proste nemôžeme prijať niečo ako pravdu a mať rešpekt voči náboženstvu, ktoré nedovoľuje myslieť. Osobne môžeme byť pevne presvedčení, že náboženstvo je, alebo nie je len zbierka želaní, čo možno tolerovať i dokonca chápať ako pevnosť charakteru nositeľa tejto idei, ale nemožno na tomto základe rozhodovať za druhých.

Nech nachádza ktokoľvek vo viere svoje svetlo a svoju útechu, nech je blažený, avšak treba si uvedomiť, že mnohí nepotrebujú toto svetlo a túto útechu, lebo ich majú vo svojom rozume a v ľudskej bytosti a sú šťastní i bez Boha. V tomto zmysle veriaci, ktorí nehľadá útechu vo vlastnom rozume, pripomína zdravého človeka, ktorý si v strachu radšej sadne do invalidného vozíka a nechá sa tlačiť, ako by sám skúsil kráčať.

Pánove slová: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí.“ (Mt 9, 12).

Potrebuje takýto človek lekára? Ale akého lekára dostane cez náboženstvo, lekára, ktorý ho neustále kontroluje, aby náhodou nevstal a nezačal sám kráčať?

Kto potrebuje sústavnú skupinovú  ambulantnú terapiu v kostole, alebo osobnú terapiu v podobe spovede?.

Kto potrebuje omieľať ubíjajúce slová pokory, aby sa upokojil pred hriechmi, ktoré síce nespáchal, ale na nich myslel?

Ak má prežiť zdravý rozum, musíme si uvedomiť, že:

„pobožnosť“ neznamená „morálnosť“,

„pokora“ neznamená rozum,

„sväte písmo“ neznamená históriu,

„kacírstvo“ nie je chyba,

„dogma“ nie je dôkaz, ani neznamená nejakú záväznú autoritu,

„doktrína“ neznamená pravdu,

„od dávneho veku“ neznamená, že tak musí byť i naďalej

„život po smrti“ neznamená, že sa budeme zaoberať nezmyslami.

Ateista Peter Boghossian v tejto súvislosti tvrdí, že ateista neverí v Boha, hlavne preto lebo nemá dostatok dôkazov na to, aby dokázal prijať túto vieru za pravdivú. To vystihuje myslenie väčšiny ateistov – oni by radi verili v nesmrteľnosť duše, že dobrý Boh nad človekom bdie, ale dospeli k názoru, že táto viera stojí na dogmách, ktoré hraničia s výmyslami, pretože nekorešpondujú z realitou, ale slúžia len na ovládanie ľudí. Hlavným problémom teda nie je Boh, jeho existencia, či neexistencia. Problémom sú vykladači ,,slova božieho”, tí, ktorí sa dožadujú aby sme robili takto a toto, pretože si to boh praje. Môžeme tolerovať ľuďom ich náboženské názory, avšak nemôžeme tieto názory rešpektovať ako jedinú pravdu.

Jediné, čo môžeme v tomto smere urobiť je, neustále sa pýtať tých čo presadzujú vieru v nadpozemské bytosti:

Kde sú vaše dôkazy?

Benjamin Franklin: (1706 – 1790)

„Maják je užitočnejší než kostol.“

Budúci utorok ako poslednú kapitolu zhrniem krásu nezmyselnosti náboženského presvedčenia v podobe poviedky. Ďalej už budem písať len sporadicky a to vo forme stručných odpovedí na položené otázky.

Pohľad na Zem podľa Biblie.

03.04.2017

Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali mylné predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti. No dnes chápu viac »

Ako vysvetlíte paradox, že USA je jedna z naj demokratickejších štátov je zároveň štát, kde hrajú prvoradú úlohu náboženské predsudky?

21.03.2017

Päťdesiat percent súčasnej americkej populácie verí, že svet je starý len šesť tisíc rokov, čo je výsledkom náboženskej výchovy. To je desivá predstava o najväčšom a najmocnejšom kresťanskom viac »

Má každý svoju pravdu?

13.12.2016

Ak niekto použije túto vetu demonštruje tým to, že slovu „pravda” nerozumie. Subjektívna pravda sa týka len skutočnosti, ktoré vzišli z vašich životných zážitkov vo vašom životnom viac »

atóm, fyzika

Čínsku štátnu energetickú spoločnosť znepokojuje brexit

28.04.2017 19:43

Odchod Británie z Európskej únie vzbudzuje neistotu pri spolupráci Číny, Británie a Francúzska v oblasti jadrovej energie.

čierna hora, nato

Čierna Hora ratifikovala dokument o členstve v NATO

28.04.2017 19:43

Pred budovou v horskom mestečku Cetinje, kde poslanci zasadali, sa medzitým uskutočnil protest niekoľkých stoviek stúpencov opozície.

Záplavy, Záhorie, Pernek, cesta, voda, povodeň, povodne, záplava

Horský priechod Čertovica je neprejazdný

28.04.2017 19:31

Mnohé cesty v Žilinskom kraji sú pre nepriaznivé počasie a zosuvy pôdy neprejazdné.

ZSSK, vlak, železnice, IC,

IC vlakom pred sviatkami pridali vozne

28.04.2017 19:30

Železničná spoločnosť Slovensko v súvislosti so sviatkom 1. mája pridala vozne k rýchlikom InterCity.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 105
Celková čítanosť: 230702x
Priemerná čítanosť článkov: 2197x

Autor blogu

Kategórie