Založ si blog

16/ Rola náboženstva pri vytváraní spoločnosti.

Žiadny víťaz neverí v náhodu.

Doteraz si vedci nevedia spoľahlivo vysvetliť prečo vyhynul neandertálsky človek. Neandertálci mali väčší mozog (pretože boli väčšieho vzrastu) , boli silnejší a ich lovné zmysly boli vyspelejšie ako u ako človeka kromaňonského, t.j. nášho priameho predka. Boli zviazanejší s prírodou – prežili niekoľko ľadových dôb a predsa vyhynuli. Vyskytli sa rôzne teórie od neschopnosti rozprávať po nespoločenské správanie. Najnovšie pri skúmaní genetiky vznikla teória, že neandertálci si postupne zafixovali gén, ktorý síce harmonizoval s dovtedajšou prírodou, ale ktorý bojoval proti zmenám v ich živote. Neandertálci sa viac upínali na tradície – náboženstvo, pretože bolo generáciami vyskúšané a doteraz im vždy pomohlo. No, keď nastala trvalá zmena životných podmienok, tým že končilo obdobie striedania ľadových dôb, boli tieto vyskúšané tradície skôr na obťaž, pretože sa trvale zmenila fauna i ich lovné zvieratá buď vyhynuli alebo sa presunuli tam, kde neandertálci podľa tradícií svojich otcov nikdy nežili.  Za to človek dnešného typu, ktorý prišiel z juhovýchodu na územie neandertálca v stopách svojich lovných zvierat nedbal na tradície neandertálcov či ich náboženstvo ale využil nielen svoje skúsenosti pri love (využíval pri love  psov, čím lovnými zmyslami prekonal neandertálca), a i voči zime, ktorá sa vracala vedeli sa lepšie obrániť tak, že vynašli ihlu a šili si odevy na mieru. Zber nových bylín, či ovocia, ktoré prišli s teplejšou klímou boli pre neandertálca úplne neznáme a nezapadali do jeho náboženstva.

Jaskyne maľby kromaňovcov pokladáme za nádherný pokrok rozvoja osobnosti, ale neandertálci ich skôr pokladali za zneuctenie prírody, márnivosť z nudy – niečo ako grafity na stenách budov, a nie ako povznášajúce umenie. Vyhynutie neandertálcov slúži ako varovanie pre tých, čo chcú za každú cenu zabrániť pokroku pri zlepšovaní života človeka  a priviesť nás späť k tradíciám, teda k životu, síce posväteného Bibliou, ale ktorý bol pre väčšinu ľudí odporný, nekultivovaný a krátky. Ani spoliehať sa na veľkolepé vízie návratu Ježiša, ktorý všetko napraví, nie sú prejavom rozumu, ale prejavom narušeného náboženského fanatizmu. Treba pozerať do budúcna s optimizmom, venovať sa svojmu sebavzdelávaniu a riešiť problémy, či nedobré trendy, rozumom a nie označovať zmeny ako zlo, či stresujúce znaky neodvratného úpadku – blížiaceho sa konca sveta. Neandertálci mali pravdu, a naozaj koniec sveta nastal, ale pre koho? Hľadanie pravdy v minulosti nás privedie tiež len k hrozbe konca ľudského rodu.

Je síce pravda, že náboženstvo hralo od začiatku uvedomenia si človeka významnú úlohu vo svojich dejinách, pretože  svojou fixáciou stavu legalizovala vzťahy a zákony, čím dosahovalo istoty ako štátna autorita. Dokonca i v starých demokraciách tvorili náboženské predstavy základ, na ktorom spočíval zákon a dôveryhodnosť štátu. Náboženské ceremónie boli neodmysliteľné spojené s existenciou krajiny. Avšak ak sa doba menila, menili sa i štátne zriadenia, a teda menili  sa i dovtedy nezničiteľný bohovia náboženstva.

Ponúka sa otázka, prečo nikto doteraz neprekukol náboženstvo, že nie je to skutočnosť, ale len nástroj mocných na ovládanie ľudí, pretože bolo možné nie koľkoráz zmeniť všemocných bohov a nijaká odozva zo sveta bohov nenastala. Dejiny evolúcie ľudstva do určitej miery vysvetľujú prečo človek disponuje vrodenou religiozitou. Plodenie, výchova potomstva, získavanie potravy, obrana svojho teritória je zásadná pri zachovaní druhu pri nebezpečiach aké v minulosti existovali. Náboženstvo legalizáciou životných zásad vyplývajúcich koľkoráz i z poverčivosti sa stalo neodmysliteľnou súčasťou budovania tradícií a teda i potrebnej stability životných princípov.

Pri vyššej inteligencie človeka, ktorého evolúcia vychovala ako predátora a zvýšenej bezpečnosti zo strany štátu, však môže jedinec ľahko poznať, že smerovanie na nemennosť systému už nie je tak z hľadiska individuálneho vývoja pre neho výhodná. Zdá sa, že náboženstvo z hľadiska zachovávania nemennosti mocenských štruktúr si nemohlo dovoliť aby spoločnosť prerastala egoistickými záujmami jednotlivcov, ktoré by mohli prerásť k spochybneniu vládnej autority. A tak náboženstvo slúžilo i na to, aby zabezpečilo svojho najvyššieho vládcu, tým že ho povýšilo na úroveň žijúceho Boha (v Japonsku ešte v 20. stor. si mysleli, že ich cisár je bohom). Avšak obyčajne pádom vládneho systému padlo i náboženstvo, ktoré nedokázalo tento systém už obhájiť. Kresťanstvo je v tomto zmysle iné náboženstvo, ktoré sa nespoliehalo na dynastiu svetských vládcov, ako na žijúcich bohov. Ale sama náboženská cirkev sa stala ako inštitúcia, ktorá sa  povýšila nad svetskými vládcami a prevzala úlohu ochrancu rodu, štátu a až prostredníctvom svojho Boha menovala vládcu, ktorý spolu s nimi určoval každému jeho úlohy a povinnosti.

Aby nedochádzalo k pochybnostiam o týchto úlohách, ktoré stanovil Boh, cirkev sa snažila obmedziť samostatné rozhodovanie o životných princípoch a každú príležitosť na ich zmenu eliminovať ako rúhanie sa voči Bohu. Takto stabilizovaný  vládny systém utvrdili tým, že človeka ponížili len na vykonávateľa božej vôle a dokonca polovice ľudstva, ktorá mala bližšie k zachovaniu existujúceho života – ženám odobrali všetky práva, a to tým že z nich urobili otrokov mužov, čo tiež klasifikovali ako božiu vôľu. Existuje odôvodnený názor, že v rímskej ríše sa počet kresťanov zvyšoval ani nie tak obráteným nových veriacich, ale skôr vyššou pôrodnosťou, ktorá v starom Ríme všeobecne klesala. Tento trend je vidieť i u iných totalitných náboženstvách, kde ženy sú len na prácu v domácnosti a rodenie detí (viď islam).

Príchod kresťanstva do Európy preto menil dovtedy zaužívaný poriadok v Rímskej ríše, kde hlavný predstaviteľ štátu bol žijúcim bohom. Síce i židia, ktorí ako národ patril k najstarším národom Rímskej ríše tiež neverili v pozemského boha, ale len v nadpozemského, za čo bol i neustále prenasledovaný, avšak vzhľadom na uzavretosť tohto náboženstva voči ostatným obyvateľov ríše ich vplyv nepredstavoval všeobecné nebezpečie pre ríšu. To, ale neplatilo pre kresťanov, ktorí sa neobmedzovali pri obracaní inovercov akéhokoľvek druhu, čo spôsobovalo pochybnosti vo vyšších spoločenských vrstvách i v centre ríše, čo značne poškodzovalo autoritu v cisársku božskosť.

Rozvíjajúce kresťanské náboženstvo sa príliš nehodilo na to aby sa stalo štátnym náboženstvom v doterajšom duchu, jednak pre to, že jeho učenie povzbudzovalo otrokov v revolte a menilo tým zaužívané sociálne štruktúry, a jednak preto, že Kristus zodpovednosť človeka podriadil nadpozemskému bohu. I keď zároveň priznával cisárovi to čo patrí cisárovi, čo ho sa chytili neskorší diktátori a nechali si svoju moc alibisticky legalizovať Bohom, čo nakoniec sa ukázalo ako lepší systém legalizácie moci vyvolených, pretože sa mohli pri nepopulárnych opatreniach na neho odvolávať, čo nepôsobilo diktátorsky, ale ako služba Bohu.

Postupný rozpad Rímskej ríše, kde ešte bojovali zbytky zdiskreditovanej náboženskej legitimity s narastajúcou silou kresťanstva, prinútilo rímskeho cisára prehlásiť kresťanstvo za štátne náboženstvo. Staré chrámy boli od tohto okamžiku postupne zničené a iné náboženské predstavy boli kruto potláčané. Bibliu – v časti Nový zákon ako základ viery skompilovali tak, aby tie pasáže, ktoré nevyhovovali cirkvi ako organizácii moci a ktoré by mohli potenciálne z vnútra nahlodať dokonalú podriadenosť ovečiek sa vyhodili, alebo úplne zavrhli ako podvodné, či nepravé. V tých časom bolo normálne, že len mocní mohli mať pravdu, tak sa vytvorila najdokonalejšia a najpevnejšia organizácia, ktorá sama púšťala pravdu tak skreslenú ako im vyhovovala. Môžeme to nazvať aj propaganda, selektovanie informácií či cenzúru čo značne pokrivilo cirkevné vedecké učenie. Noví cisári síce už neboli bohmi, ale svoju legitimitu im Boh potvrdzoval, čím na druhej strane  získala neúmernú moc kresťanská cirkev.

Cirkev, vzhľadom na svoju bezpečnosť sa postupne vracala k vyskúšaným metódam riadenia dynastiami a to tým, že začala udeľovať „božskú“ podporu privilegovaným vrstvám a to odsúhlasovaním ich dedičských a volebných práv. Opierali sa pri tom o teóriu nadradenosti „božieho štátu“, ktorý spravovali nad štátom svetským. Títo náboženskí pokrytci, ktorí radi rozprávajú o desatore a o zachovaní tradícií, či vrátení sa k Písmu svätému nielen v minulej dobe ale i teraz by radi i naďalej korunovali zlodejov a vrahov ako vodcov národa. Prieskum v Nemecku totiž ukázal, že 95% nemeckej šľachty mali v skutočnosti svojich predkov lúpežných rytierov. Zlodeji a vrahovia boli a sú pre cirkev len tí, ktorí ich nepodporujú a nepočúvajú ich skvelé rady.

Aby človek neodmietal tento režim, kde dominujú len vyvolení bohom, musel byť postavený na vízie – sľube Boha na posmrtný život, kde sa každý až potom doberie spravodlivej kompenzácie. Každá pochybnosť bola chápaná ako destabilizácia tohto „bohom daného systému“ ,teda ako bezbožné kacírstvo, ktoré vrchnosť okamžite trestala a nečakala až na posledný súd. Cirkev samozrejme utvrdzovala tieto rozhodnutia. Potom ak sa niekto pokúsil dostať z tohto chomúta a dosiahnuť počas svojho krátkeho života samostatnosti rozhodovania, musel sa vzdať večného života a očakávať boží hnev. Napriek týmto hrozbám stratilo veľa ľudí  rešpekt k náboženským dogmám, pretože sa nimi neriadili ani vyvolení, ba ani cirkev a zneužívali tento nerovný systém vo svoj prospech. Potom bolo pre človeka prijateľnejšie iné slobodnejšie náboženstvo, alebo svetská sloboda ohraničená len svetskými zákonmi, kde ich bolo možné upravovať podľa svojich potrieb a potrieb potrebných pre rozvoj spoločnosti.

Celý tento vládnuci systém v Európe sa postupne až v 16. stor. úplne utvrdil. Vládnucim rodom sa konečne podarilo dedičskými ustanoveniami vytvoriť niečo na spôsob dynastickej legitimity. Prostredníctvom genealógií sa dokazoval ich slávny a dávny pôvod. Niektoré rodokmene siahali až k Adamovi a boli symbolom čistej a vznešenej krvi. Stali sa z nich zvykové práva, ktorých záväznosť nemohol spochybniť nielen sám panovník, ale ani cirkev. To malo, ale za následok oslabenie vplyvu kresťanskej cirkvi. Vznikali vnútorne boje, ktoré volali po reformách, a to aj v dôsledku rozvoja vzdelanosti a objavom vedy, ktoré vznikali mimo patronát cirkvi, čo veľmi zmenilo predstavy o svete.

Reformácia nielen zrušila jednotu náboženstva a vládnucich vrstiev, ale i hlboko otriasla spoločným základom viery a rozštiepila náboženské myslenie na katolícke, luteránske, kalvínske a iné sekty. Tejto príležitosti využili niektoré vládnuce rody k vymaneniu sa z moci katolíckej cirkvi ktorej rozsiahle majetky vyvlastnili. Nebol to samozrejme idylický proces – táto zmena si vyžiadala mnoho ľudských obetí (rôzne náboženské potýčky vyvrcholili v 30  ročnú vojnu) a niektoré časti Európy boli úplne spustošené. Len počas Bartolomejskej noci (23-24.8.1572) bolo v Paríži v boji o moc zavraždených vyše tri tisíc hugenotov. Nakoniec sa tábory protestantov a katolíkov dohodli na tom „koho vláda, toho náboženstvo“. Kto nebol ochotný prijať náboženstvo vládnucej vrstvy bol vystavený útlaku, alebo bol vyhnaný. Náboženská sloboda sa však týkala len ríšskych stavov a vzdelancov ale nie poddaných. Právo stanoviť náboženské vyznanie poddaných nemali poddaní, ale ich zemepáni.

V dôsledku vyvlastnenia majetkov katolíckej cirkvi a jej odstavenia od politickej moci však nastali dosť dôležité zmeny. V  anglikánskych, protestantských, či kalvinistických štátoch Európy sa podstatne oživilo hospodárstvo a to navýšením zhabaných katolíckych majetkov do produktívnej časti ekonomiky, čo naštartovalo kapitalizmus.

Honba za kacírmi, či bosorkami však tým neskončila, ba ani protestanti nezaostávali v tomto za katolíkmi, čo znamenalo, že boj proti nepriateľom štátu prevzali svetské inštitúcie. Napríklad podľa uhorského práva okrem udavača dostával aj sudca časť zhabaného majetku…. Pokušenie bolo teda veľké.  Avšak celé toto nechutné divadlo s kacírmi a bosorkami začala kresťanská cirkev a dokonca ho podložila i návodom na vyhľadávanie a vynucovanie priznania (Kladivo na čarodejnice z r.1486). Táto príručka honu na čarodejnice napísaná nemeckými teológmi  je dokonalou teológiou čarodejníctva, ktorá nebola, pokiaľ ide o nezmysly, doteraz prekonaná. Podľa tejto sadomasochistickej logiky sa racionalizovala aj krutosť katov; telesné tortúry, ktoré vychádzali z tejto filozofie boli, že len pomalá, mučivá smrť očistí dušu hriešnika a povýši jeho šance na zhovievavosť v nebesiach.

Nikto si nemohol byť istý, najmä keď išlo o čistotu viery, ako zjavné nepriateľstvo voči štátu, že prenasledovaniu unikne. Zámienky k tomu boli nezmyselné a k obvineniu stačili absurdné výmysly o tom, čo niekto údajne niečo videl, povedal alebo počul. I prenasledovanie za bosoráctvo, ktoré bolo zodpovedné za choroby, úmrtia, neúrodu, či katastrofy prekvitalo v období približne od r. 1430 až do r. 1780.  V prípade žien bolo toto prenasledovanie zvrátenejšie, pretože tu obyčajne nešlo len o možnosť profitovať z ich majetku.  Na území Uhorska (Kežmarok) bol posledný rozsudok nad bosorkou v r.1777, kedy už vo väčšine krajín Európy bol prijatý zákon o zákaze stíhania za bosoráctvo.

Európske náboženské vojny, prenasledovanie pre iné náboženské presvedčenie, neúmerná nadradenosť šľachty a duchovenstva, či hon na kacírov, bosorky značne oslabil vplyv katolíckej cirkvi nielen v protestantských štátoch, ale i v katolíckych štátoch. Napríklad v katolíckom Francúzsku pred revolúciou bolo pri počte 25 miliónov obyvateľov bolo 135 biskupov, ale čo bolo najdôležitejšie – 130 ich malo šľachtický pôvod, ďalej cirkev mala okolo 50 tisíc diecéznych kňazov a asi 30 tisíc rehoľníkov. Celá cirkevná hierarchia, práve tak ako šľachta, nebola len oslobodená od daní, ale vyberala si aj svoje desiatky, pričom prenasledovaniu ľudu premnožená cirkev nijako nebránila, pretože sama sa počítala medzi šľachtu. To nemohlo takto ďalej pokračovať v kontexte zo zmenami v protestantskej Európe, kde už prijali zákony na podporu obyčajného človeka.

Čím viac sa do pozadia zatlačovalo náboženstvo, tým viac sa do popredia dostával človek, ktorý nebol stvorený Bohom. Je len samozrejme, že v tejto vypätej dobe náboženská legitimita už nemohla zabezpečovať svoju štátotvornú funkciu, čo spôsobilo, že aj niektoré dynastické legitimity, ktoré boli postavené na nej, padli (Francúzsko). Na základe tejto násilnej udalosti začali zo strachu bojovať proti pápežskej moci a vystupovať i panovníci ostatných katolíckych krajín, ako bolo Rakúsko (Mária Terézia, Jozef II.). V tejto súvislosti sa hovorí o založený tzv. štátneho cirkevníctva. Cirkev v rakúskych krajinách bola vybraná z moci pápeža a podriadená len štátu a jeho orgánom. Čo malo za následok zoštátnenie majetku všetkých reholi, zrušenie asi 700 kláštorov, pretože sa nevenovali charite ani vzdelávaniu – čím boli pokladané za neužitočné (z toho na území Uhorska bolo zrušených 140 kláštorov). Ďalej Jozef II.  zabezpečil sekularizáciu školstva i keď naďalej základom vzdelávacej sústavy až do r.1848 boli cirkevné školy. Púte, procesie, kult relikvií a svätých boli limitované alebo úplne zakázané. Počet cirkevných sviatkov bol zredukovaný. Cirkev strácala mnoho privilégií a práv. Patrilo k nim napr. oslobodenie od daní a vyňatie náboženských organizácií z cirkevnej jurisdikcie. Platy duchovných boli vykryté z fondu, ktorý vznikol po rozpredaji niektorých zrušených kláštorov a ďalších nehnuteľnosti. Za vlády Jozefa II. dosiahol systém štátnej cirkvi vrchol rozvoja. Cisár Jozef II. sa síce pokúšal viesť politiku osvietenského absolutizmu, uzákonil náboženskú slobodu a znášanlivosť, zaviedol štátny dozor nad cirkevnou správou, no nedotiahol tieto reformy do konca. Postupne ich vplyv sa oslaboval a v r. 1850 František Jozef (1848-1916) ich v skutočnosti zrušil.

V Rakúsku bol v r. 1855 prijatý konkordát, ktorý znova posilnil postavenie cirkvi. Podobne aj vo Francúzsku, Anglicku i Holandsku došlo v tomto čase k miernemu posilneniu štatútu cirkvi v spoločnosti. Od druhej polovice 19. stor. sa cirkev snažila pokračovať vo svojom evanjelizačnom úsilí. Vo vzťahu k novým sociálnym skutočnostiam bola vydaná nová encyklika Leva XII. Rerum novarum (O nových veciach), v ktorej pápež podrobil kritike vtedy prevládajúceho liberálneho chápanie štátu, ktorý neprejavuje snahu o morálnu ingerenciu do ekonomiky v prospech chudobných a súčasne ostro kritizoval ateistickosocialistické prúdy súdobej sociálnej filozofie. Súčasne vyzval k vytvoreniu sociálnej náuky cirkvi. K čomu malo prispieť v r. 1854 vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí P. Márie.

Konkordát je jasným výrazom kompromisu buržoázie s cirkvou. Buržoázia potrebovala cirkev, pretože si po revolučnom roku 1848 uvedomila vzrastajúce povedomie obyčajných ľudí, ktoré nezvládala, a tak pristúpila na spoluprácu s cirkvou pod podmienkou – a v konkordáte to bolo vyslovene stanovené – že cirkev nezneužije znova získanú autoritu, aby pripravovala návrat starého režimu.

Takto vytvorená spoločnosť na princípe svetských materialistických zákonov platných pre každého je síce hospodársky veľmi úspešná avšak môže sa stať, že o jej dedičstvo sa bude musieť postarať niekto iný, pretože tento typ spoločnosti produkuje stále menej dedičov, pričom jej rozvoj je závislý na stálom vzostupe obyvateľstva. Preto bolo nutné v rámci zachovania rozvoja spoločnosti vytvoriť kombináciu inteligencie a sociálneho chovania, ktoré v minulosti definovali rôzne náboženstva, čo aj umožnilo ľudskému druhu zaľudniť a spojiť všetky i nehostinné oblasti planéty, avšak i trvalo rozdeliť na základe rozdielnych náboženstiev.

Nástupom 1. ČSR sa parlament vrátil k odkazu Jozefa II a navyše v roku 1919 sa v rámci pozemkovej reformy rozhodol rozdeliť i pôdu, ktorú dovtedy obhospodarovala cirkev, medzi drobných roľníkov a bezzemkov, ktorí na nej pracovali. Časť majetkov, hlavne stavby, ktoré cirkev síce obhospodarovala  naďalej, ale nedostala na nich vlastnícke právo. V období, ktoré začínalo februárovým prevratom, neprišla cirkev o žiadne majetky, pretože nijaké pred II. svet. vojnou ani nevlastnila. Prišla len o slobodu slova, o postavenie v spoločnosti a jej pôsobenie bolo obmedzené len na pastoračnú činnosť.

Začiatkom 90. rokov minulého storočia vtedajšie Federálne zhromaždenie odhlasovalo prevod niektorých nehnuteľnosti na cirkevne rády. Účelom bolo umožniť reholiam a radom obnovenie činnosti. A keďže tieto majetky sa stali privátne a podľa medzinárodných zákonov, ale i kanonického cirkevného práva sa dostali pod dohľad Vatikánu, či cudzích štátov. Tento omyl už nikto nenapravil. Tak isto i ďalšie majetky, ktoré cirkev získala neskôr v reštitúciách jej postúpila vláda SR bez toho, že by mala k dispozícií súpis majetkov, ktoré cirkev, či jej organizácie vlastnili. Navyše špeciálne pre reštitúcie cirkevného majetku bol stanovený dátum pred 8.májom 1945 a nie k rokom 1948 – 1949, čím šikovne obišli Benešove dekréty. Týmto činom sa cirkev stala nielen obeťou komunistického režimu, ale i obeťou 1. ČSR, kde jej žiadne majetky nepriznali a uznali sa majetky priznané za Slovenského štátu pod patronátom Hitlera. Takto sa cirkvi dostali nielen k lesným pozemkom zoštátneným pred februárom 1948, vrátane ciest a stavieb, ktoré boli na týchto lesných pozemkoch vybudované po 8. máji 1945 (čím sa stala najväčším latifundistou), ale aj k majetkom po odsunutých Nemcoch.  Reštitučné zákony nedodali cirkvám len pátos obetí komunistického režimu, ale urobili z nich aj reálne obete druhej svetovej vojny, čo pri vláde Tisa, ktorý spolupracoval s Hitlerom  je smiešne.

Myšlienky veľkej francúzskej revolúcie, zbytočnosť prvej či druhej svetovej vojny, ale i vplyv ruskej revolúcie viedli k tomu, že náboženská legitimita štátnej autority bola postupne v našich krajoch nahradená ideologickými legitimitami nacionalizmu a socializmu, čo sa ukázalo ako ešte nebezpečnejší koncept uzákonenia vlády ako bola evanjelizácia kresťanmi. Len celkom nedávnej minulosti boli obetované milióny ľudí v kotloch šialeného nezmyselného nacionalizmu a idealizmu, ktoré plodil hlavne  nenávisť. V tomto čase systém demokratickej legitimity vlády, t.j. zvolenie vlády na základe volieb ľudu bol len menšinovým konceptom. Nechuť oligarchov, ale i komunistov odovzdať viac moci do rúk ľudu a budovať priamu demokraciu spôsobilo, že sa dostali do popredia ideológie nacionalizmu a socializmu pre ktoré sa ľudia ľahko zapálili. Podobne ako v náboženstve pôsobia v týchto ideológiách emócie. Je omnoho jednoduchšie zmobilizovať masy populistickými heslami a ideológiami, než ich zapojiť do dlhodobého a komplikovaného procesu vytvárania efektívneho právneho štátu.

Ideológia nacionalizmu a socializmu vytvorila ohromnú byrokraciu, ktorej sa nedokážeme zbaviť. Byrokracia si v súčasnosti našla vinníka v nerovnomernom rozdeľovaní ziskov a to v podobe globalizácie, čím straší spoločnosť. Pritom však globalizácia prináša svetovej populácie výrazný nárast blahobytu. Protivníci globalizácie zľava i sprava útočia na globalizáciu pričom si neuvedomujú, že svetový obchod prináša úžitok všetkým zúčastneným. Už sa nijaká oblasť nemôže oddať nádeji, že v izolácii vyrieši svoje hospodárske problémy. Návrat k dobe kedy platilo za ochranu národného hospodárstva – obmedzovanie dovozu, konkurencie, blokáda obchodných ciest, clá, hrozba vojnou – nie je cesta na podporu prosperity štátu.

Avšak propagátori liberalizmu svetového obchodu a priamej demokracie majú obmedzené šance proti nacionalistickým a kresťanským masovým politickým stranám, ktoré cítia šancu po neúspechu socializmu a nacizmu vrátiť sa na svoje pôvodne postavenie. Svet sa môže stať demokratickejší, ale cirkev nikdy. Pápežovia vždy žiadali slobodu pre cirkev, ale nikdy si ju nepripúšťali voči sebe. Ich požiadavka vzájomného nezasahovania znie čudne práve od cirkvi, povestnej nárokmi i zásahmi voči morálnej, právnej i politickej sfére života spoločnosti. Zvlášť katolícka cirkev pokladá liberalizmus za svojho hlavného protivníka a dokladuje to „nezvratnými argumentami“ ako poklesom morálky, zničením zväzkov, ktoré držia staré spoločenské zriadenie pokope, pochovanie všetkých povinností, rozširovanie homosexuality….Je zaujímavé, že podobné vysvetlenie na obranu prenasledovania kresťanskej cirkvi použil i cisár Marcus Aurelius, keď mu kresťanstvo revolučným spôsobom nabúravalo dovtedajší systém. Otrepané tvrdenie, že novátorské myšlienky po čase narušia sociálne štruktúry, a to so strašnými dôsledkami, je od dávna argumentom sociálnych konzervatívcov.

Kapitalista je síce ako človek stratený pre nebo pre svoje bohatstvo, ale nie kapitalistický systém, pretože cirkev ako taký ho nikdy nenapadla, ba sama sa snaží v jeho duchu beztrestne obchádzať zákony za účelom zvyšovania príjmu. Vatikán ako jediný prijíma kapitalistický systém ako nespochybniteľný tým, že dáva jednoznačnú podporu konzervatívnym politickým stranám, čím sa dostáva do rozporu so svojim vlastným učením. Potom prostí veriaci nechápu, prečo je tak ťažké presadiť zmysel pre spravodlivosť a spoločenské dobro. Asi biskupi vidia svet inak ako oni. Dospelo to už tak ďaleko, že katolícka cirkev (nielen Svedkovia Jehovovi) si vie ľahšie predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Síce katolícka cirkev v tejto súvislosti oplýva slovami lásky, dobra, bratstva, pokory – čo ale doteraz nič neprinieslo, len vojny a utrpenie. Spravodlivosť a dôstojnosť človeka si musel človek sám vybojovať bez podpory cirkvi. Charita v podaní cirkvi nie vrchol humanizmu, ale len jej špatným svedomím.

Nový pápež sa zdá, že začal kritizovať i kapitalizmus, avšak omyl, on nekritizuje kapitalizmus, ale globalizáciu kapitalizmu, pričom katolícka cirkev už dávno pôsobí na globálnej úrovni, čím beztrestne zneužívala národné hospodárstva. Pápež si uvedomil, že možnosť legalizácie nadnárodných korporácií si vynúti i ich kontrolu na nadnárodnej úrovni, čo spôsobilo veľké ťažkosti Vatikánskej banky, ktorá doterajší národný systém hrubo zneužívala. Preto pápež po obvineniach na jeho banku dlho neváhal a obvinil globalizáciu ako hlavného vinníka chudoby, keď napísal : „Globalizácia šíri po svete blahobyt, ale vedie aj k rastúcej nerovnosti a novým formám chudoby“ a definoval ich do 4 bodov pričom neváhal použiť i prekonané marxistické premisy:

1/ Porážka kapitalizmu je historicky predurčená. Posledná pápežova encyklika Laudatio to formuluje veľmi priamo: kapitalizmus v podobe globalizácie je vraj štrukturálne zvrátený systém komerčných zväzkov a majetkov, ktorý chudobné národy a budúce generácie oberá o to, čo potrebujú na prežitie. Toto marxistické tvrdenie história nepotvrdila. Kapitalizmus nie je nič moc, ale nič lepšie nemáme, čo by fungovalo na princípe evolučných zákonov a zároveň by sa dalo i ustrážiť možnou demokratizáciou zákonov.

2/ Nenásytnosť a egoizmus finančného kapitalizmu, ktorá sa zmnohonásobuje globalizáciou. Kto so zdravým rozumom by popieral, že nástupom globalizácie nebudeme potrebovať i hlboké reformy? Globalizácia je ale aj kultúra vzájomných vzťahov a slobody. Nenásilný pád berlínskeho múru bol rovnako ako aj reformy Teng Siao Pinga v Číne signálom pre všetkých, že žiť v uzatvorených spoločnostiach neprináša úspech. Naraz sme si vedeli predstaviť, že nezávisle od našej „kultúry“ môže vzniknúť blahobyt na podklade vzájomného obchodu a prebratých produkčných metód; kontrolu nadnárodných monopolov v duchu zákonov a že rozpor medzi rastom a rovnosťou sa dá vyriešiť zákonmi namiesto „diktatúry proletariátu“ či v podobnej diktatúry podľa nadpozemskej ideológie.

3/ Z kapitálových príjmov profitujú len bohatí. Nie je to tak! Väčšina takzvaných chudobných robotníkov v iných ako západných štátoch sú v skutočnosti chudobní podnikatelia, ktorí sú vykorisťovaní, lebo nemajú prístup k právnym a technickým prostriedkom ako sú napr. internet, pôžičky, medzinárodný obchod, ktoré globalizácia otvára pre každého.

4/  Kapitál vzniká vykorisťovaním pracovnej sily. Dnes vieme, že čím vyššia je hodnota akumulácie kapitálu, tým vyšší je rast. Výdobytky kapitalizmu, napríklad nespočetné dohody a rozvoj, ktorý umožnili technológie ako internet alebo leteckú navigáciu, boli výsledkom sústredenia ľudí a ich majetkových práv. Každá úspešná spolupráca nielenže dovoľuje plánovať projekty, ktoré národným hospodárstvom nemohli byť realizované, ale aj vytvára dodatočnú hodnotu.

Čím skôr pochopíme globalizáciu, tým skôr budeme v stave správne zaobchádzať s prírastkami príjmov. Pramenia z toho, že ľudia prechádzajú z tradičného do seba uzatvoreného a malo dimenzovaného spôsobu výroby na globálnu deľbu práce. Naučíme sa zaobchádzať s nerovnosťou, ktorá vzniká tým, že tí, čo najlepšie odpovedia na potreby trhu, budú odmenení. Táto historická transformácia je boľavá a často neférová, ale je neporaziteľná: či je nejaká obchodná činnosť malá alebo veľká, musí na veľkoplošných trhoch dokázať, že môže prosperovať a prežiť napriek politickým zábranám národného štátu.

Na druhej strane, všetci ľudia na svete musia mať možnosť získať majetkové práva, s ktorými sa dá obchodovať na trhu, napr. môžu získať pôžičky a investovať ich ako kapitál. Momentálne to tak vyzerá, že kapitalizmus má určitú seba ničiacu silu, ktorá by sa nemala podceňovať a preto treba zákonmi spravodlivejšie rozdeľovať jeho zisky. Uvidí sa, dokedy potrvá jeho „víťazstvo“. Komunizmus je nanič, ale ani dnešná forma kapitalizmu nebude dlho životaschopná. Uvidíme, čo nám prinesie budúcnosť. Čo však, keď raz trhy prestanú rásť, pretože sa spotrebujú zdroje? Potom bude každý bojovať, ako bude môcť, za zachovanie svojho majetku. Čo nás donúti sústrediť kapitál i znepriatelených krajín náboženstvom, či inou ideológiou a využívať druhotné suroviny, či kolonizovať i dna morí, alebo najbližší Vesmír.

Kapitalizmus sa postupne demokratizuje, tým, že štát, či zoskupenie štátov je nútené prijímať zákony, ktoré ho krotia a poľudšťujú. To zaručíme jedinou legitimitou získanou na základe priamej demokracie, ktorá začína od práva na sebaurčenia už na úrovni obce. Je to legitimita, ktorá zabezpečí koniec štátneho monopolu, či teokracie a premení na štát, ktorý bude slúžiť človeku. Volení zástupcovia od úrovne obce preto musia zodpovedať za svoje rozhodnutia. Teoreticky sa takéto demokratické zásady zdajú byť absolútne čestné, najmä ak ide o ochranu proti autoritatívnym vládam. Avšak v praxi môže byť výsledok priamej demokracie katastrofálny, čo môže viesť až k nezmyselným činom (viď referendum o rodine, kde hrozilo odopieranie práv pre menšiny). Preto každú zmenu zásad musí preveriť prax, a nielen to ak chceme zachovať alebo zdokonaliť doterajšie dobré zásady, musíme pozorne sledovať i  vplyv na nich. Ak napríklad stanovíme v ústave, že všetci ľudia majú nárok na rovnakú ohľaduplnosť, ale potom z toho vylúčime ženy (právo na potrat – návrh 19 poslancov na kriminalizovanie tohto činu), ateistov (ktorí sú zatracovaní, čím sa dostávajú do pozície disidenta), homosexuálov (proti ktorým bolo vypísané i referendum) porušujeme tým základnú zásady slobody jednotlivcov.

Ale i také sa vyčleňovanie utečencov, ako ukázal minister vnútra Kaliňák, že treba pomôcť len kresťanským rodinám v krajinách kde sa bojuje je spreneverenie sa demokratickým tradíciám, lebo tie predpokladajú účasť všetkých ľudí na živote obce. Národná rada SR sa však nikdy neuzniesla, že by plnohodnotnými ľuďmi pre Slovenskú republiku, ktorí sa môžu zúčastňovať verejného života, boli len kresťania.

Štát má plné právo rozhodnúť, koho pustí na svoje územie, ale sekulárny štát, akým je Slovenská republika, to musí urobiť na základe svojich platných zákonov, nie na základe príslušnosti k určitému náboženstvu.

Samozrejme, že nemožno každú zásadu brať doslovne, ale treba jej uplatňovanie kontrolovať aby nezachádzalo k prehnanej dôslednosti, fanatizmu. Napríklad téza z minulého režimu „Všetka moc ľudu“ znie ako univerzálne pravidlo, ktoré teoreticky znie pekne a to aj v súvislosti i z dnešným presadzovaním priamej demokracie, ale keď sa uskutoční v praxi môže byť svojou dôslednosťou zneužitá a viesť k  priemernosti a ku krutovláde. Taktiež bez ohľadu na dôsledky, nemožno  doslovne aplikovať zásady liberalizmu. Téza „Každý jednotlivec má právo žiť, ako chce“ sa iste javí ako presvedčivé pravidlo pre riadenie nášho správania a myslíme si, že ju treba uznávať. Ak jej však pripíšeme absolútnu platnosť a nepripustíme výnimky, môže v určitých prípadoch škodiť tak jednotlivcovi, ako aj spoločnosti (legálne užívanie drog, alkoholu, fajčenie v prítomnosti nefajčiarov, presadzovanie len určitého náboženstva, tolerovanie kdejakých sexuálnych úchyliek,  vyzdvihovanie kariéry na úkor rodiny, čo má za následok neúmerne znižovanie pôrodnosti…).

Štát sa musí zbaviť všetkých úloh, ktoré by sa lepšie uplatnili a teda i zabezpečili v rámci obce, alebo pomocou súkromného sektoru. Keďže tieto úlohy ovplyvňuje ponuka a dopyt teda takto sa prejavujúce  potreby spoločnosti, skĺzli sme do trhovej spoločnosti – ktorú treba zo strany štátu regulovať a kontrolovať. Trhová spoločnosť je spôsob života, stav, v ktorom sa nachádzame a v ktorom sa sociálne vzťahy stávajú zrkadlom trhov. Ekonómia nahrádza etiku ľudského správania. A tu je hlavná úloha demokratického štátu, t.j. určovať hranice trhu, podporovať rozvoj rodiny, čím stanovovať právny štát a to zabezpečovaním kontroly naplňovania ústavných zákonov, prípadne špeciálnych zákonov prijatých parlamentom na rozdeľovanie príjmov štátu, či eurofondov. Štát by mal v prvom rade riešiť zvyšovanie bezpečnosti obyvateľstva, ekologickú ochranu životného prostredia, potrebnú vzdelanosť školstva, efektívnosť zdravotníctva, ale i niektoré služby, by nemali byť mimo záujmu štátu ako napríklad predaj elektriny, plynu, vody, pôšt, či telefonovania. Ostatné úlohy štátu rámcovo ponechať na sile rozpočtu a trhu pokiaľ neprekročia zákonné ustanovenia. Je to môj názor, avšak je potrebné aby tieto otázky sa permanentne stali súčasťou verejnej rozpravy a kontroly.

Ľahko sa to povie, ale zatiaľ občan nemá možnosť brať na zodpovednosť svojich poslancov, resp. konkrétneho poslanca, lebo tí zodpovedajú iba sebe alebo svojej partaji. Ako zmeniť pasivitu voličov, ktorá dovoľuje presadzovať rôzne prekážky fungovania občianstva. Prostredníctvom manipulácie mocných cez masové média, prostredníctvom činnosti všadeprítomných lobistov, korupcie poslancov, štátnych úradníkov, zásahov a manipulácie cirkví, policajtov, sudcov, prokurátorov, ale i vlády sa presadzujú celkom iné záujmy, než sú skutočné záujmy a potreby občanov. Nelegálne získané výhody a benefity jednotlivé politické strany potom „splácajú“ neštandarntnými subvenciami, štátnymi  zákazkami, či úpravou zákonov v prospech určitých skupín. Politickí lídri sa boja aj toho, že náboženskí voliči stratia o nich záujem, že prídu o ich hlasy. Tento „rozumný“ dôvod spôsobuje, že politici prijímajú zadania od katolíckej cirkvi, čo je po stránke morálnej rovnaká úbohosť a bezcharakternosť, ako v prípade väzieb na veľké finančné skupiny a podnikateľské kolosy. Takto, plazivo i celkom otvorene, sa už celé roky nielen korumpuje, ale i klerikalizuje slovenská spoločnosť.

V súčasnosti okrem formálnych zákonných aktov akými sú voľby, nemáme iné možnosti, ale ani toto nevyužívame. Na jednej strane musím priznať, že systém naozaj nie je a ani nemôže byť generálne zodpovedný za akýkoľvek problém konkrétneho človeka. Avšak na druhej strane dobrý systém musí vytvárať možnosti nielen uplatnenia sa každého človeka, ale aj umožniť široké možnosti jeho vzdelávania, výchovy k tomu aby každý vedel svoje vedomosti využiť a mohol na sebe pracovať. Dobrý systém z hľadiska zákonov evolúcie nefunguje ako charita, ktorá udržuje pri živote lenivcov a narkomanov, ale pomáha len tým čo na sebe pracujú, čo idú za prácou. Ak systém musí ustupovať požiadavkám „práceschopných“ ľudí, ktorí nechcú pracovať, ale požadujú aby sa systém o nich postaral je to zlá vizitka systému.

Jean-Paul Sartre (1905-1980):

Spravodlivosť je ľudská záležitosť. Nepotrebujeme žiadneho Boha, aby nás o nej poučoval.

 

Budúci utorok bude o súčasnom zneužívaní demokracie náboženskými organizáciami.

Kapitalizmus – katalyzátor evolúcie.

06.08.2017

Povedal som si, že už nebudem písať články do blogu. Ale zaujali ma polemiky na blogoch o tom, či bolo lepšie za komunistov, či teraz, alebo či bude lepšie za vlády správnej ideológie –teokracie, viac »

Pohľad na Zem podľa Biblie.

03.04.2017

Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali mylné predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti. No dnes chápu viac »

Ako vysvetlíte paradox, že USA je jedna z naj demokratickejších štátov je zároveň štát, kde hrajú prvoradú úlohu náboženské predsudky?

21.03.2017

Päťdesiat percent súčasnej americkej populácie verí, že svet je starý len šesť tisíc rokov, čo je výsledkom náboženskej výchovy. To je desivá predstava o najväčšom a najmocnejšom kresťanskom viac »

Charles Manson

USA: Zomrel fanatický masový vrah zodpovedný za smrť 9 ľudí

20.11.2017 07:40

Charles Manson naposledy vydýchol v nedeľu v nemocnici v kalifornskom Kern County.

zeman

Zeman mieri do Ruska. Stretne sa s Putinom a prevezme si čestný doktorát

20.11.2017 07:17

Návšteva patrí k najväčším diplomatickým akciám v čase Zemanovho mandátu, do Ruska z Prahy zamieria tri špeciálne lietadlá.

kramare, nemocnica

Vyhodené peniaze pre Kramáre?

20.11.2017 07:00

Rozhodnutie, ktoré si zdravotníci v Bratislave nevedia vysvetliť. Ministerstvo zdravotníctva ide budovať špičkové pracovisko na záchranu životov v rozpadávajúcej sa nemocnici, určenej na likvidáciu.

Nemecko, politika, FDP

Jamajská koalícia stroskotala, Nemecku hrozia predčasné voľby

20.11.2017 00:51, aktualizované: 06:30

Rokovania o novej nemeckej vláde po viac ako štyroch týždňoch stroskotali. Rozhovory ukončila strana FDP. Nemecku hrozia predčasné voľby.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 106
Celková čítanosť: 251622x
Priemerná čítanosť článkov: 2374x

Autor blogu

Kategórie