Založ si blog

9/ Vznik kresťanstva a jeho vplyv na euroatlantickú civilizáciu.

Viera neznamená pravdu iba preto, že je osožné sa k nej hlásiť.

O vzniku kresťanstva a jeho nepriaznivom vplyve na pokračovanie antickej civilizácie som už niečo písal v predchádzajúcich kapitolách. Napriek tomu katolícka cirkev sa hrdí tým, že len ona zabezpečila premostenie európskej civilizácie  s antickou vzdelanosťou, kultúrou a zmyslom pre právo po zániku Rímskej ríše. Položili si títo ľudia otázku, prečo bolo treba grécku, či rímsku vzdelanosť premosťovať, veď predsa bolo jednoduchšie v nej pokračovať?

To čo sa stalo v starom Grécku, kde si ľudia uvedomili, že ich osudy neriadia bohovia, ale ľudia si riadia svoje osudy sami sa nestalo nikde vo svete. I v civilizovanej Číne, kde fungovala morálka v duchu svetského Konfucia, tobôž v Indie, Egypte, Mezopotánie ale i v Amerike bol osud ľudí usmerňovaní v rôznej forme bohmi. Len antickí Gréci si uvedomili, že človek je pánom sám sebe – a vtedy vznikol základ európskeho humanizmu a civilizácie, ktorý sa sčasti preniesol i do antického Ríma. Rozvinula sa veda, teda také poznávanie, ktoré kladie človeka relatívne mimo sveta a zo sveta robí objekt poznania. Tým sa človek ešte viac vydelil z moci osudu a sveta – lebo nielenže rozhodoval o sebe sám, ale aj vedel, prečo sa tak rozhoduje. Všeobecná výmena tovarov v Stredomorí dala prudký impulz i pre ekonomický rozvoj regiónov a slobodný trh sa tak stal základom pre prosperitu tejto oblasti. Jednotný právny systém, ktorý sa preniesol i do Rímskej ríše znamenal, že všetci ľudia boli podriadení právu, nie bohom ani osudu.

Grécki myslitelia rozvinuli i koncept jedného boha. Ak sa viera v absolútnu božskú dokonalosť prepojí s predstavou výlučnej pravdy, ktorú vlastnia ctitelia jedného Boha, cesta k netolerantnej spoločnosti odôvodnenej náboženstvom je otvorená. Takéto náboženstvo potom ľahko skĺzne do náboženstva zraňujúceho, nie zachraňujúceho. Z toho dôvodu v Grécku, keď už, tak radšej uznávali polyteistické náboženstvo, kde si každý mohol vybrať svoju pravdu. Bol to začiatok ľudských dejín, kedy sa konečne podarilo oddeliť náboženstvo od morálky na podklade kritického etického skúmania a hľadania. Vznik kresťanského náboženstva túto snahu neposilnilo, i keď jeho učenie, čo sa týka lásky k blížnemu,  malo tieto predpoklady, ale práve naopak vybralo si cestu násilného presadzovania jednej pravdy, čím uvrhlo spoločnosť späť do obhajoby despotizmu.

Je pozoruhodné, že v Európe, nikdy nevzniklo svetovo významné náboženstvo. Všetky veľké svetové náboženstvá sú produkty neeurópskych civilizácií a vo väčšine prípadov sú staršie ako európska civilizácia. Kresťanstvo, ktoré vychádzalo zo židovského náboženstva jedného Boha so svojou jedinou pravdou sa v antickej rôznorodej kultúre nemohlo plne ujať i keď hlásalo lásku k blížnemu, pretože pri presadzovaní tejto myšlienky čoskoro vyplával na povrch  jeho neeurópsky despotizmus, čo zabrzdilo načas rozvoj európskej civilizácie. Antický tolerantný pohľad na svet sa nemohol páčiť kresťanskej cirkvi, kde polyteistické náboženstva a morálka mala veľa alternatív, proste nebolo postavené na jednej a ešte k tomu zjavenej pravde.

Keď sa kresťanská cirkev dostala k moci chcela sa stať jedinou morálnou pravdou a preto musela v prvom rade zlikvidovať náboženskú toleranciu a demokratické práva vychádzajúce z potrieb človeka. Následne k tomu pristúpila i likvidácia princípov voľného obchodu, pretože právo o narábaní s majetkom si uzurpoval pápež. Ľudia namiesto diskusie o pravde a informáciách o skutočnom fungovaní sveta, museli znova a znova počúvať večné mýty a božie zákony, namiesto rozvoja obchodu medzi národmi sa vrátili k lokálnej naturálnej výmene tovaru, čím sa zabránilo rozširovaniu iných informácii ako náboženských medzi národmi. Je zaujímavé, že pokiaľ kresťanstvo živorilo v tieni iných kultov a štát ho neuznával, prenasledoval alebo len trpel, bojovali kresťanskí predstavitelia za slobodu vyznania každého náboženstva v Rímskej ríše. Vtedy kresťansky vodcovia tvrdili niečo úplne iné: „Každý má právo vzývať božstvo, aké sa mu zaľúbi. Viera jedného nemôže druhému ani prospieť, ani uškodiť“- píše Tertullianus.

No akonáhle sa dostali kresťania k moci, už sloboda vyznania sa netolerovala. Netolerantnosť starého Ríma voči kresťanom nebola vôbec tak dôsledná ako to ukázali neskôr kresťania voči iným náboženstvám. V starom Ríme sa netolerancia voči kresťanom prejavovala len voči konkrétnym fanatickým osobám, ale nie proti kresťanskej filozofie. Dôkaz možno získať i z Pliniových dopisov ktoré písal cisárovi Trajánovi. Pýtal sa ho, ako má jednať s tými, ktorí fanaticky vyznávajú kresťanskú vieru. Je teda zrejme, že na začiatku druhého storočia nášho letopočtu sa v Bythínii, kde bol Plinius cisárskym legátom sa kresťanstvo šírilo, ale bolo trpené. Prečo Rímsky štát obmedzoval účinkovanie hlásateľov kresťanskej viery vyplýva z týchto dopisov, pretože boli zakázané všetky prejavy, ktoré sa chovali voči štátu nejako nepriateľsky. Fanatickí kresťania neuznávali rímskeho cisára ako boha a navyše vyvolávali znepokojenie obyvateľstva rozširovaním poplašnej správy, že Ježiš sa čoskoro vráti a prevezme moc a súd nad všetkými.

V dejinách raného kresťanstva sú uvádzané prípady, keď davy jeho prívržencov obliehali rezidenciu rímskeho miestodržiteľa s prosbami, aby ich dali zožrať hladným levom v aréne. Mučenícka smrť za vieru garantovala rýchle presídlenie duše do Kristovho kráľovstva. Myslím si, že každý druh okázalej samovraždy je prejav bláznovstva a to i vtedy keď tým upozorňujeme na hocijaké ideály. A tí, ktorí oslavujú samovražedné prejavy protestu sú totálnymi zločincami, pretože pre svoje záujmy neváhajú sa priživovať i na nimi vyvolanej smrti bláznov. Je to podobný vyvolaní sebaklam – motivácia súčasných  „Alahových bojovníkov” a „hrdinov”- samovrahov.  V tejto súvislosti sú už druhoradé rozdiely medzi judaizmom, kresťanstvom, islamom, či inými ideami. Je úplne jedno v ktorého konkrétneho boha, obraz raja, či v aké texty takýto pobláznení človek úprimne verí, pretože koná v očakávaní smrteľných múk, pričom z toho pociťuje emocionálne nadšenie. Nábožná bázeň a upínanie sa na posmrtnú odmenu formuje i katolícka cirkevná ľstivá propaganda a to v podobenstvách o ukrižovaní Ježiša za naše hriechy, ktoré vylučujú vlastný morálny výber.

Čo k tomu dodať: Ak vierouka donesená prorokom protirečí rozumu, treba ju odvrhnúť, ak je v súlade s rozumom, potom je zbytočná. Návrat k dávno prežitým mimoeurópskym svetonázorom je smrteľnou hrozbou pre súčasnú Európu, pretože všetky totalitné náboženstva z titulu svojej podstaty motivujú len k jednoznačnému riešeniu a preto terorizmus za presadenie svojich právd pokladajú za nevyhnutný. Patril medzi nich i kresťanský terorizmus a to nie len v ďalekej minulosti, ale i v nedávnej prítomnosti, keď takým to spôsobom sa angažoval v Latinskej Amerike (Argentína, Chile, Nikaragua, Guatemala, Honduras a El Salvador), kde vojenské oddiely smrti prinášali kráľovstvo božie krvavým terorom, mučením a smrťou. Korešpondent New York Times, Raymond Bonner, popísal metódy výsluchu takto: Hneď na začiatku vrazia nôž pod nechty a vytrhávajú ich. Potom zlomia obe predlaktia. Nasleduje vypichnutie očí a rozrezávanie kože na rôznych miestach tela. Napokon skalpujú, t. j. odrezávajú kožu vlasmi pokrytej časti hlavy. Posledný „zákrok“ je poliatie benzínom a upálenie zaživa. Ženám odrezávali nohy a vrážali im železnú tyč do maternice. Stredovekí inkvizítori by bledli od závisti! V dodatočných súdoch s vojenskou juntou boli obvinení i kňazi, proti ktorým boli prednesené svedectvá,  že vojenskí kapláni, ktorí nielen že nezakročili proti týmto zverstvám, ale práve naopak presviedčali vojakov, že vraždením a mučením nerobia nič zlé, ale plnia božie úlohy.

Kresťanskí teológovia, ktorí „premostovali“ antiku do kresťanstva veľmi málo vedeli o bohatom intelektuálnom dedičstve, ktoré nám zanechali antickí filozofi, ktorí už dávno rozmýšľali o význame slov ako dobro, hodnota, správny a spravodlivosť, ako aj o otázkach týkajúcich sa záväzku a povinnosti, subjektívnosti a objektívnosti. Preto ani nevedeli pochopiť z čoho vychádzala tolerantnosť antických režimov. Vychádzali len z toho, že voči kresťanom bola nepriateľská. Rímskemu štátu bolo jedno čo kresťania vyznávajú, pretože rímsky systém bol nielen tolerantný čo sa týka vyznania viery, ale multikultúrny.  Síce jeho vládcovia ho v praxi prospechársky rešpektovali ale aj zneužívali v záujme integrácie svojej mnoho etnickej ríše. Ale čo tento systém nemohol akceptovať, bolo ich negatívny postoj k „spolupráce“ s cisárom. Z ich hľadiska išlo o konflikt politickomocenský, ale z hľadiska kresťanov išlo o konflikt náboženský. Ako monoteisti, veriaci v jediného, abstraktného Boha, židia a kresťania odmietali prejavovať pohanským a pozemským rímskym cisárom požadovanú božskú úctu a vďačnosť. Je pravda, že niektorí cisári to so svojou božskou podstatou riadne prehnali, čo i v vtedajšej tolerantnej spoločnosti pôsobilo kontraproduktívne a nahrávalo viere, ktorá hlásala lásku  k blížnemu.

Pavlom upravené náboženstvo aby bolo bližšie k pohanskému ľudu vynechalo i niektoré ortodoxné židovské obrady ako obrezávanie chlapcov, či iné, ale i tak prenieslo z tohto náboženstva mimoeurópsky despotizmus a židovskú nadradenosť  a to tak, že začali rozdeľovať ľudí podľa toho či je veriaci, alebo neveriaci v ich Boha. Tieto hranice sa kládli už od začiatku vzniku kresťanstva, čím dochádzalo k separovaniu kresťanov na základe ich osvietenia, ale k nemilosti od vládcov Rímskej ríše.

Ako som už písal Rimania boli tolerantní k náboženstvám, no keď židovská sekta – zelóti zmasakrovala rímsku posádku, museli exemplárne zakročiť a zničiť odporcov a aj jeruzalemský chrám (r.70). Rimania potom zničili  i tri zvyšné ortodoxné židovské pevnosti: Herodium, Machaeus a Masadu, ktorej obrancovia odolávali tri roky a keď už nemali nijakú nádej, spáchali hromadnú samovraždu. Jeruzalemská Ježišova cirkev padla spolu so židovským národom. Po tomto čine Rím zachoval len jednu židovskú sektu, ktorá bola prístupná k ich návrhom a to boli farizeji. Za touto židovskou sektou sa skrývalo, vtedy ešte nekodifikované kresťanstvo, pokladané spočiatku za pomýlenú židovskú sektu. Rimania náboženské obrady tejto novej sekty zväčša nechápali a preto ich podcenili. „Jedenie“ tela Pána napríklad mylne vnímali ako kanibalizmus a udelenie bozku svojim sestrám vo viere brali ako dôkaz nemorálnosti a chlipnosti. Kresťanskú vieru v život po smrti považovali nielen za bludárstvo, ale aj za potvrdenie túžby po mučeníckej smrti, ktorej sa dožadovali. Hoci kresťanstvo vychádzalo zo židovstva (z jeho Starého zákona), čoraz väčšmi sa od neho oddeľovalo, najmä potom, keď sa prenieslo po zlikvidovaní židovského chrámu do Ríma.

Po zbúraní chrámu v Jeruzaleme zmizli i svätí a tiež zozbierané peniaze, ktoré vznikli zo zbierok veriacich v Ježišovo zmŕtvychvstanie pre farizeja Pavla na podporu „svätých“ v Jeruzaleme. O týchto svätých v Jeruzaleme však nikto nič nevedel a ani Pavol nikdy nepovedal kto sú tí svätí. (2.Kor.9,1 – 9,5, či 1 Kor.16,1-3). Pavol týmto zbierkam hovoril dobročinnosť, nie milodary. Toto slovo sa skladá z dobra a činnosti, v skutočnosti išlo len zber nezdanených peňazí na neznáme účely. Dokonalá čierna pračka na peniaze, ktorá funguje doteraz.

Centrum Pavlovho náboženstva sa  po zbúraní chrámu v Jeruzaleme postupne presunulo do Ríma, kde sa vytvoril nový spolok svätých. Nie je jasne ako skončil Pavol, nepíšu o tom ani jeho nasledovníci, ktorí až po zbúraní jeruzalemského chrámu začali spisovať evanjeliá. Síce cirkev je presvedčená, že Pavol bol sťatí za svoju vieru a má i oficiálny hrob v Ríme, ale je možné, o čom svedčili niektoré zamietnuté evanjelia, ktoré ho opisovali ako sa zmenil a ďalej žil ako veľmi bohatý, čo sa však nehodilo do obrazu tohto náboženstva. Je zrejme, že od začiatku museli hlavne chudobní financovať nákladne cesty apoštolov viery, i keď Pavol tvrdil, že to bola povinnosť veriacich aby dostali  duchovné dary priamo od Boha. (Žid. 13,16) No systém zbierok a ich vynucovanie bol od začiatku veľmi dobre prepracovaný už palestínskymi židmi (2.Kor..8, 1-4; 2.Kor.9,5).

Z toho dôvodu sa vypracovala i bájka o troch kráľoch zapísaná do evanjelií. A to zmenou kvality darov, ktoré dávali traja mudrci od východu Ježišovi ako dieťaťu. Zlato, kadidlo, myrhu. Týmto chceli ukončiť  obdobie obetovania zvierat, ktoré židovskí kňazi i s celou rodinou už nestačili skonzumovať a predávať ich nemohli. Odteraz to bude inak a dary budú ľahko speňažiteľné komodity.

Pokračovatelia Pavlovho učenia – „tvorcovia“ oficiálnych evanjelií sú neznámi, pretože to nebolo autorstvo jedného osvieteného, ale spoločné dielo. Uvádzané mená prinajlepšom možno označiť ako mená projektu, tak ako je neznámych väčšina tvorcov „starého zákona“. Jedno je však isté, evanjeliá vznikli desiatky rokov po „smrti“ údajného Ježiša. Pretože evanjelia sú hlavne o „rozhovoroch“ Ježiša s jeho spolupútnikmi a z toho dôvodu je logické, keďže neboli vtedy presne zapisované, že ich výpovedná hodnota po toľkých rokoch vylepšovania svedkami, ktorí Ježiša ani nevideli sa rovná nule, prípadne je na úrovni bájok, legiend pozliepaných z počutia rôznych náboženských skupín. I sám Pavol kritizoval výrobu týchto bájok a uznával len tie svoje (1 Tim. 1,3-7). Prečo sa nezačali spisovať príbehy Ježiša počas jeho života, alebo tesne po ňom, keď bol taký mimoriadny, ale až dávno po jeho smrti, a to až po zbúraní židovského chrámu, keď sa naraz objavilo a to nielen v Jeruzaleme desiatky mesiášov, ktorí predpovedali rímskej ríše zo strany Boha skorú pomstu?

Podľa toho kedy tieto príbehy zo života Ježiša vznikali a to, že o Ježišovi súdobí historici nič nenapísali je zrejme, že vznikali zozbieraním výrokov rôznych hlásateľov pravdy, ktorí sa po zničení hlavného židovského chrámu začali hojne vyskytovať, pričom svoje „pravdivé“ svedectva podopierali svedkami, ktorí však boli už dávno mŕtvi. Nikto by nemal uveriť dokumentom, ktoré vzniknú desaťročia po udalosti  a to ešte pod vplyvom všeobecnej nespokojnosti, napísané neznámymi autormi a ešte neskôr kompilované do jednotnej verzie. Okrem pochybných dôkazov z týchto oneskorených, ničím nepodložených, nedôveryhodných príbehov bez zdrojov, nie je nič čo by umožňovalo toľkým duchovným prinášať svoje neomylné proroctvá. Ani to, že mnohí z tých, ktorí verili, že „sa im zjavil Spasiteľ“, sa obetovali tak, že boli za svoju vieru prenasledovaní alebo dokonca zahynuli – čo nie je väčší dôkaz o ich pravde ako to, že niektorí budhisti sa zapálili na protest proti vietnamskej vojne v presvedčení, že budú reinkarnovaní, či moslimovia sa nechali roztrhať bombou spolu s inovercami, pretože vedeli, že za tento čin pôjdu rovno do neba, alebo že stovky ľudí v Jonestowne dobrovoľne spáchali samovraždu, lebo si boli istí, že ich vodcu zoslal sám Boh.

Konvertovaní židia zo sekty farizejov šírili kresťanstvo do každej oblasti  Rímskej ríše. Len oni mohli vysvetľovať učenie Ježiša medzi pohanmi, pretože len oni poznali Starý zákon. Z tohto dôvodu si židovské náboženstvo vybudovalo imunitu u kresťanského náboženstva. A ešte je tu jedná zaujímavosť – stvorenie bohočloveka (Ježiša Krista) je oproti Bohu – stvoriteľovi (Jahve) na nižšom stupienku dôležitosti. O čo išlo farizejom týmto stvorením Krista – vziať pohanom ich boha a dosadiť tam svojho ako hlavného Boha, a to prostredníctvom bohočloveka so všetkými ľudskými vlastnosťami a aj slabosťami. Ďalej vštepovať vyznávačom Krista, že život na Zemi je prakticky bezcenný, ale že treba v pokore slúžiť židovskému Bohu a tým sa pripravovať na život po smrti. A o čo ide dnešným cirkevníkom, zobrať veriacim dokonca i Krista a namiesto neho im podsunúť „Pannu Máriu“, ktorá je ešte bezvýznamnejšia a ešte poddajnejšia. Výsledok mariánskeho kultu, kde Mária poslúcha na slovo Boha i svojho syna je na Slovensku zrejmá.

Kresťanské učenie sa hrdí tým, že prinieslo svetlo do tmy. No opak je pravdou, po tom čo sa stalo štátnym náboženstvom šírilo nevzdelanosť a  tak pomaly ničilo kultúru, vedu, a analfabetizmus bol stavaný za vzor, čo možno porovnať s dnešným Talibanom.  Tento nástup tmárstva rozvrátil v Rímskej ríše úplne právo, zlikvidoval toleranciu medzi náboženstvami, zničil hospodárstvo a obchod a dospelo to až tak ďaleko, že v 7 stor. v Európe sa zabudli stavať kamenné stavby a všetka infraštruktúra vybudovaná Rímom zarástla trávou. Už vtedy sa šírila téza: V záujme záchrany duše, treba všetko zničiť hoci aj telo. Pálili sa celé knižnice, bránilo sa svetskému vzdelávaniu, pretože  kresťanstvo z toho nič nepotrebovalo, nakoľko to stálo v ceste absolútneho uchopenia moci. Rozluka a následné strety medzi štátom a cirkvou sú typické len pre európsko-atlantickú civilizáciu a nemajú obdobu v žiadnej inej civilizácie, pretože násilne presadzovanie tohto náboženstva bolo pre európsku kultúru od začiatku cudzie. Nie despotické kresťanstvo, ale protestantizmus a vrátenie sa k antickému rozdeľovania autority významne prispelo k rozvoju slobody v Európe.

To, že despotické kresťanstvo vykonalo mnoho „dobrého“ je známe len z cirkevnej prezentácie. V skutočnosti to neboli skutky, ktoré by ich mohlo pasovať za morálne autority procesu vytvárania európsko-atlantickej civilizácie. Zatiaľ čo niektorí katolícki teológovia horlivo a s pocitom triumfu spisujú dejiny cirkvi, svetskí historici a kritici zastávajú názor, že v dvojtisícročných dejinách cirkvi nielenže nebadať nijaký organický proces zrenia, ale že sa tieto dejiny podobajú skôr na dejiny zločinu a boja o moc. Niekoľko príkladov:

Keď sa cisár Konštantín odsťahoval z Ríma do Konštantínopola, tak Rím začali ovládať kresťanskí biskupi, ktorý podporovali doktrínu o rímskej cirkvi založenej Petrom, ktorý prijal Ježišovu výzvu, aby sa stal „skalou“ na ktorej bude vybudovaný jeho chrám. Podľa tejto interpretácie mál rímsky patriarcha zvrchovane panovať na zemi ako Kristov zástupca. Postupne zaviedli slúženie omše, ktoré pripomínalo eucharistické rituály pohanských mystérií, zaviedli sviatosti krstu, prijímania, birmovania, pokánia, rítus manželstva, udelenie posledného pomazania a svätenia kňazov.

Neskôr, nakoľko boli zdatnými falšovateľmi, tak sfalšovali i testament, že pápež je farár Kristov, a i nástupca cisára Konštantína, čo bolo až o 1.000 rokov dokázané, že išlo o podvrh. Tento podvrh, známy ako „Konštantínov dar“, ktorý pápežský dvor predstavil svetu ako dokument má korene v časoch vlády cisára Konštantína Veľkého. Ten ho vraj vydal ako listinu „Constitutum“ alebo „Donatio Constituto“. Cirkevný historik napísal, že „Podľa nej Konštantín Veľký daroval pri prenesení svojho sídla z Ríma do Carihradu vraj z vďačnosti za krst a uzdravenie z malomocenstva pápežovi Silvestrovi cisársku hodnosť a jej odznaky s územím mesta Ríma a všetkými talianskymi mestami a provinciami.“ Vyfabrikovanie takého podvrhu bolo vymyslené naozaj prefíkane. Jeho antidatovanie spätne malo vyvolať zdanie historickosti právneho podkladu nielen pre opodstatnenie cirkevného štátu, ale i právo na rozširovanie jeho územia neskôr pomocou franských kráľov.

Dôsledky, ktoré tento dokument mal, boli ďalekosiahle. Podľa neho mal rímsky biskup najvyššiu svetskú i duchovnú moc v kresťanskom svete. Mohol podľa potreby ustanovovať, či zosadzovať kráľov. A od toho času všetci panovníci boli v zásade považovaní za podriadení a služobníkmi pápeža. To, že išlo o podvrh nebráni ani dnes rímskokatolíckej cirkvi odvodzovať svoj pôvod z Kristovho poverenia apoštolovi Petrovi, prvému rímskemu biskupovi a prvému z radu pápežov. Preto samu seba považuje za jedinú a pravú kresťanskú cirkev a katolicizmus za jediné autentické kresťanské náboženstvo, pretože iné kresťanské vyznania a cirkvi vznikli až oveľa neskôr a iba ako „dielo ľudí“.

Otázkou vždy bolo, kam sa podeli všetky vzácne rukopisy Alexandrijskej knižnice? Podľa pôvodnej kresťanskej verzie zhoreli v roku 48 pred n.l., keď Július Caesar prikázal podpáliť kráľovskú flotilu Ptolemaia XIII., pričom sa oheň nešťastnou náhodou rozšíril na mesto a zničil aj knižnicu. Avšak je známe, že knižnica fungovala i po tomto dátume, pretože sám Markus Antonius neskôr daroval tejto knižnice 200 tis. zvitkov z knižnice Perganone. Teraz kresťansky vodcovia zahmlievajú túto stratu a to dokonca k tomuto účelu vyrobili i príbeh ako islamský vodca Omar po dobytí Alexandrie v r.642 ignoroval poznatky z tejto knižnice, čo je zjavné klamstvo, pretože Arabi v tom čase si vážili vedomosti. Zahmlievaním chcú cirkevný vodcovia zakryť fakt, že najväčšiu stratu zažila táto knižnica už v r.391, keď Atanáz, biskup z Alexandrie napísal list a rozposlal ho do všetkých kostolov v Egypte, v ktorom nariaďoval, že za sväté písmo sa bude považovať len 27 kníh obsiahnutých v nedávno sformulovanom Novom zákone. Všetky ostatné kacírske knihy musia zničiť. Fanatickí mnísi očisťovali mesto od všetkého pohanského, ale aj o unikátne svedectvá o živote prvých kresťanov  a o jeruzalemskej židovskej sekte oslavujúcej zmŕtvychvstanie Ježiša – vtedy knižnica prišla o 700 tis. zvitkov rukopisov.

V r. 415 n. l. – Slávna grécka Hypatia bola zavraždená fanatickými mníchmi, strhli z nej šaty, odvliekli ju do kresťanského chrámu  a vydali strašnej poprave: ostrými mušľami a črepinami roztrhali na kúsky jej telo, jej ostatky vyniesli z chrámu, porozhadzovali po meste.

Nebudem tu spomínať ďalšie “záslužne“ skutky kresťanov v dobe temna, pretože o nich už bolo čo to povedané. Preskočím niekoľko storočí, keď o antickej kultúre nebolo už ani počuť a posunieme sa do doby obrodenia (11. stor.), kedy cirkev začala vlastnou vinou strácať absolútnu moc.

Vojenské grupovanie šľachty na obranu majetkov cirkvi, by bez finančnej podpory nebolo účinné. V tom čase finančné prostriedky na vytvorenie armády proti vonkajším votrelcom (Arabi z juhozápadu, a Vikingovia zo severu) mala len cirkev. Avšak na druhej strane úspechy armády šľachticov spôsobilo i nutný presun majetku a práv v prospech šľachty, ktorá sa nebránila ani zaberať pôvodne majetky cirkvi vo svoj prospech. Cirkev aby získala znova moc a majetky zaviedla celibát, aby zastavila rozdeľovanie majetku cirkvi (lateránský koncil v r.1139) a začala organizovať lúpežné križiacke výpravy, zhabala majetky ľudí ktorých označila za kacírov, založila rád žobravých mníchov – Františkánov, predávala odpustky a podobné bohumilé skutky, ktorými chceli navrátiť stratenú moc.

Renesancia definitívne vyčlenila človeka z božej moci, a dokonca sa to udialo vo vnútri kresťanskej teológie. Obnova antického pohanského myslenia, zmýšľania a spôsobu života sa začala obnovou názorov sociálnych, právnych, hospodárskych a ostatných spoločenských vzťahov. To sa nedialo len v kabinetoch filozofov alebo vedcov. Dôveru obyčajného kresťana naštrbili opatrenia cirkvi na vlastne zbohatnutie. Sústavne hromadenie majetku na základe odkazov umierajúcich ľudí i živých kajúcnikov spôsobilo, že mnohých európskych krajinách postupne patrila cirkvi až štvrtina pozemkov. Kňazstvo si tiež nárokovalo na oslobodenie od platenia daní a tiež požadovalo vyberanie desiatok z majetkov ľudí. Medzi ľudom sa začalo rozprávať, že kňazom ide iba o peniaze. Prevody pozemkového vlastníctva na cirkev vzbudzovali nevôľu svetských feudálov a absolútne mocenské nároky pápežov zase odpor panovníkov.

Obchod s odpustkami sa stal rozmáhajúcim zdrojom príjmov cirkvi. Nie náhodou sa stal i pohnútkou vzniku reformácie (J. Viklef, J.Hus, M.Luther, F.M.Voltaire). Odpoveďou Ríma boli procesy pre podozrenie z herézy. Ján Viklef, anglický teológ, predstavoval základný prameň a teologické zdôvodnenie kritických a reformných myšlienok aj pre Jána Husa a jeho stúpencov v Čechách. Keď podpísal „prijateľné“ odvolanie svojich názorov, musel iba opustiť univerzitnú stolicu v Oxforde a mohol naďalej pôsobiť iba ako kňaz. No osudu „kacíra“ neunikol ani po smrti. Podľa nariadenia práve kostnického koncilu r. 1415 a na rozkaz pápeža Martina V. nechal biskup Fleming Viklefove pozostatky vykopať z hrobu a spáliť.  Hus odmietol odvolať na tomto koncile svoje názory, preto bol odsúdený ako kacír a 6. júla 1415 upálený za živa.

K jeho odkazu sa neskôr výslovne hlásil i Martin Luther. Za čo ho čakal podobný osud. Jeho názory o odklone cirkvi si získali širokú podporu nielen medzi nemeckým ľudom, ale aj medzi kniežatami, no po skúsenostiach s Husom sa Luther ukrýval a tak sa mu podarilo vyhnúť trestu. Hus ani Luther pôvodne nechceli organizovať novú cirkev, ale usilovali sa len o reformu cirkvi. Ich učenie však vo svojich dôsledkoch zasahovalo nielen do cirkevnej organizácie, ale aj do vzťahu medzi štátom a cirkvou. J.Hus ani M. Luther neboli  v žiadnom prípade nekatolícki rebeli, akým sa ho celé stáročia snažila urobiť katolícka cirkev.

F.M. Voltaire svoje práce v priebehu života podpisoval asi 150 pseudonymami, čím zmiatol cirkev, ktorá ho chcela za každú cenu zlikvidovať. Verejne pálili jeho diela. Dokonca i jeho symbolicky popravili na výstrahu ľuďom, čo čítali jeho diela. Trest stihol aj vydavateľov, ktorým súd vymeral až deväť rokov galejí, sadzačov a knihárov, čo na knihách pracovali poslali na tri roky do vyhnanstva za to, že sádzali typy a viazali stránky. Najväčšiu slávu a popularitu však Voltaire získal medzi ľudom obhajobou a rehabilitáciou kruto odsúdených za bohorúhačstvo, kacírstvo a pod. „Nech za to, čo sa týka boha a len jeho“ – obhajoval Voltaire trestaných – „trestá on sám ak to považuje za potrebné.“. Jeho umelecké a filozofické diela nemali vtedy až takú popularitu, nakoľko im nemohli všetci ani rozumieť, ale hlavne boli ťažko dostupné a ich vlastníctvo mohlo byť trestané až smrťou. Voltaire bol univerzálnym duchom, vyjadrujúcim svoju dobu. Jedno za druhým vyvracal posvätné dogmy feudalizmu, dokazoval nerozumnosť a protikladnosť panujúcich poriadkov a súčasne rozpracúval projekty vzťahov, ktoré mali prísť po zvrhnutí dovtedy panujúcich. Svoje názory opieral o prirodzené právo, určované samotnou povahou, rozumom a slobodou ľudí.

Obecne je možné povedať, že za kacíra mohol byť označený každý, kto ohrozoval mocenskú pozíciu cirkvi i keď veril v Boha. Bolo to paradoxne, ale obeťou boli najmä úprimne veriaci kresťania, ktorí žili skromný a bohabojný život na rozdiel od prepychu a márnotratnosti cirkevných hodnostárov. Koľko takto bolo zavraždených či olúpených o všetok majetok nevinných ľudí, už nikto nespočíta, pretože toto vraždenie  a „súdenie“ len v Európe trvalo 1300 rokov.

V polovici 11. stor.  začali prenikať zo strednej Ázie kočovné turecké kmene, čím ohrozovali  Byzantskú ríšu v Anatólii. Turci postupne obsadili Sýriu a v roku 1078 dobyli i Jeruzalem, ktorí síce bol i dovtedy v područí moslimov, ale  šídskych. Napriek tomu, že západná kresťanská cirkev bola v tom čase natrvalo oddelená od východnej cirkvi schizmou z r.1054 (t.j. obe cirkvi sa vzájomne exkomunikovali a možno práve preto) sa zrodila   myšlienka na obsadenie Jeruzalema. Lúpežne križiacke výpravy vyvrcholili v 13. stor. keď sa obrátili i proti vlastnému ľudu, čo neprispelo k ich pôvodnému významu. Ale ani inak nepriniesli tieto výpravy očakávané výsledky, nakoľko  ich zvolávanie vyplynulo nie tak z dôvodu obsadenia Jeruzalema Turkami, ale z najmä z hrozby, že zlato namiesto do kláštorov začalo viac putovať do hradov šľachticov. Preto vymysleli ohrozenie Ježišovho hrobu Arabmi ( hoci toto sväte miesto ovládali Arabi už viac ako 400 rokov), navyše keď vieme z 3. kapitoly ako tento hrob vznikol, bolo usporiadanie krížových výprav rytierov do svätej Zeme len zámienka. Týmto činom cirkevníci zamýšľali, že takto pomocou voľne pohybujúcich sa rytierov po krajine rytierov potlačia nielen islam, ale i prinútia byzantskú cirkev, aby sa podriadila pápežskému supremátu a napokon i posilnia prísun bohatstva pre cirkev z cudziny, čím odľahčia nebezpečenstvo znútra, ktoré hrozilo od osamostatneným miestnych páničkov. Títo šľachtici si totiž zabezpečovali svoje bohatstvo tak, že si najímali voľných rytierov ako lúpežníkov a zlodejov. Križiaci namiesto toho, aby oslobodili Svätú zem, poškvrnili sa zločinmi, ktoré neboli hodné božích bojovníkov. Boli to lúpeže, krádeže, svätokrádeže a násilnosti každého druhu. Vrátivší  sa rytieri zo svätej zeme sa zmenili, neprinášali zlato pre cirkev, ale pre seba a hlavne prinášali i vedomosti o dávno zabudnutom obchode, demokracie,  o technike, umení  starého sveta.

Naproti tomu, úspešný bol projekt vytvorenia radu Františkánov, ktorých poslanie bolo vyžmýkať z chudobného ľudu i ten posledný halier. Františkánom zakrátko patrilo 1300 kláštorov s priľahlými pozemkami aj s nevoľníkmi, ktorí na nich pracovali.

Stáročne vraždenie v náboženských vojnách, absolútny útlak a okrádanie ľudu. Stáročné ignorovanie poznatkov vedy a ľudského ducha, ba i tie najmenšie ľudské práva, či vyvyšovanie úzkej skupiny ľudí ako vyvolených Bohom, a naproti tomu zotročovanie ostatných ľudí až na úroveň hoväda, ba ešte nižšie. Státisíce inkvizičných súdov a státisíce ich obetí na horiacich hraniciach, otravovanie života ľudí do najmenších detailov. To sú dejiny „kultúrnych a morálnych“ náboženských hodnôt.

A ak niekto na to poukáže  je vraj „necitlivý“. Máme si vari brať príklad z „citlivého“ prístupu katolíckych špičiek k tisíckam pedofilov vo vlastných radoch, ktorých netrestali, nevyhadzovali z cirkvi, len ich ako podozrivých z pedofilných praktík presúvali do iných diecéz. Takéto vypočítavé, hnilobné konanie je v úplnom rozpore s odhodlanosťou a skromnosťou, na ktorých bola rímskokatolícka cirkev vraj založená. Vatikán síce tvrdí, že už teraz vyšetruje tieto prípady v rámci Kongregácie pre náuku viery (bývalá inkvizícia), avšak výboru OSN pre práva dieťaťa odmietol poskytnúť informácie o tomto cirkevnom vyšetrovaní sexuálneho zneužívania detí duchovnými. Svoj postoj zdôvodnil tým, že podľa vnútorného kanonického práva tieto prípady považuje za dôverné.

V štátoch, kde platia zákony a zodpovednosť, v štátoch, kde je primeraný občiansky poriadok, kde previnenie a arogancia akéhokoľvek druhu – s použitím pravidiel istej „morálky“ budú vždy nadradené kanonickému právu, ktoré nemá v takejto krajine žiadne opodstatnenie ani miesto. (§ 166 Slovenského Trestného zákona definuje trestný čin nadržovania takto: Nadržovanie (1) Kto páchateľovi trestného činu pomáha v úmysle umožniť mu, aby unikol trestnému stíhaniu, trestu alebo ochrannému opatreniu alebo ich výkonu, potresce sa odňatím slobody až na tri roky… ). Cirkev aby zakryla tento nepokoj i v radoch veriacich, za pápeža Benedikta XVI vyzvala k „novej evanjelizácii“ sekulárneho sveta. Nie nápravu seba, ale nápravu kritikov. Zákonite i pri takejto skostnatenej organizácie akou je cirkev, muselo prísť k výmena pápeža. Zneužívanie detí katolíckymi kňazmi v minulých desaťročiach odhalili v mnohých štátoch sveta od Európy, cez Ameriku až po Austráliu. Vatikán v minulosti odhadol, že tieto činy páchal 1,5 až 5 % kňazov. Keď uvážime, že v súčasnosti katolícka cirkev na celom svete má približne 400-tisíc kňazov tak potom je treba brať na zodpovednosť i samotnú katolícku cirkev za to, že týchto zločincov ochraňovala. Takáto cirkev by sa mala stať kajajúcou sa cirkvou pre hrôzy, ktorých sa dopustila, či ich ukrývala, hoci aj ich zakazovala.

V dnešnej dobe sa svetové kresťanstvo už iba priživuje na spoločnosti. Na Slovensku už cirkev nepôsobí cez vieru v Boha, ale arogantne chce potrebu svojej činnosti kryť štátnymi zmluvami s Vatikánom a len podpichovať a za peniaze štátu vyvolávať rôzne iniciatívy veriacich proti demokratizácie krajiny. Drží sa rôznych výhod schválených ešte za komunistickej éry a boji sa sekularizovať od štátu, čím by ukázala čo v nej je, ale radšej na štáte parazituje. Počas druhej svetovej vojny priamo slovenská cirkev spolupracovala s nemeckým nacizmom, pretože s ním mali spoločný cieľ – boj proti boľševizmu. Tiso dával vyznamenania za potlačenie SNP! Dnes katolícki biskupi vystupujú na pódium v Banskej Bystrice k oslavám  výročia SNP.

 Jediné čo možno pripísať kresťanstvu, ako obohatenie európskej civilizácie bolo, že uvoľnením kapitálu a ľudí a to vyvlastnením katolíckej cirkvi v štátoch kde vládli protestanti priviedli spoločnosť ku kapitalizmu. Vznik kapitalizmu neskôr viedol i k určitým demokratickým zmenám, pretože uvoľnenie ľudí spod poddanstva nasledoval rozvoj súkromného hospodárstva, čo už nebolo možne inštitucionálne direktívne riadiť, pretože tým by sa brzdil obchod a rozvoj pracovnej sily. Kapitalizmus nepotreboval ani ženy viazať v domácnostiach pri deťoch, ale mať ich voľné, tým pádom umožnil emancipačnému hnutiu žien sa realizovať. Tým sa dostala do pracovného a spoločenského procesu druhá polovica ľudstva – ženy. I keď rubom tejto emancipácie bol postupný pokles pôrodnosti pod zachovávaciu úroveň, čo v súčasnosti spôsobuje, že moslimovia sú plodnejší  a bezproblémovo obsadzujú Európu.

Keďže dnes už nemožno zastaviť emancipáciu žien, tak si i katolícka cirkev osobuje zásluhy na emancipácie žien vraj tým, že zastrešila práva žien. Jediné čo cirkev pre zlepšenie postavenia žien za celú dobu svojej existencie urobila a to až v 1950, keď pápež oznámil, že sa mu zjavil Boh a povedal, že je to pravda, že Panna Mária nezomrela, ale bola vzatá do nebies (i keď sa o tom v Biblie nikde nepíše). Čo samozrejme bol pre veriaceho dostačujúci argument, aby dali zelenú pre rozvoj mariánskeho kultu. Nie je vám čudný i spôsob ako to urobili, vôbec sa nezaoberali vymýšľaným nejakého vhodného príbehu, ale proste prevzali príbeh staroegyptskej modly matky boha Hórusa – Izis, dali jej meno Mária a oddnes ju vyhlásili za kresťanskú sväticu? Alebo si hádam myslite, že zakladanie ženských reholi, v ktorých sa dievčatá museli vzdať vlastného šťastia a otročiť pre druhých, alebo to, že doteraz nemajú ženy vo Vatikáne ani len volebné právo, bolo to čo posilnilo emancipáciu žien?

Každý má síce svoju obľúbenú teóriu o tom, kde sa berie náboženstvo a prečo ho mali všetky ľudské kultúry. V predchádzajúcich kapitolách som naznačil, že bez náboženstva nemohli existovať diktatúry a despotizmus. Náboženstva pomáhali ovládať  ľud pod nadvládou despotizmu tým, že vytvárali falošný dojem o práve vlády vyvolených, a ostatných len utešovali v ich ťažkom živote sľubmi o budúcom spravodlivom živote. Náboženstvo posilňovalo i vzájomnú súdržnosť, ale v nie boji proti bezpráviu, ale proti sebe samému, prípadne proti vonkajšiemu nepriateľovi, ktorí zapríčiňoval ich ťažký život. Udržiavali ľud nevzdelaný, neinformovaní a platilo len to, čo počuli v kostoloch. Dôkazom toho, že to tak bolo je to, že posilňovaním vlády demokracie, uvoľnením prísunu nezávislých informácií sa neposilnilo náboženstvo, ale práve  naopak postupne strácalo svoje neotrasiteľne postavenie.

Každú odchýlku, ktoré boli často len ťažko odlíšiteľné od preferovanej viery tvrdo trestali (mučili, upaľovali, zbavili majetku..), a to nielen „pomýlených“ jednotlivcov, ale i celé kresťanské spoločenstva (templári, hugenoti, protestanti…).  Teplárski rytieri tvorili pôvodne pápežovu súkromnú armádu, preto týchto elitných bojovníkov podporovala väčšina pápežov, ktorým sa zodpovedali ako poslednej inštancii. No po dvesto rokoch od svojho založenia sa rad dočkal krutého konca – ich vodcov umučili a upálili na hranici, príslušníkov obvinili z mágie, kacírstva, perverzných sexuálnych praktík a velezrady. Veľké bohatstvo a rozsiahle majetky rádu boli zabavené.

Stavba stredovekej katedrály si vyžadovala storočia ľudskej práce a životov, no nikdy neslúžila za obydlie ani nijakému viditeľne užitočnému cieľu. I keď sa zdá, že v tomto prípade cirkev prispela k pokroku, pretože týmito stavbami zmobilizovala stredoveké a renesančné talenty. No skôr si myslím, že zneužila ich záujem o antickú techniku a umenie vo svoj prospech na oslavu mocného Boha.

Kresťanské náboženstvo má tendenciu maľovať všetko, čo je mimo neho, ako niečo skazené a hriešne. Vo svojej snahe zabrániť nám, aby sme čelili realite, sa náboženstvo a cirkev samo stalo realitou, ktorej musíme čeliť. Vzali našu toleranciu a úprimnú lásku jeden k druhému a dalo lásku knihe, telepatickému otcovi, ktorý učí svoje deti, že láska znamená padnúť pred ním na kolená.

Až dňa 12. marca 2000 pápež Ján Pavol II. sa v mene rímskokatolíckej cirkvi ospravedlnil za „Všetky súčasné i minulé hriechy, ktorých sa dopustili synovia cirkvi.“ Ide najmä o tieto hriechy: – násilie a nepriateľstvo, ktoré prechovávali k následníkom iných náboženstiev; – hriechy prvých misionárov; – hriechy krížových výprav; – prehrešky proti dôstojnosti žien; – hriechy počas dobývania Ameriky; – hriechy na základe odlišnosti rasy. Ale žiada sa dodať, že pápež nespomínal hriechy proti prírode, vede a ľudským právam. Najnepochopiteľnejšie je v tejto súvislosti, že nespomenul vzťah cirkvi k fašizmu, nespomenul nepochopiteľné mlčanie Pia XII. o holokauste. Namiesto toho chcel tohto pápeža blahorečiť.

Iste, Rím nedávno požiadal o odpustenie za obludné chyby a ukrutnosti minulosti, čím mal nastať obrat, ale ako si potom vysvetliť, že súčasná cirkevná administratíva a inkvizícia ochraňuje pedofilov v radoch cirkvi, zakazuje antikoncepciu, zakazuje sobáše kňazov a zakazuje vysviacky žien, znevažuje ľudské práva voči právam svojho Boha na ľudskú dušu. Nijaká iná inštitúcia tak nepolarizuje spoločnosť a politiku na celom svete nekompromisnými postojmi v otázkach diskriminácie ženy, antikoncepcie, potratu, potrieb človeka, homosexuality a eutanázie, postojmi nad ktorými sa vždy vznáša svätožiara neomylnosti, akoby boli prejavom vôle samotného Boha.

Trvalo to teda mnoho storočí, a ani neustále pokusy o ohýbanie textov Biblie nepomohlo a prinútilo niektorých teológov urobiť ústupok. Váhavo, plní zlomyseľnosti a nenávisti, sa kňazi nakoniec stiahli z poľa, prenechávajúc víťazstvo vede. Avšak stále existujú ľudia, ktorí veria v hovoriaceho hada ako uspokojivú odpoveď pre večné deti. Týchto ľudí nepresvedčíš žiadnymi argumentami, že jeho viera vychádza z ilúzií a že náboženské vysvetlenia je na úrovni: Bocian nosí malé deti.

Presvedčiť ich, že radšej by si mali pestovať vlastný rozum a spoliehať sa na ľuďmi overené skúsenosti a bojovať za ľudské práva, či rešpektovať doložené vedomosti o zákonoch prírody je neprekonateľný problém. Človek, ktorý si bahní v predstave, že Boh je láska a láska je Boh – akože to je to najvyššie blaho v porovnaní z nepodstatnými potrebami človeka si neuvedomuje ako ľahko je zneužiteľný mocnými tohto sveta pre ich prospech.

Záverom by sa dalo konštatovať, že Európa je síce kresťanská, ale je v oveľa väčšej miere antická, racionalistická, teda humanistická – ako by bola ideologicky despotická. Korene európskej kultúry sú totiž viac antické a humanistické, pretože nakoniec vždy prekonajú snahy o nastolenie despotizmu jednej pravdy.

Heinrich Heine (1797 -1856):

“Tí čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí.”

Budúci utorok začnem rozoberať tému existencie Boha.

Kapitalizmus – katalyzátor evolúcie.

06.08.2017

Povedal som si, že už nebudem písať články do blogu. Ale zaujali ma polemiky na blogoch o tom, či bolo lepšie za komunistov, či teraz, alebo či bude lepšie za vlády správnej ideológie –teokracie, viac »

Pohľad na Zem podľa Biblie.

03.04.2017

Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali mylné predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti. No dnes chápu viac »

Ako vysvetlíte paradox, že USA je jedna z naj demokratickejších štátov je zároveň štát, kde hrajú prvoradú úlohu náboženské predsudky?

21.03.2017

Päťdesiat percent súčasnej americkej populácie verí, že svet je starý len šesť tisíc rokov, čo je výsledkom náboženskej výchovy. To je desivá predstava o najväčšom a najmocnejšom kresťanskom viac »

South Korea Koreas Tensions

Americká a juhokórejská armáda spustili spoločné vojenské cvičenie

21.08.2017 10:09

Spojené štáty a Južná Kórea spustili spoločné vojenské cvičenie zahŕňajúce 17500 amerických a 50000 juhokórejských vojakov.

terorista Younes Abouyaaquoub, Španielsko, terorizmus

Zverejnili identitu pravdepodobného páchateľa útokov v Barcelone, pátranie pokračuje

21.08.2017 10:05, aktualizované: 10:22

Podľa údajov úradov je podozrivým z útoku a šoférovania dodávky, ktorá vrazila do ľudí v Barcelone, 22-ročný Maročan Younes Abouyaaquoub.

Čína vlak, Hong Kong

Z Pekingu do Šanghaja rýchlejšie ako z Bratislavy do Košíc

21.08.2017 10:00

Čínsky rýchlovlak prejde trasu Peking-Šanghaj v dĺžke 1250 km rýchlejšie ako IC vlak trasu na trati Bratislava - Košice s dĺžkou 445 km.

čistý deň, Galanta

Rodičia klientov Čistého dňa nesúhlasia s odobratím akreditácie zariadeniu

21.08.2017 09:43

S ministrom sa chcú stretnúť a diskutovať ešte pred rokovaním akreditačnej komisie, ktorá má 23. augusta rozhodovať o zrušení akreditácie pre Čistý deň.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 106
Celková čítanosť: 242721x
Priemerná čítanosť článkov: 2290x

Autor blogu

Kategórie