Založ si blog

8/ Dobro a zlo

Za vzor morálky sú považovaní ľudia, ktorí si sami odopierajú bežné potešenia, a vynahradzujú si to tým, že ich odopierajú druhým.

Nikdy ste sa nepozastavili nad tým, že záhadnému všemocnému duchu, o ktorom nevieme kde sa nabral, stačilo vyriecť pár čarodejníckych slov aby sa zo vzduchoprázdna vyrojilo myriady hviezd, miliardy komplikovaných živočíšnych druhov ihneď prispôsobených k rôznym životným podmienkam? A v akej reči to vlastne hovoril, a kto mu vlastne rozumel, že to vykonal podľa jeho rozkazu. Kto uverí takým to rozprávkam, uverí i tomu, že netreba bádať, keď je pohodlnejšie si vymyslieť príbeh, kde za všetkým je Boh, ktorý nám včas zjaví pravdu. Len nadpozemský Boh, ktorého si vymyslíme môže logicky dokázať všetko, načo si veriaci len pomyslí.

Lenže nadpozemskému Bohu, bolo treba dať i pozemskú tvár: „Boh videl, že stvorený svet je dobrý“. Ako to, že vše múdry Boh predtým než začal čarovať nevedel ako to všetko dopadne, či to bude vôbec aj fungovať. No preto, aby cirkevníci ukázali, že ani Boh nevie vopred čo bude dobré a čo zlé. Preto človek, ktorý sa nemôže porovnávať s Bohom, nemá ani nič nové skúšať ale držať sa zjavených právd, ktoré už stanovil a vyskúšal Boh.

„Čo je dobro a čo zlo sa nesmie meniť časom, či podľa vkusu iných národov, či náboženstiev, ba ani sa nemôže meniť len preto, že ich  konečný výsledok nekorešponduje s potrebami človeka.“  Človek sa týmto pravdám musí prispôsobovať, a nie sám si ich upravovať pre svoje potreby. Je zrejme, že prelomiť tieto hranice zakonzervovanej morálky, či znalosti je možné len za použitie rozumu, čo žiadna cirkev neodporúča. Rozhodovať sa podľa viery, intuície nie je síce zlé, pretože tieto dobré vlastnosti sa vypestovali  prirodzeným výberom tých, ktorí prežili. Avšak zmeny životných podmienok sa neskončili, a vznikajú stále nové podnety a ak zakonzervujeme svoje predstavy o tom čo je dobré a všetko nové nazveme úpadkom – zlom nijak neposlúžime svojej budúcnosti, pretože realita sa bude stále viac a viac odlišovať od našich predstav. Hoci emócie nevyhnutne prispievajú k morálnemu rozhodnutiu jednotlivca, iste z toho nevyplýva, že úsudok , či veda vychádzajúca z rozumu bude prázdny a len zištný. Rozum môže pôsobiť i deštruktívne. Iste má schopnosť podmínovať stanovené morálne stanoviská, či zjavené pravdy, ale podminovavá len tie, ktoré si to zaslúžia; napríklad tie, ktoré sa zakladajú sa na falošnom tvrdení, že človek nič nepotrebuje, len veriť v Boha. Je na nás, aby si každý sám pre seba sformuloval zoznam potrebných cností, ktoré mu pomôžu jemu i spoločnosti ako byť užitočný. Ich priorita sa môže časom i meniť a môže byť i špecifická pre každého jednotlivca, lebo všetci sme náchylní konať osobitým spôsobom.

Rozumný mravný jednotlivec aj bez náboženského vyznania rozpozná ich dôležitosť úplne rovnako, keď nie lepšie ako bohom intoxikovaný veriaci. Netvrdím, že každý má zastávať moje stanovisko; avšak ak nemôžeme odstrániť povery a dogmy, ktoré nemajú nič spoločné s potrebami človeka, i keď ich veriaci pokladajú za pevný stĺp svojej viery, postarajme sa aspoň o to, že budeme povzbudzovať tých veriacich, ktorí sa snažia zjednocovať proti tým, ktorí by chceli z náboženstva urobiť symbol opozície proti spolupráce ľudí a to je jedno či z rasového, sexuálneho, náboženského alebo aj iného dôvodu.

Trend spolupráce vo veciach verejných sa začal i vo vnútri kresťanskej obce. Najlepšie to bolo vidieť pri internetových diskusiách o februárovom referende (2015), kde samotní kresťania vyzývali ľudí  aby neustupovali demagógie. Pokladali argumentáciu Aliancie za rodinu ako primitívnu  demagógiu a prirovnávali ich argumenty k psovi čo naháňa svoj chvost – točenia sa v kruhu. Toto referendum o rodine by nijako rodine nepomohlo, ale len obmedzovalo homosexuálov, teda práva človeka a bránilo sexuálnej výchove. Žiadna z otázok nezlepší život slovenských rodín, ich finančnú situáciu, nezníži počet rozvodov, neposilní ani status rodiny. Pretože sa rodiny prakticky ani netýka, iba mocenských chúťok niektorých ľudí obmedziť iných a nastoliť režim jednej pravdy, hoci aj účelovými klamstvami. Preto cirkev nemá nič ani proti vzostupu Kotlebovej strany, pretože obhajuje podobnú stratégiu vo veciach národa, rodiny a výchovy mládeže, akú predkladá cirkev, to jest naplňovanie božích direktív zaodetých do tradičných nacionalistických a kresťanských hesiel a hodnôt.

To, že ide o mocenské snahy a nie o slovo Božie, hovorí i to, že i početní evanjelickí pastori, židovskí rabíni, ktorí chvália toho istého Boha a aj mnohí katolícki duchovní nezdieľajú rovnaký názor na rozvod, celibát, homosexualitu, prerušenie tehotenstva, eutanáziu, kontrolu pôrodov a trest smrti aký majú predstavitelia katolíckej cirkvi. Neexistujú objektívne etické názory a pravdy, ale treba o jednotlivých morálnych priestupkoch diskutovať a len tak možno spoznať kde sú hranice jej nemorálnosti. Odvolávať sa len na Boha, hovorí o tom, že dotyčnému chýbajú základne znaky mravnosti, pretože sám nevidí, čo je naozaj zlé pre spoločnosť, keď brojí proti homosexuálom a pritom uznáva, že biblický Abrahám ako rodič môže obetovať vlastného syna a to len preto, že si to praje Jeho namyslenosť. Ako môžu kresťania pokladať tento príbeh za prejav božej lásky? V tom nie je žiadna láska, iba rýdze zlo. Nepotrebujeme boha, aby nám takým to spôsobom ukazoval, čo je pre nás morálne.

Kresťanskí veriaci doslova v  súvislosti z týmto referendom píšu „Predstavitelia národa by sa nemali báť demagógie, aj keď bude spájaná priamo s Bohom. Ak tak neurobia a budú pokračovať v pokrytectve, tak podobných chromíkovských dobrodružstiev tu začneme mať plno.“ Teraz sa ešte to dobrodružstvo pre Slovensko skončilo dobre. Nabudúce to už tak nemusí byť. Referendum, ktoré vyhlásil prezident SR, teda nebolo o ochrane rodiny, ale o charaktere demokracie u nás. Toto vynútene referendum o ochrane rodiny, aby nebolo zbytočné, by malo byť podnetom pre vedenie tohto štátu, čo robiť ďalej s tým, aby sa cirkev ďalej nenabaľovala zo štátneho rozpočtu, pretože si ho nezaslúži a tým zastavil prax RKC, aby za štátne peniaze robil demagogickú propagandu proti ústave vlastnému štátu. Tak ako sa vo Francúzsku hovorí, že za všetkým treba hľadať ženu, na Slovensku za všetkým čo smeruje k rozvracaniu spoločnosti, stojí katolícka cirkev.

Demagógia vznikla pôvodne v demokratickom zriadení starého Grécka, kde bolo potrebné pred hlasovaním vysvetliť problém. I keď to nebola demokracia v dnešnom slova zmysle, pretože z rozhodovania boli vylúčené ženy, cudzinci a otroci. Rozhodovali však na základe diskusie, konsenzu a hlasovania. No postupne, po návrate diktátorských režimov sa slovo demagógia zvrhlo. Namiesto vecného zdôvodňovania sa demagógia upriamila na povinnosti z titulu viery, na  predsudky a emócie úmyselne slabo informovaných alebo emotívne orientovaných ľudových más, čo smerovalo na ovládnutie ich vedomia. Typické prostriedky pre demagógiu sú prekrucovanie faktov, vytrhávanie z kontextu, špekulácia so záujmami a túžbami ľudí, apelovanie na ich prízemné pohnútky a predsudky, lživé prísahy a nereálne sľuby, klamlivé osočovanie protivníkov, vyvolávanie strachu a podobne.

Proti tomuto trendu existuje jediná ochrana a to neustále poukazovať a konfrontovať konkrétne činy s morálnymi zásadami. Tieto morálne zásady – morálny katalóg pravidiel je potrebné si stanoviť a jednotlivé zásady si i neustále obnovovať pri zaznamenaní ich neúčinnosti. Úpravy zásad, ale už vyžadujú používať rozum, viera v Boha nám tu nepomôže. Neveriacim sa neoprávnené vyčíta, keďže nemajú vieru v Boha, tak nemajú ani morálne zásady. To, že svoje svetské morálne zásady stavajú tiež na skúsenostiach, ale i rozume sa už tak neprezentuje. O aké cnosti by asi šlo:

1/Pravdovravnosť – To znamená, že hovorím v prvom rade za seba, za svoje svedomie a nie za tých, čo mi niekde v pozadí nahovorili, čo je pravda. Potom opakom pravdy, nie len vedome klamať a podvádzať, ale i neuvádzať kto stojí za mojim presvedčením. Keď ľudia budú podvádzať jeden druhého, zamlčovať pravdu, nemôžu sa spoliehať jeden na druhého. Pravdovravnosť je podstatným znakom otvorenej a slobodnej spoločnosti, ale niet jej v totalitných a autoritatívnych režimoch, kde sa vládnuce psychopatické elity snažia zatajiť chyby a nedostatky, potlačiť nesúhlas a postihovať každý pokus povedať alebo uverejniť v tejto súvislosti pravdu (o pravdovravnosti sa v Biblie nikde nedočítate – prečo asi). Vysvetľovať takýto postup, že tým brania poškodzovaniu dobrej povesti, nahráva k tomu aby sa problém neriešil, ale utajoval. Týchto ochrancov dobrého mena poznáte podľa toho, že radi hovoria a odporúčajú i ostatným hovoriť o heroickom úsilí a obetiach ľudí, ktorí sa upísali len svojej práci ako symbol režimu.

2/ Dodržať sľub – Opakom je zrušiť dané slovo, nesplniť záväzok, zanedbávať povinnosti; byť nespoľahlivý a neverný. Je to záväzok, na ktorý sa iní môžu spoľahnúť. Ak, ale je sľub vynútený, alebo len ako  zásterka ako iných oklamať i tak je jeho porušenie výsledkom pre trvale poškodenie imidžu, toho kto sľub dal. Preto si treba dobre uvážiť čo sľubujeme, na čo prisaháme a komu sa zaväzujeme. Dodatočne dokazovať, že sľub bol vynútený, či druhá strana ho zlomyseľne zneužila, lebo sama nedodržiavala svoju časť sľubu je už veľmi problematické.

3/ Priamosť – Opakom je neserióznosť, pokryteckosť, zradnosť. Priamosť je vlastnosť byť otvorený, úprimný, bez pretvárky a spoľahlivý. Priamosť je rozhodujúca pri budovaní dôvery, ale nemusíme každému otvárať svoje vnútro, pretože sú ľudia, ktorí to vedia zneužiť proti vám na vlastné ciele.

4/ Čestnosť – Opakom je nečestnosť, nespoľahlivosť, faloš; byť podfukár, podvodník, skrátka šmejdom. Výraz čestnosť predpokladá predovšetkým absolútny zákaz používať nečestné prostriedky na dosiahnutie moci, či materiálnej výhody ako sú napríklad sľuby, ktoré vopred viem, že ich neviem zaručiť. V politike je opakom čestnosti aj rodinkárstvo, chamtivosť na úkor iných a úplatkárstvo.

5/ Dobrá vôľa – Opakom je zlomyseľnosť, nenávisť, zákernosť, nepriateľstvo, nedôvera, podozrievavosť. Táto zásada znamená, že o iných máme myslieť a hovoriť pokiaľ možno dobre, že im máme priať dobro a nie ich osočovať a usilovať sa im za každú cenu uškodiť – a to sčasti platí i voči súperom, kde je treba zachovať určitý stupeň čestnosti a zdvorilosti, ale hlavne držať sa faktov. No netreba preháňať dobrú vôľu, pretože ľahko môžete byť obvinený z alibizmu, či prefíkanosti.

6/ Nerobiť zle iným ľuďom, nepoškodzovať prírodu – Opakom je vražda, násilie, koristnícke zneužívanie prírody.  Proste nerobiť iným, čo by sme nechceli, aby robili nám, či prírode, ktorá sa sama nedokáže okamžite brániť, ale nakoniec to odnesieme všetci. Táto zásada zakazuje poškodzovať iné osoby, prírodu, trápiť zvieratká, čo však neznamená, že by z toho vyplývala povinnosť robiť iným len dobre, hlavne nie tým, ktorí úmyselne škodia iným, prírode, zvieratkám, pretože od nich sa dobra nikdy nemusíš dočkať.

7/ Nepoškodzovať súkromné a verejné vlastníctvo – Opakom je lúpež, krádež, odcudzenie. Ľudia majú právo vlastniť veci, tešiť sa z vybudovaných verejných vecí, ktoré sa nadobudli čestne a nemajú sa báť, že im ich niekto ukradne, ulúpi, či zničí.

8/ Sexuálny súhlas – Opakom je znásilnenie, vynútená sexuálna poddajnosť, zneužitie alebo sexuálne

obťažovanie. Sexuálny súhlas znamená mať dobrovoľný pohlavný styk so vzájomným súhlasom obidvoch plnoletých partnerov. Cirkev donedávna za násilie nepovažovala sexuálne prinucovanie manžela voči manželke, pretože žena je plne podriadená podľa Biblie mužovi. Otázkou ďalšieho vývoja v tejto oblasti je napríklad, či treba zásadami upravovať i sexuálne vzťahy medzi príbuznými dospelými členmi rodiny (bratia, sestry, tety a strýkovia) a či môžeme odsúdiť i  niektoré formy sadomasochizmu, i keď partneri s tým navzájom súhlasia – to však bez zrušenia tabu o sexuálnej výchovy nepôjde.

9/ Zodpovednosť – znamená povinnosť skladať účty za svoje konanie, ktorými sme porušili platné zákony, či morálne princípy. Moderná demokratická zásada predpisuje považovať všetkých ľudí za rovných pred zákonom – s čím súvisí i spravodlivosť a uložený trest tak aby odstrašil od možných ďalších priestupkov voči zákonom. Jednou zo zásad uplatňovania zodpovednosti je odškodné a to najmä u morálnych porušení. Pri poľahčujúcich okolnostiach alebo pri prvom previnení sa priestupky posudzujú zhovievavejšie. S tým súvisí aj potreba odpúšťať a po určitom čase zabudnúť, najmä ak previnilec uznáva svoju chybu.

10/ Tolerancia – Opakom sú predsudky, prehnaná pobožnosť (bigotnosť), nenávisť, diskriminácia a nadutosť. Jednou z veľkých chýb mnohých ľudí je ich náklonnosť odoprieť a nedať rovnaké práva jednotlivcom a skupinám s inými názormi a obyčajmi, a to už aj v rámci jedného spoločenstva. Môžeme neschvaľovať ich predstavy, názory, či správanie a myslieť si, že ich viera je falošná, hlúpa alebo nesprávna. Nemôžeme ju zakazovať, obmedzovať, či umlčať ak neprikazuje, či neumožňuje ubližovať iným – môžeme len kriticky argumentovať. Znášať sa s niekým znamená mať v určitej úcte ich právo na vyjadrenie, s ktorých nemusíme súhlasiť, ba ani ho rešpektovať. Dodržiavame však pravidlá hry tak aby nebránili nájsť prienik, kde môže prísť k  vzájomnej spolupráce na spoločnom diele.

Ak si pri štúdiu týchto morálnych princípov položíme otázku: Existuje boh? Čo na to hovorí on? Môžeme odpovedať a či na tom záleží? Zaoberať sa týmto neužitočným problémom, pretože sa s nim nedá oficiálne nijako spojiť. Nie je dôležitejšie dodržiavať morálne zásady na základe nášho presvedčenia o ich správnosti, spolupracovať a vzájomne sa tolerovať, čo nás bude viac zaväzovať k tomu, aby sme našli vhodné riešenie našich sporov, aby sme sa zo všetkých síl pokúšali vyjednávať a hľadať kompromisy, prijateľné pre obidve sporné strany. Žiaľ, vieme, že ľudia v minulosti často podpisovali mierové výzvy, pričom sa odvolávali na Boha a súčasne sa púšťali do vojny. Tieto účelové klamstva, ktoré nie sú precítené vlastným presvedčením, ale nanútenou vierou sú pozostatkom uvažovania, ktoré vyplynulo z „múdrych“ textov Biblie. Človek mieni, ale akože dovolíme aby Boh to zmenil.

Postupne sa pretvárajú naše hodnoty a zásady v inom svetle a smerujú k spoločnej ochrane nášho spoločného domova – Zemi. V novej globálnej spoločnosti, ktorá prichádza, sa nestráca zmysel pre morálnu slušnosť a zodpovednosť. Oblasť ľudských práv a úctu k slobode a k súkromiu jednotlivca už nemožno spochybniť, pretože v čase nukleárnych zbraní, globálneho oteplenia, či geneticky vytvorených vírusov už ani inej cesty niet. Proti týmto zásadám sa stavajú prívrženci všetkých totalít. Sústavne ich napádajú aj náboženskí konzervatívci a fundamentalisti, ktorí veria, že Boh prikázal mať určité cnosti zamerané pre uctievanie Boha a že je hriešne nemať ich, čím schvaľujú obmedzovanie osobnej slobody a legalizujú svojvoľné rozhodovanie autorít o zákaze a treste.

Nemáme právo vyhlásiť niekoho za kacíra či amorálneho a takto sa mu snažiť uprieť právo na jeho presvedčenie. Avšak máme právo poukázať na toho, čo sa snaží upierať práva iných. Samozrejme, že niet pochybností, že sú hranice toho, čo môže a má spoločnosť upravovať zákonmi ohľadne verejného ohrozenia, či zasahovania do súkromia. Občianska verejnosť má povinnosť uviesť do života zákony na ochranu poriadku, ktoré zvyšujú verejné blaho a zdravie národa, avšak demokratickým spôsobom – po dobrovoľnom súhlase väčšiny občanov, pričom sa neporušia základne zásady morálky. Príkladom presadania takýchto zákonov, ktoré zasahujú i do súkromia, ale spoločnosť ich vyžaduje z hľadiska zachovania zdravia národa sú zákony proti obmedzeniu fajčenia, avšak nemožno i z hľadiska zabezpečenia bezpečnosti štátu bezdôvodne odpočúvať súkromnú komunikáciu ľudí.

Morálne opatrenia zasahujúce do súkromia ľudí taktiež nemožno dôsledne vyžadovať, pod hrozbou straty slobody, čo sa niektorým zdá, že sú potom smiešne a neúčinne: pretože štát môže zakázať distribuovanie drog, či prevádzku rôznych pyramídových hier pod trestom odňatia slobody ale na druhej strane nemôže zakázať súkromné užívanie drog, či alkoholu alebo prevádzku rôznych lotérii, môže zakázať pornografiu vo filmoch, ale nemôže zakázať natáčať príbehy o vyvražďovaní obyvateľstva ak sa to chápe ako poučenie. Je na občanoch čo zakázať, na čom sa nijak nepoučíme, ale skôr ohrozíme  mravnosť hlavne mladých ľudí, ale ak sa to začne preháňať, ako je to zvykom v totalitnom režime, potom z titulu zabezpečenia správnej morálky dospejeme do štádia, že budeme zakazovať i „zlo“, ktoré vyplýva z iných ako oficiálnych názorov toho ktorého režimu.

Hoci uvedený zoznam všeobecných morálnych pravidiel je podaný len v hrubých črtách a každému je jasné, že v každodennom živote sa všetky pravidlá slušnosti nedodržiavajú. Nikto nie je dokonalý. Ale je to stanovený cieľ, ktorý nemusí nikto posväcovať, aby bol platný, pretože je rozumný. Vzhľadom na rýchlosť zmien a z nich vyplývajúcu ďalekosiahla prestavba sociálneho a prírodného prostredia treba aplikovať osvedčené staré pravdy všade, kde je to možné. Kde však už neplatia, tam potrebujeme nové, niekedy dokonca radikálne odlišné myšlienky i činy. Nechcem povedať, že zmena vždy vedie k lepšiemu, ale vždy ju treba brať do úvahy.

Je zrejme, že doterajšie snahy o vybudovanie dobrých sociálnych systémov spôsobilo, že sa nám nezvyšuje počet morálne vzdelaných ľudí, ale sa nám „premnožili ľudia, ktorí na svojej morálke nepracujú, ale skôr pracujú na tom ako zneužiť jej benevolenciu vo svoj prospech“. Dávanie peňazí za darmo a tiež  podporovanie nerovnomerného zvyšovania platových požiadaviek štátnych zamestnancov tomu nepomôže, ale naopak pôsobí nepriaznivo na stabilitu výdavkov štátu, čo v konečnom dôsledku zvyšuje daňovú záťaž a devalváciu meny, či v neposlednej miere zvyšovanie chamtivosti vyvolených spôsobuje neustále opakovanie hospodárskych kríz. Takže, čo nám zostáva, aby sme kryli naše zvyšujúce sa požiadavky a nezvyšovali zadlžovanie? Zvyšovať vek odchodu do dôchodku, ale čo potom z rozrastajúcou masou mladých bez práce. Preto je nutné, aby sa permanentne i sociálne pravidlá spoločnosti neustále upravovali, tak aby nenapomáhali k parazitnému spôsobu života, ale solidárne a i podľa skutočných zásluh rozdeľovali výnosy a tak napomáhali zabezpečovať zdravý vývoj spoločnosti.

Hovorí sa, že jediná cesta ako riešiť problém nezamestnanosti nie je len rozširovaným výroby, ale hlavne rozširovaním služieb a hlavne ich kvality z hľadiska potrieb človeka, čo vyžaduje ustanoviť určite úľavy z daní pre malých podnikateľov. Dodržiavanie serióznej a transparentnej konkurencie však i v službách obyčajne nezvýšime počet zamestnaných, ale skôr ho znížime. Avšak tlak dopytu na zvyšovanie nových a kvalitnejších služieb, môže obrátiť tento smer. Tu si však treba dať veľký pozor, pretože pod kvalitou a uľahčením malého podnikania môže byť skrytá i politická nezodpovednosť, netransparentnosť a korupcia. Uvediem ilustračný  príklad: Štátny zadávateľ vypíše tender na opravu brány, pretože už nezaručuje bezpečnú ochranu štátneho majetku. Ukrajinec za zákazku pýta 900 eur – 300 za prvky bezpečnosti, 200 za farbu, 400 za prácu. Nemec žiada 1500 eur – 500 za prvky bezpečnosti, 300 za farbu, 300 za prácu a 400 na daň a poistenie. Grék žiada 3500 euro a šokovanému zadávateľovi vysvetľuje: „1000 pre mňa, 1000 pre teba, 200 za farbu, 700 pre Nemca, aby stiahol svoju ponuku a 600 pre ukrajinského migranta – niekto tú prácu urobiť musí“. Nemožno v žiadnom prípade schvaľovať nabaľovanie sa na zákazkách, vyhýbanie sa plateniu daní, či odvodov, dovoľovať virtuálne presuny tovaru za účelom vrátenia DPH, či umožňovať dotácie ako stratégiu oživenia hospodárstva, pretože sa nám to určite vypomstí zvýšenou chamtivosťou vyvolených podnikateľov a nespravodlivosťou u poctivých platcov daní.

Ľudia hlavne v obchode sú veľmi vynaliezaví a nepokladajú zisky na úkor štátu, či zákazníka za porušovanie morálnych zásad, pretože v kapitalizme nie je dôležitá výroba statkov na uspokojovanie potrieb obyvateľstva, ale predaj tovaru a to i takého, ktorý človek nepotrebuje a to vždy za cenu, ktorá vynesie zisk, čo je základ kapitalizmu. Je preto nutné o týchto zásadách nielen diskutovať, ale i vytvárať podmienky v spoločnosti, pri ktorých bude nevýhodne zneužívať zákazníka, prírodu, či spoločnosť. Morálne zásady sú dôležité a nemožno si myslieť, že len obmedzovaním to jest príkazmi a zákazmi od autority ako je to bežné v diktatúrach, zažehnáme takéto podvody. Pretože predstavitelia režimov, kde nefunguje demokracia nepotrebujú s nikým diskutovať, nepotrebujú riešiť porušovanie týchto odporúčaní, ani zákonov o životnom prostredí, nepotrebujú kontrolovať účinnosť svojich nariadení u ľudí a bez problémov ľahko ustúpia od určitých morálnych zásad, len aby dosiahli cieľ, ktorý oni pokladajú za väčšie dobro, medzi ktoré patrí i vlastná chamtivosť ako motor pre podnikania. Myslím si, že nemôžeme byť čestným k službe vyššiemu cieľu, ba ani k Bohu, ak nevytvoríme také podmienky na ochranu prírody a zachovania spravodlivosti voči človeku, ktoré by sme vo vlastnom záujme zodpovedne nedodržiavali.

Ak prestaneme sledovať potreby pre zdravý vývoj človeka a spoločnosti, potom ľahko skĺzneme k presvedčeniu nevidieť súčasný trend vývoja morálnych zásad, ale utvrdiť sa v tom, že jediné správne riešenie je v tom, že všetko sa má prispôsobovať našej cesty. A v prípade neúspechu vidieť všade nepriateľov a úpadok, čo vedie k filozofie úpadku spoločnosti a k jedinému riešeniu – k zničeniu tohto sveta, čo už nie je racionálna cesta, ale cesta pomsty, čo veriacim nie je neznáme riešenie.

Život a zdravie človeka, či prírody treba chrániť. Evolúcia počas milióny rokov prispôsobovala život k podmienkam na Zemi a nestalo sa raz, že pokračovanie života viselo na vlásku. Týchto katastrof, kedy sa Zem spamätávala niekoľko miliónov rokov bolo už päť a predsa nechceme, aby nasledujúcu spôsobil človek svojou bigotnou neústupnosťou. Preto si myslím, že v našom tele, ktorý evolúcia budovala milióny rokov je viac rozumu ako v najväčšej náboženskej múdrosti. A kto vie, či tvoje telo vôbec potrebuje túto tvoju náboženskú múdrosť. Treba pestovať zdravé telo, čo plodí i zdravý rozum, toleranciu, čo viac hovorí o zmyslu Zeme a nie o víziách v nadpozemské bytosti, ktoré nám nijak nepomôžu.

Kresťanstvo vzhľadom na svoje vízie čistoty duše bolo od začiatku proti kultu tela a jeho upevňovania hrami. Tradícia olympijských hier v Grécku trvala vyše 1.000 rokov, no ako náhle sa koncom 4 stor. n.l. dostali k moci kresťania boli hry zakázané. Dokonca katolícka cirkev neskôr zakazovala i hru v šachy, pretože chceli ochrániť veriacich pred hriechom pýchy, víťaz si mohol myslieť, že je chytrejší ako jeho blížni (mysleli tým predstaviteľov cirkvi).  Dobré zdravie je fyzický a duševný stav, ktoré dosiahneme len súťažou a jej propagáciou. Naše telo je najcennejší majetok, čo máme a sme zodpovední nielen za to, aby sa nezneužívalo, ale aby sa robili opatrenia na jeho posilňovanie a ochranu, aby bolo pripravené čeliť nepredvídateľným prírodným, či iným katastrofám. Šport, hry a hygiena tela zbavuje telo úzkosti, čím bojuje proti drogovej závislosti, prejedaniu sa a alkoholizmu a má aj závažný psychologický rozmer. Psychické poruchy vyplývajúce z potierania týchto potrieb sú pohromou ľudskej existencie; sú bežným prameňom úzkosti a skľúčenosti, biedy a nešťastia.

Cirkevníci radi rozprávajú o ľudskej duši, že je dôležitejšia ako telo. A že telesné útrapy nie sú dôležité, pretože sú len dočasne. A, že treba obetovať telo pre záchranu duše. Snažia sa tým vytvoriť predstavu nádeje, že obetovaním života v mene Boha sa stanete nesmrteľnými. Z toho titulu vytvorili pojem nesmrteľnej duše.

Chápem, že niečo také, čo cítime ako zjednocovací prvok tela môže existovať, či už to nazveme psychika, alebo duša je jedno. Myslím si, že v chorom tele je chorá i duša. A ak je niečo môže byť choré, tak to môže i zomrieť.  Všetka tá sila ducha, ktorou vnímame, že žijeme, že konáme je rozložená v celom tele a bez tela samostatne duša nemôže existovať. Ak však existuje nesmrteľná duša, ako sú o tom veriaci presvedčení, neviem si predstaviť ako môže existovať duša bez tela, ktorá nebude mať prísun informácii cez zmysly tela. Pretože duša bez tela nemôže nič vnímať, bude to len prázdny duch. A čo sa týka jej nesmrteľnosti je to v tomto prípade zbytočná nádej, nakoľko ak by bola duša nesmrteľná musela by existovať už pred našim narodením a museli by sme niečo vedieť o živote z minulosti, no keďže sa nič nedozvedáme je jedno, či duša je nesmrteľná, pretože bez tela nemá žiaden význam. Ak však sa zrodila spolu s telom, a slúži telu, je logické, že i s telom zanikne. Spolu so stratou života stráca sa schopnosť i vnímať a kto nevníma, tomu už na ničom nezáleží.

Avšak aj ten, čo verí, že duša je smrteľná, môže svoju myseľ sústrediť na budúcnosť, hoci ju už nebude môcť prežívať. Isté je, že človek ide smrti v ústrety s najpokojnejšou mysľou vtedy, keď má hrejivý pocit z dobre vykonaných skutkov. Život každého človeka je dosť dlhý na to, aby aspoň niečo dobré vykonal. V prírode život vzniká i zaniká, čím sa bráni proti zlu zakonzervovaním názorov a preto si myslím, že smrť nie je zlo, pretože uvoľňuje pôdu novým myšlienkam, inak by zlo bolo večné a život by už dávno zabilo.

Svoju reč si vytvoril každý národ podľa svojich predstáv, ktoré vložil do svojich mravoch a právach. I keď náboženstvo nepripúšťa žiadne zmeny voči zásadám stanovených „Bohom“, predsa rozum niekedy porazí i božské zámery.  Ešte pred pár sto rokmi v našich zemepisných šírkach bolo hriechom umývať sa, starať sa o svoje telo, pretože to presadzovali vykladači svätého písma ako základ morálky, že dôležitejšia je príprava duše na druhý svet ako starať sa o potreby svojho hriešneho tela.

Ak chápeme zámer náboženských predstav ako právo Boha na našu dušu, potom ide cirkvi len a len o moc nad ľuďmi. Preto svetské práva, ktoré definujú potreby ľudí, a ktoré rešpektuje každá civilizovaná krajina sú tŕňom v oko Vatikánu. Tieto práva vychádzajú z potrieb človeka a nie z prianí akékoľvek Boha, pretože súčasný človek dáva sám veciam, mravom hodnotu, on dáva veciam zmysel – ľudský zmysel. Demokracia urobila svoje, nie len že obnovila násilne prerušení antický prístup k vede, kultúre a k športu, ale ďalej sa rozvíja v prospech ľudí.

S pojmom práva úzko súvisí pojem nárok: Osoba (alebo skupina osôb), ktorej bolo odoprené niečo, čo považuje podľa moderného práva za svoje, volá po náprave tejto nespravodlivosti, ak to treba, aj prostredníctvom súdneho rozhodnutia. Právo je v tomto zmysle nerozlučne spojené s požiadavkou, ktorá siaha tak ďaleko, že spoločnosť alebo dokonca celé ľudstvo má povinnosť rešpektovať tento nárok, ktorý je viazaný na ľudské svedomie. Toto právo dnes uznáva so všetkými dôsledkami každá demokratická spoločnosť, ale ešte pred pár storočím takéto nároky v rámci práva vtedajšia vrchnosť neuznávala, aspoň to platilo pre väčšinu obyvateľstva a narábalo sa s ním a to i so súhlasom cirkvi ako s hnuteľným majetkom, ktorý nemá žiadne práva, či nárok.

Ani biblia, či korán neobsahujú nijaké učenie o ľudských právach. Všetko, čo nájdeme v náboženskej literatúre, sú len božie prikázania, naše záväzky voči bohu a naša povinnosť poslúchať ho a neprimerané tresty za neposlušnosť. Niet však nárokov ľudí voči bohu, niet možnosti volať niekoho na zodpovednosť za všetko zlo na tomto svete, niet odvolania sa proti krivdám pred bohom. Všetky morálne dobrodenia obsiahne človek od boha len na základe jeho názoru na milosť a milosrdenstvo, ale nikde niet zmienky o tom, že sa s nami bude zaobchádzať slušne a že naše práva sa budú rešpektovať, skôr opak sa dozvedáme, že otrok nemá žiadne práva. Tieto ľudské práva, žiaľ vznikali až po dlhých a krvavých bojoch a to nielen proti diktátorským vládam, ale i proti odporúčaniam cirkvi. Vatikán doteraz nechce pochopiť, že ľudské práva sú viac ako božie, pričom sa ešte dokážu vyhrážať a uvaliť večné zatratenie na všetkých, čo nežijú podľa ich prikázaní.

Aj keď niečo nadpozemské cítiš, že musí existovať, to nehlási tvoje telo, ale tisíce rokov klamaný mozog demagógiou. Akože bez boha (ľudia) nemajú dôvod na lásku, nádej, spravodlivosť. Táto náboženská demagógia urobila svoje i v chápaní  neviery – teraz keď poviem, že som ateista, tak prinajlepšom si väčšina ľudí myslí, že žartujem, pretože bez Boha nie je možné žiť. Predstavujú si, že život bez Boha musí nutne viesť k nemravnosti, nemorálnosti, k nočnej more a nakoniec k samovražde.

Je nesporné, že veriaci človek vníma náboženstvo ako pozitívnu hodnotu. Pravosť jeho subjektívnych pocitov ťažko spochybniť. Im nejde, ale o otázku objektívnej pravdivosti svojej viery, ale o jej užitočnosť. Pridať sa k ateistom je nebezpečné, pretože jednak je ich málo a nemajú možnosť sa zveriť, ani žobrať u nejakej imaginárnej bytostí, ani nie sú podporovaní zo strany štátu a teda nemajú prakticky žiadny vplyv na spoločenské uplatnenie. V spoločnosti sa presadzuje nepísaná zásada, že ak neveríš v boha, musíš teda veriť v niečo iné – a to niečo iné podľa cirkvi je satan, čím ťa označia za nemorálneho a nemravného.

Ateisti keby boli náboženstvom, boli by na to oveľa lepšie, pretože za svoj názor nedostávajú subvencie – tak ako náboženské cirkví. Ateisti nemajú štátom platených kvalifikovaných poradcov, akými sú kňazi. Ateisti nemajú štátom subvencované budovy, kde sa môžu schádzať, teda analógiu kostolov. V médiách nemôžu vystupovať bez strachu z toho, že sa dopustia urážky náboženského myslenia a cítenia veriacich, či cirkevných štruktúr. Títo ľudia sa boja, že budú označení za „militantných ateistov“. Propaganda sa usiluje o dehonestáciu ateistov ako ľudí nižšej kategórie. Výsledkom je skutočnosť, že sa ľudia obávajú hlásiť k svetskému humanizmu a k ateizmu, veď kto chcel byť nemorálny alebo kto chce, aby ho spoločnosť pokladala za nemravného?

Hľa, čo všetko sa dá ateistom pripísať! Ateizácia zdôrazňuje len „telesnosť“ a „telesný človek“ vraj nemá záujem o „hodnoty duchovné“ – o naozajstnú lásku, dobré medziľudské vzťahy, česť, charakter, spravodlivosť. Súčasne označili „telesnosť“ za príčinu otrockého podliehania jednému, či viacerým zo siedmich hlavných hriechov: pýchy, lakomstva, smilstva, závisti, hnevu, lenivosti a obžerstva. Takýto hriešny „človek telesný“ je schopný zrádzať, pomstiť sa, udávať, opustiť lásku. Samozrejme, opájať sa mamonom, oddávať sa divokému sexu. Na základe faktov o morálnom úpadku, cirkvi šíria tieto výmysly za účelom vydávať sa za hlavných nositeľov morálky. Napriek týmto vyfabrikovaným „múdrostiam“, ostatné sčítanie ľudu v roku 2011, prinieslo cirkevným šéfom nemilé prekvapenie – 600-tisícový úbytok veriacich za uplynulých 10 rokov. Slovenskí biskupi nemohli obísť túto skutočnosť mlčaním a rozpútali ideologickú vojnu proti ateizmu.

I keď ľudia s ateistickým presvedčením si myslia, že nepotrebujú horeuvedený ansámbel  podporných štruktúr, ale proti ohováraniu sa musia nejako brániť. Preto musia protestovať proti tvrdeniu cirkvi, že rasť kriminality kozmickou rýchlosťou má príčinu v ateizme, ktorý vznikol na základe „ateistickej výchovy“ z predchádzajúceho režimu a spôsobil rozklad morálky a vznik zla.  Cirkev si myslí, že toto zlo vyvrelo z mravnej nepripravenosti jedinca a spoločnosti z prechodu keď pôsobenie cirkvi bolo obmedzované. Ale ako potom vysvetliť ešte väčší nárast ateizmu a kriminality, ktorý je zaznamenaný v západných krajinách, kde neboli snahy cirkvi tak obmedzované. I keď i tu sa cítili cirkevníci neuznávaní a Vatikán dokonca vyčítal i západnému svetu, že „niektorí učinili z ateizmu program ľudského pokroku.“ A vzápätí na to postrašili svet, že „tento preukázateľný pokrok v skutočnosti so sebou priniesol len permanentnú hrozbu jadrového konfliktu….“. Ako si zabúdajú, že na vytváranie konfliktov sa najlepšie hodí náboženská morálka, ktorá vychádza z božskej výnimočnosti jedných voči iným.

Človek je spoločenský tvor, no v súčasnej dobe sa mu môže stať, že neprehovorí celý deň s nikým. Preto človek má záujem, hlavne ak nemá funkčnú rodinu ísť niekam, kde stretne iných, kde netreba piť (ako v krčme) a kde netreba zaplatiť vstupné. Sklon združovať sa do spoločenstva je súčasťou nášho bytia a určuje našu povahu. I keď nevieme si určiť povinnosti voči sebe, aby sme boli užitočný, vieme, že máme zodpovednosť voči iným ľuďom, ktorú nemožno ignorovať (rodičovské, manželské, povinnosti k širšej rodine, k priateľom, susedom, kolegom, ale aj povinnosti deti voči rodičom). Sme tak tiež povinní plniť úlohy a služby , ktoré nám pridelili naši nadriadení, a to s príslušným úsilím. V spoločnosti vznikajú pre nás mnohé ďalšie morálne zodpovednosti a pravidlá, ktoré vyplývajú z toho, že máme záujem nielen prežiť, ale aj byť platnými členmi tejto spoločnosti. Ak však tieto vzťahy z nejakých dôvodov nefungujú, hľadáme záchranu v rôznych záujmových spolkoch, kde nájdeme svoje seba uplatnenie.  Myslím si, že  hľadať záchranu v kostoloch nie  je riešenie, pretože tu svoju zodpovednosť za riešenie problémov prenechávame Bohu, podobne ako v krčme alkoholu, čím postupne strácame rozum a svoju slobodu rozhodovania, i keď pre niekoho to môže byť to pravé šťastie. Preto „vyliečení“ alkoholici majú tak blízko k fanatickej náboženskej viere.

Ľudstvo nebolo dosiaľ schopné rozriešiť kliatbu vojny. Ani ateisti nemajú na to nijaké ľahké recepty. Jediné ak tak, umožniť viac ženám rozhodovať a podieľať sa na rozvoji spoločnosti, pretože ženy majú obyčajne väčší zmysel pre zachovanie života. Náboženstva síce hlásajú ideál bratstva pod patronátom boha. Misionári šírili „dobrú zvesť“ biblie a koránu po celom svete a obracali ľudí na svoju vieru. Tieto snahy síce rozšírili pojem všeľudskej rodiny: robili z nej rodinu národov, čím vytvorili mocenské bloky, ktoré zneužívali pojem národa vo svoj prospech. Náboženstvo namiesto budovania mostov medzi národmi pomáhali moci stavať hradby svojou neoblomnosťou vo veciach pravej viery (napr. židia boli vždy presvedčení, že sú boží „vyvolený národ“). Odtiaľ pochádza úsilie odsúdiť všetkých, čo neprijímajú ich dogmatickú vieru. Náboženský apartheid, fanatizus, ľudstvo skôr rozdeľuje, ako zjednocuje.

Cirkev vzhľadom na svoje nelimitované hmotné zdroje je prepletená všade a preto veriaci bývajú hluchí voči čisto racionálnej analýze – k čomu im to je. Stačí im, aby akosť vzťahu k cirkvi bola výhodná, potom, i keby to bol vzťah k nepravde, k neznášanlivosti je i ich učenie pravdivé. Heslo maloverného v seba znie:  „Ak je vaše náboženstvo lživé, nič neriskujete, keď ho považujete za pravé. No ak je pravé, riskujete všetko, keď ho považujete za lživé.“ (Blaise Pascal).

Keď niekto zastáva názor, že jeho pravda je tá jediná, trpí tým jeho komunikácia so zvyšným svetom. Robiť pravdu z niečoho neurčitého, hmlistého o čom prakticky nemôžeme mať ani šajnu, len predstierame  že ju poznáme, čo je najistejšia cesta, ako nepoznať skutočnú reálnu pravdu.

Všetky predstavy aj keď vychádzajú z tvojho dobrého vnútra, ak prekročia racionálny obsah – objektívne dokázateľnú pravdu, porušujú prirodzené zákony, nie sú nič iné ako šarlatánske táraniny. ´“Boh býva“ – podľa samotného Martina Luthera – „taký, ako veriaci chce“.

Preto si myslím, že dobrí ľudia, ktorí veria v jedného Boha nikdy nemôžu hovoriť pravdu, pretože nevedia čo je pravda – ustupujú a poddávajú sa, ich srdce opakuje po druhých, a to tých ktorým ide len o moc, ich dôvody poslúchajú – ten však čo poslúcha iných, nepočuje sám seba. Len ten vie čo je dobré a čo zle, kto má širšie etické povedomie pre ľudstvo celého sveta, kto myslí a tvorí  – to jedine možno nazvať vykúpením zo zbytočných vojen a márnosti života. Dnešok je charakterizovaný tým, že nám sily prežitia vnucujú novú celosvetovú morálnu uvedomelosť. Ako sa spoločnosti integrujú, pribúda rasovo, národnostne a nábožensky zmiešané manželstva. A tak sa rozdelenie sveta na jasne definované národnostné oblasti alebo izolované rasovo náboženské celky postupne nahlodáva a vznikajú nielen nové zmiešané rasy, ale nové zmiešané pohľady na život.

Vedecký výskum, technológia a industrializácia, rovnako ako západné predstavy o demokracii a všeľudských hodnotách, už dávnejšie zasiahli aj viaceré ázijské štáty. Naproti tomu rastie na Západe záujem o ázijské kultúrne hodnoty. Takto vzniká po prvý raz svetová kultúra, v ktorej neostáva miesto pre oddelené a rozdielne zákutia izolácie. Vlastenectvo, náboženské tradície a šovinizmus sú mocné sily, ktoré viedli k mnohým strašným vojnám. Našou povinnosťou je preto stať sa svetoobčanmi. Je našou povinnosťou prebudiť v ľuďoch globálne etické povedomie a tak zachovať budúcim generáciám zdravé životné prostredie. S tým súvisí aj zodpovednosť za ochranu ľudských práv všade na svete, čo cirkev vehementne doteraz odmieta.

Na svete je veľa dobrých vynálezov, niektoré užitočné, iné príjemné a niektoré sú i škodlivé, ale je na nás, aby si každý našiel vlastnú cnosť, ktorá pomôže riešiť problémy a preto je žiaduce svet milovať a nie ho odpisovať. Odmietať demokratizáciu názorov na základe toho, že len my sme držiteľmi pravdy, dokonca zjavenej pravdy je dogmatizmus, ktorý Vás zbavuje úžitku z postoja systematickej pochybnosti, čo najviac oplodňuje vývoj spoločnosti a rozvoj vedy.

Príliš dlho sa týmto ľuďom dávalo za pravdu. Dokonca sa im dala i moc a čo kázali: Nemáte chcieť. Tieto kázne viedli k sluhovstvu vyvolením. Dobré je len to, čo povedal náš učiteľ, ktorý sám vzišiel z ľudí s malým duchom, ten impotentný svätec a zástanca malých ľudí, ktorý si sám dosvedčil: „Ja som – pravda“.

„Človek je zlý“ tak vraveli múdry. A preto sa musí úplne poddať Bohu. Ale je to naozaj pravda? Lebo zlo, t.j. i iný názor je najlepšia sila, ktorá poháňa človeka konať dobro. Použitým podobenstva, tak ako je u veriacich zvykom by som povedal: Aby mi blesk už viac neškodil, nestačí ho zvádzať, zašliapať do zeme, ale lepšie mať snahu sa na ňom poučiť, tak aby s nami spolupracoval a nám v dobrom slúžil.

Čo sa pokladá za „dobre“, tomu sa pobožní naučili veriť bez dôkazov. A preto každá analýza týchto „dobrých“ skutkov budila v radoch cirkvi nedôveru, čo bolo výsledkom nemožnosť o nich diskutovať. Ľudia sa zo „zlého“ poučia, ale škoda, ktorú spôsobia dobrí ľudia je najškodlivejšia, lebo sa neanalyzuje, ale oslavuje.  I keď sa hrdia tí, čo označili niečo dobrom tým, že neklamú, vieme už, že schopnosť neklamať neznamená ešte, hovoriť pravdu. Slovo „kresťan“ neznamená pravdivý človek, ale človek bez slobody myslenia.

Honoré de Balzac (1799-1850):

Iba Boh má právo konať dobro, a preto tí, ktorí sa mu pletú do remesla, sú za to kruto trestaní.
Budúci utorok sa pozrieme aké svetlo prinieslo kresťanstvo do euroatlantickej civilizácie.

A o ďalší týždeň sa konečne dostaneme k samotnej existencie Boha.

Má každý svoju pravdu?

13.12.2016

Ak niekto použije túto vetu demonštruje tým to, že slovu „pravda” nerozumie. Subjektívna pravda sa týka len skutočnosti, ktoré vzišli z vašich životných zážitkov vo vašom životnom viac »

Nie je chybou, myslieť si, že Boh neexistuje?

06.12.2016

Každá teória, teda i náboženská môže byť správna len vtedy, ak z nej vyplývajúce výsledky sú dokázateľne a aj využiteľné, to znamená, že jednoznačne vysvetľujú javy na základe viac »

Môže každý vysloviť svoj názor?

22.11.2016

Normálne platí, že ak nevieš svoj názor dokázať, podoprieť argumentami, tak potom si ho radšej ponechaj pre seba, pretože obyčajne je to názor veľmi povrchný, či pohodlný, ktorý nič nerieši, viac »

(typo - nepouzivat v orise) peniaze, euro, eurá, bankovky, mince, úver, hypotéka, splátka

Z nových eurofondov Slovensko vyčerpalo pol miliardy

22.01.2017 10:16

Slovensko vyčerpalo z peňazí EÚ v novom programovom období 2014 - 2020 do 31. decembra v 7 z 11 programov 556,58 mil. eur.

seizmograf, zemetrasenie

Šalamúnovými ostrovmi otriaslo silné zemetrasenie

22.01.2017 08:42

Silné zemetrasenie s magnitúdou 8 zasiahlo Šalamúnové ostrovy ležiace v Pacifiku, pričom podľa meteorológov hrozí, že v dôsledku otrasov okolité ostrovy zalejú prívalové vlny.

Pápež František

Pápež: Trumpa budem posudzovať na základe konkrétnych činov

22.01.2017 08:38

Pápež František v rozhovore pre média vyhlásil, že si počká na činy Donalda Trumpa a až na ich základe si vytvorí názor na nového amerického prezidenta.

manifestácia, práva žien

Za práva žien a proti Trumpovi demonštrovalo v USA vyše milióna ľudí

21.01.2017 19:01, aktualizované: 22.01.2017 09:26

Viac ako milión ľudí sa zišiel vo Washingtone, Los Angeles a ďalších mestách sveta na manifestáciách za práva žien, ktoré sú podľa aktivistov ohrozené novou vládou amerického prezidenta Donalda Trumpa.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 103
Celková čítanosť: 216443x
Priemerná čítanosť článkov: 2101x

Autor blogu

Kategórie