Založ si blog

4/ Kresťanská viera v Boha ako ničiteľ.

Totálna náboženská evanjelizácia je demo verzia konca sveta.

Mojžiš len nakrátko odišiel rokovať s Bohom a už sa jeho poddaní začali klaňať zlatému teľaťu. Musel dať povraždiť veľkú časť svojej komunity aby sa znova stal najdôležitejší.  To bola prvá známa evanjelizácia tzv. dobrá správa pre Boha.

Dlho som nechápal, prečo kresťania prevzali celý Starý zákon, a to doslova ako svoju históriu, napriek tomu, že obsahuje pasáže, ktoré sa zdajú, že v príkrom rozpore so zmierlivým Novým zákonom. V Starom zákone svoje záujmy Boh nabáda presadzovať totálnou genocídou národov, obhajuje otroctvo, rasizmus, vraždy, krádeže, pripúšťa krivé svedectvo, cudzoložstvo, incest – oproti Novému zákonu, kde Ježiš hovorí o láske k blížnemu. Spojenie týchto dvoch protichodných kníh ako základných kníh kresťanstva sa mi zdalo ako určitý druh schizofrénie. Avšak, keď sa bližšie zoznámime s Novým zákonom, ktorý nijako nespochybňuje konanie Boha zo Starého zákona, ale naopak vytvára ešte väčší priestor pre konanie zla, tým, že hlása aby človek sa zlu nebránil, ale očakával, že ono bude potrestané až na poslednom súde – došlo mi to. Náboženstvo vo svojej podstate je vždy o tom ako presadiť moc vyvolených a upokojiť poddaných, a to keď to nejde násilím, tak sľubmi, ktorých naplnenie je akoby v rukách tých čo im uveria. Na otázku, prečo doteraz v každej spoločnosti muselo hrať hlavnú úlohu náboženstvo je to, že bez náboženstva  despotická vláda ťažko dokáže ovládať ľudí.

Príkladom, môže byť i Mohamed, tvorca nového náboženstva, ktoré vzniklo z opozície ku kresťanskému náboženstvu. Mohamed do Koránu prevzal z kresťanského náboženstva filozofiu jedného šéfa, ktorý stvoril tento svet, uznal za prorokov Abraháma, Mojžiša i Ježiša, ale doslova prevzal len tie konkrétne pravidlá, odmeny, príkazy, zákazy ale i niektoré tresty za porušenie týchto pravidiel, ktoré boli potrebné pre posilnenie moci cirkvi a teda vyvolených.

Podľa mňa Pavol, zakladateľ kresťanského náboženstva (i keď on sám ho nikdy nenazval kresťanstvom) mal v úmysle pri zakladaní nového náboženstva hlavne obnoviť pošramotený rešpekt k židovskému národu medzi ostatnú časť obyvateľstva Rímskej ríše. A zároveň to spojiť s myšlienkou sekty farizejov o nesmrteľnosti duše, čo osvietenci z radov židovstva popierali.  V tejto súvislosti mu prišlo vhod novovzniknuté hnutie – nasledovníkov legendy o vzkriesení Ježiša, kde bolo možné tieto svoje predsavzatia uplatniť. Stačilo rozšíriť sľubovanú lásku židovského Boha na každého, kto bude v neho veriť, teda i na pohanov – i keď išlo o toho istého Boha, ktorý pohanov v Starom zákone genocídne vyvražďoval. A čo sa týka Ježiša, stačilo upraviť jeho životný príbeh do dlho očakávanej úlohy mesiáša.

Prvý kresťania, ktorí nevzišli zo židovského národa zo začiatku Starý zákon odmietali,  a až neskôr cirkev pochopila Pavla, že bez Starého zákona, ktorý jednoznačne hovorí o pravých úmysloch Boha, nebude kresťanstvo plnohodnotné náboženstvo.  A nielen cirkev, ale i cisár Konštantín, ktorý zoštátnil kresťanské náboženstvo. Cisár Konštantín potreboval jednoznačne diktátorsky upevniť svoju vládu a Nový zákon svojim komplikovaným židovským pokrytectvom o rovnosti všetkých pred Bohom sa mu k tomu príliš nehodil. Vznikol problém, buď Ísť cestou Ježišovou – cestou pokory pred mocou, alebo cestou Pavlovou – cestou uchopenia moci. Cisár Konštantín a biskupi sa rozhodli pre seba ísť cestou Pavla a cestu Ježiša ponechali veriacim.

Kto s týmto rozhodnutím nesúhlasil, samozrejme že bol kruto trestaný. Kresťanská cirkev za vlády cisára Konštantína sa postupne ujímala moci. Už v r. 313 Milánskym ediktom zaručil cisár Konštantín síce rovnaké práva všetkým náboženským vyznaniam, ale kresťanstvo uznal až tak, že mu umožnil prijímať dary, vlastniť majetok – pozemky, modlitebne, kostoly i cintoríny. V roku 315 bol zrušený trest ukrižovaním. V r. 321 vyhlásil cisár nedeľu za sviatok a deň pracovného pokoja. Cirkev získaním postavenia právnickej osoby, rástla čo do bohatstva do nebývalých rozmerov.

K uzákoneniu kresťanstva ako hlavného náboženstva a jeho využitiu na  „prevýchovu“ občanov pomohol 1. Nicejský koncil (r.325 n.l.) a cisár Konštantín, ktorý aby úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak neobmedzeným vládcom získal na tomto koncile spojencov v radoch kresťanskej cirkvi. Tento koncil priniesol určité zmeny i v náboženskej filozofie. Dovtedy Ježiš bol vnímaní kresťanmi ako človek, ale tento koncil drvivou väčšinou odhlasoval pod hrubým nátlakom cisára Konštantína jeho božský pôvod.  Od tej chvíle sa Ježiš dostal na nebesá, odtrhli ho od ľudí a stal sa nedosiahnuteľným ideálom.

Rovnako na tomto koncile komisia menovaná cisárom vybrala z asi osemdesiatich evanjelií štyri, ktoré sa neskôr kanonizovali a stali súčasťou Nového zákona. Ostatné evanjeliá cirkev označila za kacírske, a kto sa na nich odvolal, bol onačený za kacíra a musel počítať s fatálnymi následkami. Mimochodom vynechali tým celých osemnásť rokov Ježišovho života – detstva a mladosti.

Založeným všeobecnej kresťanskej cirkvi prehlásili za zločin vlastniť texty, ako je Tomášovo evanjelium, či Evanjelium Pravdy, ktoré sa líšilo od toho, čo oni uznali za oficiálne stanovisko Boha. Kto rozhodoval za Boha o tom, ktoré evanjelium je Božím zjavením a ktoré je falošné? Kto rozhodol o tom, pri ktorých textoch našepkával Duch svätý a teda sú to rozhodujúce texty Božieho slova?  Ak si myslite, že cisár Konštantín, tak to on nemohol byť, pretože on sledoval len zabezpečenie svojej absolútnej moci a navyše nebol ani kresťan, takže do neho nemohol vstúpiť Duch svätý. Kresťanské učenie riadené latinským „sola scriptura“, t.j. jedine (iba) Písmo má posledné a rozhodujúce slovo, a uznesenie koncilu, vyhlásenie pápeža neznamená nič, ak nemá oporu v Božom slove, nie je úplne použiteľné , pretože nepoznáme texty zničených evanjelií. Či tí čo napísali neuznané evanjelia, ich nepísali pod dozorom Ducha svätého?

Chápem, že ak malo kresťanstvo ríšu zjednotiť pod jedného diktátora, muselo sa najprv zjednotiť samo. A tie evanjelia, ktoré by vyslovovali pochybnosti o moci vyvolených bolo treba znehodnotiť. To bol aj hlavný dôvod prečo Konštantín zvolal koncil, na ktorom sa zišlo asi 200-250 biskupov, korí mali vyriešiť problémy spôsobujúce rozpory medzi kresťanmi. Na tomto koncile odsúhlasili i zmenu v chápaní jedného boha. Kresťanstvo po tomto koncile začalo vyznávať trojicu rôznych božských entít – Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý – čo prakticky znamenalo, že sa kresťanstvo premenilo akože aj na polyteistické náboženstvo, čo bolo vtedajšiemu obyvateľstvu zvyknutého na viacej bohov bližšie.

Tak isto existovalo veľa pohanských sviatkov a obyčajov, ktorých sa ľudia nechceli vzdať – tak ich prekryli kresťanským názvami a obradmi. Tým pádom vznikli kresťanské Vianoce z oslavy rímskej Saturnálie, čo pohania dovtedy zachovávali v posledných dňoch decembra. I v našich končinách v čase Vianoc existovali oslavy pôvodného sviatku „zimného slnovratu“. Tieto sviatky existovali dávno pred vznikom kresťanstva, keď ľudia ešte uctievali prírodu a jej sily. Poznali, že životodarné slnečné božstvo každý rok počas krutej zimy jedného dňa prestane ustupovať pod obzor a znovu sa začne pomaly, deň za dňom vracať „bližšie“. Bola to nádej a prísľub, že zima sa predsa len zas skončí a príde jar, úroda, šťastie. To isté platilo aj pre sviatky príchodu jari, ktoré sa zmenili na kresťanské veľkonočné sviatky.

To, či Ježiš Kristus sa narodil 25.12. je otázne, nielenže nie sú o tom žiadne autentické záznamy, ale až podozrivo veľa bohov sa narodilo v tomto dátume. Hórus – staroegyptský boh narodený 25.12. panne Isis Marii; Attis z Phrygie (1200 rokov pred Kr.), sa tiež narodil 25.12.;  i boh Krišna z Indie  (900 rokov pred Kr.) a tak isto panne Devaki;  Dionysus  (500 rokov pred Kr.)z Grécka tiež sa narodil v ten istý deň panne, ba i  Mithra z Perzie ( 1200 rokov pred Kr.). A mali i podobné osudy ako Ježiš – Ich narodenie sprevádzala hviezda na východe, cestovanie troch kráľov k novému spasiteľovi, ako 12 ročný niektorí už  boli učitelia, v 30 roku života boli pokrstený, mali 12 učeníkov, niektorí vykonali zázraky ako premenu vody na víno, a i koniec mali podobný – po zradení boli ukrižovaní a po 3 dňoch vstali z mŕtvych. Myslíte si, že to je náhoda?

Odkiaľ sa vzali tieto podobnosti – je zrejme, že boli prevzaté z predpovedi Starého zákona o  príchode mesiáša, kde pisatelia Starého zákona poznali osudy významných Bohov i u iných kultúr a vysnili si ich ako znaky pre ich mesiáša. V Starom zákone bolo už vopred napísané, kde sa mesiáš izraelského národa narodí, že sa narodí z panny i kedy zomrie a i spôsob ako bude popravený (prebodnú mu ruky a nohy). To by ozaj hovorilo o božskom pôvode Ježiša Krista. Problém je, ale v tom, že väčšina vtedajšieho židovstva tohto mesiáša neuznala a nepokladala navrhované zmeny za božie posolstvo, preto ho dali odsúdiť. Čo je božie posolstvo nevedia ani dnešný cirkevníci, inak by nevzniklo toľko kresťanských sekt. A druhá skutočnosť je, že nie sú žiadne historické dôkazy o tom kedy, kde, či ako sa Ježiš narodil a žil, skôr to vyzerá na to, že dodatočne do Nového zákona boli tieto údaje prispôsobené tak, aby zodpovedali už spomínaním proroctvám.

Táto viera i keď bola postavená na nedokázateľných dogmách mala predsa len vplyv na revoltu utlačovaných vrstiev a postupne rozleptávala doterajší otrokársky hospodársky systém rímskej ríše – nedostatok otrokov, anarchia v armáde čo od prvopočiatkoch pôsobenia kresťanstva ako štátneho náboženstva vyvolávalo vážne vnútorne nepokoje, ktoré sa postupne zväčšovali.  Neskôr keď armáda nedokázala čeliť  neustálym útokov zvonku i znútra došlo i k oslabovaniu obchodu v rámci ríše, čo využila katolícka cirkev na posilnenie svojho postavenia.  Preto v roku 380 bol vydaný edikt tromi spolu cisármi  „Cunctos populos“, na základe ktorého sa katolícke náboženstvo stalo nielen štátnym, ale i  jediným náboženstvom v Rímskej ríše.

Po tomto dátume sa začali diať veci, ktoré boli začiatok konca rímskej vzdelanosti a tolerancie. Presadenie len kresťanskej viery sa stalo štátny záujmom. Už v tomto roku popravili kresťania prvého kresťana za „bludnú“ vieru. Hore uvedený edikt medzi iným hovorí: “Nariaďujeme, aby všetci, ktorí sa riadia týmto zákonom, prijali meno katolícki kresťania. Ostatní avšak, považujúc ich za pomätených a nerozumných, budú znášať hanbu bludárstva, miesta stretávania nebudú môcť nazývať kostolmi a budú zmietnutí najprv Božou odplatou a potom aj trestom z našej hlavnej iniciatívy“ Neskôr v r. 390 bolo k tomu pridané: „Pod trestom smrti bolo zakázané vyznávať iné náboženstvo, ako katolícke“

V r.395 sa ríša rozdelila na Západorímsku, ktorej stredom bol Rím  a Východorímsku s hlavným mestom v Konštantínopol. V r. 435 – Dňa 14. novembra vydal cisár Theodosius II zákon, podľa ktorého mal byť popravený každý “kacír” v Rímskej ríše. Trest smrti platil pre všetkých “kacírov” a pohanov. Za jediné nekresťanské náboženstvo, bol z časti tolerovaný iba judaizmus. V 4. a 5. storočí n.l. dochádzalo k prechodu od peňažného hospodárstva k naturálnemu. Dokonca i armáda bola vyplácaná v naturáliách. Cirkev vlastnila tretinu celého štátneho územia a pápež už v roku 600 bol najväčším statkárom celej Európy.

Viera a pravda je rozdiel. Väčšina ľudí žijúcich na Slovensku je vplyvom katolíckej propagandy presvedčená, že starý Rím znamenal len despotizmus a kresťanstvo prinieslo ducha slobody. V skutočnosti to bolo inak. Kresťanstvo nás pripravilo o plody antickej tolerancie a teda i o vedu a kultúru, pričom otroctvo nezrušilo, ale ho pretvorilo do vyššej formy – „dobrovoľného“ otroctva. Celá antická vzdelanosť bola pápežstvom prehlásená za výplod zlého démona. Kresťanská cirkev nielen, že zlikvidovala vedecké a kultúrne písomnosti Starého Ríma, ale nenechala nič čo malo hodnotu v Starom Ríme aby z toho neurobila bezcennosť; z každej pravdy lož, z každej čestnosti duševnú podlosť.

Odmietavý postoj cirkvi k pozemským statkom sa negatívne prejavil i v hospodárskom raste štátu a to predovšetkým v bankovníctve a to likvidovaným peňazí a finančných operácií, úrokov a v neposlednej miere i obchodu. Je zrejme, že na základe takejto politiky prestal fungovať obchod, prevládal len výmenný obchod, cesty od rímskych dôb nikto neopravoval, nič veľké sa nestavalo, všetok voľný kapitál sa zhromažďoval v kláštoroch z ktorých ho cirkev nerada investovala. Pre cirkev, ktorej úlohou bolo tu na zemi objasňovať a velebiť Boha, čím pripravovať človeka na život po smrti to bola pochopiteľná politika, ale nie pre hospodársky vývoj štátu. Trh môže vzniknúť len za predpokladu, že fungujú vlastnícke práva, čo cirkev mimo svojho práva na všetku pôdu zjavne ignorovala.

Ani Východorímska ríša nezostávala v zrastaní cirkvi so štátom. Cisári, ktorí vládli Východu, viedli fanatickú politiku neznášanlivosti voči pohanom: za povery a obety hrozil trest smrti, obety boli zrušené a chrámy zatvorené. Iné náboženstvá boli vykoreňované násilím a mnohé umelecké diela boli zničené. Cisárovo slovo sa stalo aj najvyšším cirkevným zákonom. Východorímska ríša si síce týmito opatreniami zachovala hospodársku stabilitu i keď len dočasnú, a ďalej fungovala pod novým názvom – Byzantská ríša. Čo sa týka náboženskej slobody postupovala rovnako despoticky.  Ich heslo bolo:. „Jeden štát, jedno náboženstvo“.

To, že v jednom štáte sa uznávala len jedna viera, ktorá sa zabezpečovala násilným vnucovaním „pravej viery“ každému, spôsobilo ilegálne rozširovanie pohanstva a rôznych bludov. Cisárova násilná politika vyvolávala politické a sociálne konflikty, ktoré vyústili k nespokojnosti, čo spôsobilo nebývalú podporu a rozširovanie nového náboženstva – islamu. Vplyv islamu pociťovala Byzantská ríša ihneď po jeho vzniku. V južných častiach ríše (Palestína, Sýria, Egypt a Severná Afrika) zmizlo kresťanstvo takmer celkom. V 8. stor., keď moslimovia dobyli i Španielsko a ohrozovali Frankov, situácia i na európskom Západe sa dramaticky zmenila.

Západná cirkev preto musela ustúpiť zo svojich majetníckych pozícií a začať financovať boj proti postupu Arabov. Ale víťazstvami Karolovcov (Karol Martel, Karol Veľký), ktorý tým získali panovnícky trón vo franskej ríši, sa začala postupne obracať moc v prospech šľachty na úkor cirkvi. Vláda Karola Veľkého priniesla do západnej Európy renesanciu. Za Karola Veľkého (začiatok 9. stor.) nastali prvé pokusy o zoštátnenie cirkvi a právne posilnenie svetskej moci. Ale i na strane cirkvi sa tiež zbrojilo a to tým, že sa podporoval rozmach mníšstva s kláštormi. Po rozpade ríše Karola Veľkého bola feudálna západná Európa roztrieštená až do 11. stor. Boli to tri storočia zmätkov, súkromných vojen, vládli tu divoké pomery, z lúpežných rytierov vznikali nové šľachtické rody. Vznikol feudalizmus a spoločnosť sa začala deliť na duchovenstvo, šľachtu a ľud.

Priamym následkom arabskej expanzie do Európy bolo spojenectvo rímskeho pápežstva s Francúzskom, ktoré vytvorilo akúsi európsku rodinu, čo dalo v stredovekej Európe novú, tak cirkevnú ako aj politickú tvár. Karol Veľký ako pravá ruka pápeža bol využitý na rozširovanie kresťanstva i za hranicami ríše. Tým chcel pápež jednak utvrdiť vo viere vlastných veriacich ale aj pohanov, ktorí by sami od seba nepristúpili na kresťanstvo, pretože sa nevedeli „zbaviť diabla“, ktorý ich riadil. V r.782 – Karol Veľký keď potlačil saské povstanie, dal vo Verdene pri rieke Aller (Dolné Sasko) v jeden deň popraviť 4.500 Sasov, ktorí neboli ochotní prijať kresťanstvo. Celý svet západnej Európy bol v 9. stor. javiskom urputných zápasov medzi starou a novou vierou. Celé národy boli obrátené na kresťanstvo mečom. V následnom čase sa toto plnohodnotné učenie dostalo i do našich končín a to nie bezprostredným šírením evanjelia a lásky, ale väčšinou tak, ako pozdejšie i k Indiánom – násilím a ničením predchádzajúcej kultúry.

Články, ktoré sa objavujú  v dennej tlače o potrebe evanjelizácie národa, popisujú túto veľkolepú dobu romanticky ako boj starých kresťanov za obracanie národa v prospech kresťanstva. Avšak obdobie, kedy evanjelizácia víťazila označujú svetoví vedci  za najtemnejšiu epochu v dejinách Európy. Pojmom doba temna sa teda označuje obdobie ekonomického a kultúrneho úpadku v Európe, hladomoru, neliečených chorôb a neustálych vojen t.j. zhruba od piateho do desiateho (niektorí uvádzajú až do trinásteho storočia).

Všeobecne školstvo prakticky neexistovalo, čítať a písať vedeli len mnísi, dokonca aj keď nejaký šľachtic prejavil záujem o gramotnosť, cirkev ho odhovárala, že to on nepotrebuje pre boj proti nepriateľom cirkvi a ostatní ho zosmiešňovali. Preto sa nemožno čudovať faktu, že nielen umenie, ale i technika starého Ríma, či Grécka sa postupne zabudla. V tejto dobe temna v Európe všemocná cirkev s pomocou Boha úplne zničila nielen antickú tolerantnosť, vedu a kultúru, ale i kultúry iných národov a nastolila náboženstvo namiesto morálky, ktoré nikto nemohol spochybniť, pretože mimo kláštory sa neučilo čítať. Dokonca pápež Gregor Veľký (590-604) v liste jednému z biskupov napísal: „Dostala sa k nám správa, o ktorej nemožno hovoriť bez zahanbenia, že totiž niektorým svojim žiakom vysvetľuješ gramatiku“.

Ani príchod Cyrila a Metóda (r. 863) i keď s Východorímskej ríše nebol tak prínosný ako sa o tom píše. Edikt Metóda bol jednoznačný, zničiť doterajšiu kultúru a tých ktorí sa nepridali ku kresťanstvu predať do otroctva, k tomu bol vytvorený i trh s otrokmi pre západnú Európu v Prahe. Po vzbure bol Metód vyhnaní z našej zeme, a jeho učeníci pobití, za čo našich predkov Metód preklial.

Čo nedokončili franský kňazi zo Západorímskej ríše, či Metód to sa vraj „dobrovoľné“ dokončil v čase masového krstenia Kyjevskej Rusi r. 988 – 1000 a Veľkej Moravy r. 991 – 1000, knieža Kyjevskej Rusi Vladimír Krvavý (v cirkevných kruhoch označovaný ako – Vladimír Krstiteľ, či Vladimír svätý). V tom čase bolo evanjelizáciou fyzicky zničené v podstate všetko dospelé obyvateľstvo, čo v prípade Kyjevskej Rusi je známe, že znamenalo 70 % všetkého obyvateľstva. Po tejto „blahodarnej“, pre Boha radostnej udalosti – pokrsteniu Slovanov – ostalo mnoho z pôvodných slovanských zemí pustých, čo umožnilo bezproblémové prevzatie vlády nad týmto územím kočovnými Maďarmi. Kočovní Maďari síce dovtedy ovládali územie zadunajska, ale žili hlavne z prepadov usadlosti a vypaľovaním kláštorov – takto sa dostali až do Ríma. Nakoniec Maďari po porážke uzatvorili mier a prijali západorímske kresťanstvo (knieža Gejza 971-997). Pápež Slivester II, aby ich úplne vytlačil zo svojho územia a zároveň potrestal odbojných Slovanov, daroval celé územie v karpatskej kotline Maďarom (poslal Štefanovi I. v r. 1000 kráľovskú korunu ako kráľovi Uhorska).

Podobná ignorancia národnej suverenity zo strany cirkvi sa prejavila i u už vytvorených kresťanských spoločenstiev, napr. v r. 1204 keď Byzantská ríša už nedokázala pomáhať križiakom v boji proti moslimom – neuniklo „spravodlivému“ hnevu Boha ani kresťanské mesto Konštantínopol. Na konci štvrtej križiackej výpravy, križiaci 13. apríla 1204 zničili hlavné mesto Byzantskej ríše, a brutálnym spôsobom ho vyplienili. Čo spôsobilo i neskorší pád Byzantskej ríše a víťazný postup moslimských Osmanov.

Táto doba nebola doba svetla – evanjelizácie ako sa to mnohí domnievajú, ale naopak je oficiálne označovaná za dobu temna, pretože moc cirkvi bola taká absolútna, že si doteraz niektorí ľudia myslia, že cirkev vtedy vo verejnom živote ani neexistovala. Všetko bolo cenzurované, neexistovalo verejne školstvo, veda,  zdravotníctvo, právo – proste všetko – majetok, vrátane ľudí  patrilo správcom Boha. Choroba predstavovala niečo, proti čomu náboženstvo bojovalo zaklínadlami, čo nijak nepomáhalo, práve naopak, mýty o pôvode chorôb iba zhoršovali situáciu. Napr. málokto vie, že prvá pandémia moru vypukla už v 6.storočí. Keďže sa bojovalo proti nej len modlitbami a zaklínadlami vyžiadala si 100 miliónov obetí, t.j. 4x viac ako pandémia moru v 14 storočí.

V minulosti pristupovala katolícka cirkev proti neprispôsobivým k ich viere, najprv v duchovnej rovine no neskôr aj vo fyzickej rovine. Pod zástavou Ježiša Krista dokázali vyvraždiť i celé mestá, či celé komunity ak sa neprispôsobili k ich predstave Boha. Katolíci to volajú evanjelizáciou, ktorá dnes, v čase nevyhnutného dialógu, nemá už žiadne oprávnenie. Možno potom veriť tým čo klamú o tejto dobe a za celý proces evanjelizácie sa neospravedlňujú ale naopak ho glorifikujú.

Cirkev rád spája ateizmus i s fašizmom. Ale pozrel sa niekto na to, v ktorých krajinách sa fašizmus uchytil – boli to hlavne krajiny kde tradične viera v kresťanského Boha bola najsilnejšia  ako Taliansko, Portugalsko, Španielsko. Alebo v Chorvátsku počas vlády Ustašovcov. A čo sa týka Nemecka, kde síce prevládalo protestantské náboženstvo, ale čo sa týka fanatizmu nebolo výnimkou. Priam hviezdami náboženského fanatizmu boli mnohé nemecké univerzity. Viacerí hlavní fašistickí vojnoví zločinci boli nielen graduovaní, ale aj prísne kresťansky vychovaní. Sú oprávnené tvrdenia, že Vatikán pomáhal počas vojny okrádať obete holokaustu a nielen o ich peniaze. Po vojne pápežský štát naďalej prejavoval svoje sympatie a pomáhal vojnovým zločincom uniknúť spravodlivosti. Ako to v skutočnosti bolo sa nedozvieme, pretože vatikánske archívy sú o týchto udalostiach zatvorené až do r. 2045. Tieto archívy by mohli dokázať, že Vatikánska banka cez švajčiarske banky spolupracovala s nemeckou Ríšskou bankou.

I keď teraz i vtedy sa tvári katolícka cirkev ako Jezuliatko zabúdajúc na to, že iní nezabúdajú – Keď zbožní rytieri po dobytí mesto Maarat an-Numan na území dnešnej Sýrie (r.1098) zistili, že tu dávno už zúri hladomor a vytúžená hostina sa nekoná, rozpútali taký masaker, že nikto nezostal na žive (22.000 obyvateľov) . Očitý kronikári napísali, že vojaci si upiekli i malé deti ako prasiatka a pojedli ich. Táto udalosť, zabíjanie detí križiakmi žije v islame dodnes, napokon Mehmet Ali Agca ešte v r.1981 zdôvodňoval atentát na pápeža  ako pomstu na veliteľa križiakov.

Na otázku prečo križiaci zabíjali i nevinné deti, čo ani teroristi z radov moslimov úmyselne nerobia, dostaneme odpoveď, že nikto nie je nevinný: všetci sme sa narodili v hriechu so sklonom k zlému, k vzbure. „Všetci zhrešili“ (Rimanom 3, 23), „Nieto spravodlivého, niet ani jedného“ (Rimanom 3, 10). Preto nemôžu byť nevinné obete. A okrem toho pripomínajú, že Boh život stvoril a má teda právo ho i vziať. Biblia prirovnáva vzťah medzi Bohom a človekom, ako medzi hrnčiarom a hrncom ním vytvorením. To znamená, že ich postavenie je neporovnateľné. Ale prečo potom, chce súdiť hrnce, ktoré sám vytvoril – za chyby hrnca môže len ich tvorca. A čo sa týka detí – predčasná smrť dieťaťa je chápaná ako prejav božieho milosrdenstva. „Kto neprijme kráľovstvo božie ako dieťa, nevojde doň (Marek 10, 14-15).

Ak dnes vzdelaný moslim počuje, že pápež udeľuje moslimom rady ako sa majú vyrovnať s témou náboženského terorizmu a že Mohamed priniesol len násilie, nemôže to chápať ako pozvánku na dialóg, ale obviňovanie (prednáška pápeža Benedikta XVI v r. 2006). Preto medzi moslimami tieto slová vyvolali pre katolícku cirkev „nepochopiteľnú“ odozvu. Ignorovanie vlastných dejín a najmä tých najtemnejších stránok, ktoré je pre cirkevné kruhy typické, rozhodne neprispieva k zmierňovaniu napätia vo svete. Keby nebolo vtedajších vzdelaných Arabov, ktorých pápež Benedikt XVI označil ako nositeľov násilia, tak by bola väčšia časť antickej kultúry a vedy po úplnej evanjelizácie Ríma stratená, tak ako kultúra a veda starých Indiánov, či starých Slovanov (stredoveké preklady gréckeho humanizmu sa nám zachovali len vďaka arabským prekladateľom, akým bol napr. Ibn Rushd – 12. stor.).

Arogancia cirkevných predstaviteľov i neskôr bola neuveriteľná, založenie inkvizície – systematické a legálne prenasledovanie kacírov súdom, kde hlavne slovo mala cirkev a to najčastejším rozsudkom bol trest smrti verejným upálením. Kto sa pred popravou obrátil, toho milostivo „len“ zahrdúsili.  Vo veciach viery smeli rozhodovať len cirkevné autority a žiadna sloboda myslenia a slova nebola dovolená. Toto hrôzostrašné súdnictvo bolo v čase reformácií v Európe postupne potlačované, tak sa prenieslo do kolónií v Latinskej Amerike, kde pod patronátom cirkvi mohli otrokári používať i vlastné otrokárske kódexy. I keď išlo o koristnícke ciele, zakrývali ich rozličnými ušľachtilými snahami, napríklad hlásaním tézy, že „biela rasa“ chce pomáhať zaostalým „divochom“ a podobne. V tomto duchu riešil i pápež Alexander VI ignoranciu práv a krviprelievanie miestneho obyvateľstva. Nie, že by urobil niečo pre utláčaných, ale pretlačil zmluvu o rozdelení Nového sveta medzi Portugalskom a Španielskom, tým, že im určil hranice pôsobnosti, aby sa otrokári neobviňovali medzi sebou, ale len „zmravňovali“ miestne obyvateľstvo.

Túto svojráznu „evanjelizáciu“ indiánskeho obyvateľstva mali ošetrenú i Bibliou. Predsa Ježiš Kristus vraj povedal apoštolom:  „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Mt 28, 19-20).  Čo teda cirkev stratila reformáciami v Európe, to sa jej vrátilo, aspoň číselne v zámorských krajinách. Rôznymi cestami cirkev nadobudla obrovské majetky. Priznal to aj konzervatívny mexický bádateľ Lucas Alaman, keď napísal: „Ku koncu koloniálneho obdobia približne polovica všetkého bohatstva Mexika, Peru, Kolumbie a Ekvádoru a takmer polovica bohatstva ostatných krajín Latinskej Ameriky dostala sa do rúk cirkvi a bohatého duchovenstva“.

Horeuvedený príhovor Ježiša, síce nič nehovoril o násilnej forme presvedčovania, avšak teológovia kolonizácie sa stým neuspokojili, preto vymysleli postup pre prípady, ak by „divosi“ neboli ochotní dobrovoľne prijímať „pravú vieru.“ V tejto situácii sa kolonizátorom dávalo „právo začať vojnu, okupovať krajinu a odstrániť tamojších vládcov.“ Cirkev nič neurobila ani proti dovozu otrokov (z Afriky násilím bolo vyvezených 24 miliónov ľudí). Túto barbarskú kolonizáciu nemožno oddeliť od náboženstva. Šírenie kresťanstva, prevažne násilné, malo za následok zničenie indiánskych civilizácií aj s ich kultúrou.

Jezuiti odkiaľ pochádza i súčasný pápež František mali u španielskeho kráľa výnimočné postavenie voči ostatným rádom a plne ho využili pre podnikateľskú činnosť vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky. O tejto činnosti jezuitov v Južnej Amerike je malo známych skutočnosti, len samé chváli, nakoľko si jezuiti vyžiadali od španielskeho kráľa dovolenie zjednotiť domorodcov v osadách, do ktorých cudzinci nemali prístup. Hranice týchto osád boli dobre oplotené. Neexistovali žiadne styky ani medzi Indiánmi, žijúcimi v iných „chránených“ osadách. Nám sa však natíska otázka, podľa kusých správ, či nešlo o predchodcov fašistických, či sovietskych koncentračných táborov.

Pretože na začiatku tohoto „posvätného experimentu “ keď vznikol ojedinelý „jezuitský štát“(r.1610), ktorý trval 150 rokov žilo na území ovládaného jezuitmi asi 150 000 Indiánov. Mali i viac ako päťtisíc otrokov dovezených z Afriky. V čase ukončenia tohto experimentu sa počet Indiánov spolu s otrokmi znížil na 74 000. Život obyvateľov týchto „chránených“ osadách totiž pozostával z dvoch častí – z úmornej práce a neprestajných „služieb bohu“. To znamenalo povinnú účasť na rôznorodých obradoch a neustále modlenie. Jedno aj druhé podľa prísne kontrolovaných harmonogramov. Všetci chodili v rubášoch z hrubého plátna, bez rukávov, opásaní motúzmi. Indiáni museli vždy chodiť bosí, hoci sa v osadách vyrábala obuv, ale len na trhový predaj mimo osady. Chyže zhotovovali z trstiny, na ktorú sa nanášala mokrá hlina. Nebol v nich nijaký nábytok, obyvatelia sedávali aj spávali na zemi. Nedostávala sa im žiadna zdravotnícka pomoc a tak pri pandémiách masovo umierali.

Tento štát vyvážal sušené mäso, kože, obuv, vlnu, bavlnu, látky, koberce, ryžu, kukuricu, cukor a tabak. Získali právo monopolne predávať čaj po celom svete. Jezuiti boli natoľko silní a bohatí, že čoskoro nikto nemohol im konkurovať. Mnohokrát dokázali odstrániť i úradníkov, ktorí im robili prekážky a keďže mali možnosti dávať im veľké úplatky, dostávali včas upozornenia, ako sa dali obchádzať zámery miestnych vlád. Zánik tohto štátiku nakoniec spôsobili nevyberavé postupy jezuitov, ktoré vyvolávali nevôľu aj v majetných kruhov. Napokon ich rozpínavosť, túžba po moci, vystatovačnosť a pod., našla negatívne odozvy aj v rozhodujúcich vládnych kruhoch prevažnej časti európskych štátov – vrátane koloniálnych. S ohľadom na nespokojnosť širokej verejnosti i „mocných tohto sveta“ pápež Kliment XIV. v roku 1773 rehoľu jezuitov rozpustil. Treba však poznamenať, že napriek uvedenému rozhodnutiu jezuiti pokračovali na viacerých miestach a inými formami vo svojej činnosti do roku 1814, keď pápež Pius VII. rehoľu obnovil. Jezuiti sa znova usadili aj na Slovensku.

Mučenie ako spôsob vyšetrovania úplne zrušilo až osvietenstvo (18. stor.), no rímska inkvizícia naďalej pokračovala vo svojej činnosti, len pod iným menom (Sväté ofícium, Kongregácie pre doktrínu viery) a ešte aj dnes je jej činnosť v súlade so stredovekými princípmi. Osvietenstvo bolo vo svojom zameraní vyslovene sekulárne. Podľa vrcholných predstaviteľov osvietenstva bola veda lepším radcom v oblasti vládnutia ako náboženstvo. Osvietenskí myslitelia odporovali organizovanému náboženstvu, pohŕdali zjavením a dogmami. Cirkev nebola iba nositeľkou a šíriteľkou feudálnej ideológie, ale sama bola veľkým feudálom. Pred revolúciou bolo vo Francúzsku 135 biskupov, približne 130.000 duchovných a asi 3.750 kláštorov, ktorí obhospodarovali až 1/6 územia Francúzka.

I keď to bola šialená doba, popravovalo sa denne, čo nemohlo obísť ani cirkevných hodnostárov. Proste nahromadilo sa veľa nespravodlivosti, ktoré sa neriešili.  No v priebehu Veľkej francúzskej revolúcie sa uskutočnili i dobré veci ako napr.: zrušenie cirkevných desiatok i privilégiá vysokého duchovenstva, zanikli stavy a všetci občania sa zo dňa deň stali rovnými; bola prijatá Deklarácia ľudských a občianskych práv, ktorá ustanovuje, že človek má určité základné práva, ktoré mu nemožno odobrať – osobnú slobodu, právo ochrany pred svojvôľou moci, slobodu myslenia, tlače, presvedčenia a náboženstva, možnosť odporu proti útlaku a nedotknuteľnosť majetku. Cirkevné majetky však boli znárodnené, boli zrušené aj mníšske rády. Tento trend sa preniesol i ďalšie štáty Európy.

Teraz cirkev už postupuje opatrnejšie, i keď svoj stredoveký postoj nezmenila. Lepšie sa správa preto, lebo sa zmenilo prostredie okolo nej, donútilo ju k tomu. V prípade, že by vonkajší tlak na cirkev povolil, bol by tu znova stredovek. Pretože nábožensky veriaci človek si ešte stále nedokáže ani len predstaviť, že by čokoľvek ľudské pochádzalo z inakade, ako od boha. Na základe toho sa každodenne stretávame náboženským blúznením a s toľkými agresívnymi výrokmi, či prekliatím voči neveriacim. Humanizmus považujú za diagnózu.

Jeden z najvyšších predstaviteľov slovenskej cirkvi hovorí o osvietencoch a ateistoch plný zloby ako o „mŕtvolách, ktoré zahatávajú cestu“ ideológie života. (Korec, J. Ch.: 1990.) Pretože sa nedokážu ovládať radšej nastrčia za seba ako že normálnych ľudí  a sami sa uvádzajú len ako pozorovatelia. A čo sa týka dejín inkvizície ktoré sú prezentované ako scény mučenia ich jednoznačne odmietajú, podľa arcibiskupa Koreca ide o výmysly a lži za účelom poškodiť cirkev  Ďalej dodáva: „Cirkev bludárov nemučila, ani nepopravovala. Ak nedovoľovala, aby niekto v jej mene učil nepravdy, mala na to právo. A práve toto právo použila, keď zistila že niekto je heretik a keď to povedala verejne aj svetskej vrchnosti. Ak svetská vrchnosť zakročila, robila to, čo robí vrchnosť aj dnes, niektorá až príliš horlivo“. No neviem, či cirkev i teraz vie čo je pravda, kto je vlastne kacír, keď o tom nemá žiadne faktické dôkazy a napokon kto určoval na týchto súdoch, čo je pravda a čo nepravda.

Gordano Bruno tento otvorený idealista, túžiaci po kráse a dokonalosti, padol do rúk inkvizície, ktorá keď odmietol odvolať svoje učenie urobila s neho zločinca a po mučení a kacírskom procese bol so súhlasom pápeža Klimenta VIII. zaživa upálený na hranici (r.1600). Dnes keď už dávno vieme, že Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a že vesmír je nekonečný, by sme jeho postoje a vlastnosti mohli označiť za cnosti. Bolo treba čakať až do roku 1997, kým prišla aká-taká vlažná mea culpa. V júni toho roku kardinál Ratzinger, prefekt Kongregácie pre doktrínu viery (predtým Svätá inkvizícia) pripustil, že smrť Giordana Bruna „predstavuje chybu, nad ktorou sa nám treba zamyslieť a ktorá nás má viesť k oľutovaniu tohto činu“.

Mohol by som pokračovať i ďalej. Ale nemá to význam, pretože tieto staré krvavé udalosti, cirkev nerada počúva a nechápe načo ich vyťahujem pretože to v súčasnosti nepomôže dialógu spolužitia. Avšak vyťahovať ešte staršie zločinecké rozprávky o potrebe nás násilne evanjelizovať tou „pravou“ vierou je chvályhodné. Pokrytecky podporovať pochody za život, pritom sami kňazi, mnísi, biskupi už v minulosti ukázali ako to so s podporou života človeka naozaj  myslia, pričom sami žijú „bezpohlavne“ v celibáte.

Robert Anton Wilson (1932 – 2007):

Biblia nám hovorí, že sa máme správať ako Boh, a potom nám ho stranu za stranou opisuje ako masového vraha.

Budúci utorok bude reč o ideológie života.

Kapitalizmus – katalyzátor evolúcie.

06.08.2017

Povedal som si, že už nebudem písať články do blogu. Ale zaujali ma polemiky na blogoch o tom, či bolo lepšie za komunistov, či teraz, alebo či bude lepšie za vlády správnej ideológie –teokracie, viac »

Pohľad na Zem podľa Biblie.

03.04.2017

Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali mylné predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti. No dnes chápu viac »

Ako vysvetlíte paradox, že USA je jedna z naj demokratickejších štátov je zároveň štát, kde hrajú prvoradú úlohu náboženské predsudky?

21.03.2017

Päťdesiat percent súčasnej americkej populácie verí, že svet je starý len šesť tisíc rokov, čo je výsledkom náboženskej výchovy. To je desivá predstava o najväčšom a najmocnejšom kresťanskom viac »

Charles Manson

USA: Zomrel fanatický masový vrah zodpovedný za smrť 9 ľudí

20.11.2017 07:40

Charles Manson naposledy vydýchol v nedeľu v nemocnici v kalifornskom Kern County.

zeman

Zeman mieri do Ruska. Stretne sa s Putinom a prevezme si čestný doktorát

20.11.2017 07:17

Návšteva patrí k najväčším diplomatickým akciám v čase Zemanovho mandátu, do Ruska z Prahy zamieria tri špeciálne lietadlá.

kramare, nemocnica

Vyhodené peniaze pre Kramáre?

20.11.2017 07:00

Rozhodnutie, ktoré si zdravotníci v Bratislave nevedia vysvetliť. Ministerstvo zdravotníctva ide budovať špičkové pracovisko na záchranu životov v rozpadávajúcej sa nemocnici, určenej na likvidáciu.

Nemecko, politika, FDP

Jamajská koalícia stroskotala, Nemecku hrozia predčasné voľby

20.11.2017 00:51, aktualizované: 06:30

Rokovania o novej nemeckej vláde po viac ako štyroch týždňoch stroskotali. Rozhovory ukončila strana FDP. Nemecku hrozia predčasné voľby.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 106
Celková čítanosť: 251612x
Priemerná čítanosť článkov: 2374x

Autor blogu

Kategórie