ateista

Starí Židia si predstavovali, že Zem je stredom vesmíru, a že Mesiac a hviezdy sú škvrnami na nebi. Že Zem je plochá a má štyri rohy; že obloha je pevná – je to podlaha Jahveho domu. Predstavovali si, že Slnko putuje okolo Zeme, a že zastavením Slnka možno predĺžiť deň. Že svet a človek bol stvorený len pred pár rokmi. Ak niečo je, alebo môže byť isté, tak je to to, že pisatelia Biblie mali veľmi chabé predstavy o stvorení, astronómii, geológii; o príčinách javov, pôvode zla a príčine smrti.

Po stáročia cirkev tvrdila, že Biblia je absolútne pravdivá, že neobsahuje žiadne chyby, že príbeh o stvorení je pravdivý, že jej astronómia a geológia sú v zhode s faktami, že vedci, ktorí sa odchyľovali od Starého zákona boli neveriaci a ateisti.

V samotnej Biblii bol Boh spočiatku úplne podobný človeku, chodil po Raji, dalo sa pred ním skrývať, i normálne rozprávať. V priebehu odchodu Židov z Egypta sa zmenil. S Abrahámom a Mojžišom najprv hovoril pomocou normálnej reči, o pár kapitol ďalej sa prejavoval už len hrmením a hrou plameňov na mieste, kde Jeho Neviditeľnosť stála. Neskôr hovoril už len cez prorokov, ktorým inšpiroval, to čo potreboval. Nevedeli čo, či kto je to ten Boh, preto museli Židia z neho urobiť bytosť, ktorá nemala podobu a ktorej pravé meno sa nesmelo vyslovovať. A to i napriek tomu, že v podstate všetko o sebe už predtým vytáral rôznym nespoľahlivým indivíduám zvaným proroci, ktorí to potom všetko zapísali, hoci počutému vôbec nerozumeli a nevedeli ani písať.

Nakoniec Boh už nechcel, aby sme si ho nejak predstavovali, ale aby sme ho poznali, pretože On je vždy väčší ako predstava o ňom. Súčasťou prvého Božieho prikázania preto bolo: Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi alebo vo vode pod zemou (Dt 5,8). Poznať niekoho, bez toho aby si veriaci nesmel predstavovať k čomu sa modlí je ťažko pochopiteľné, ešte šťastie, že prišiel syn boží Ježiš Kristus v podobe človeka.

Avšak židovská predstava neznámeho Boha spôsobila i v kresťanstve, že vzťah s Bohom si každý človek začal vytvárať po svojom a to podľa zemepisného a kultúrneho rámca v ktorom sa nachádzal. O jeho rozmanitosti svedčia nespočetné náboženské predstavy na celom svete. Tým, že tajomstvo jeho sily sa začalo stavať na osobných prianiach – i Boh sa začal stávať osobným Bohom.  Z tohoto marazmu osobných predstáv, či úplného odmietania vtedajších predstav o konkrétnych Bohoch vzniklo podozrenie a to už v starom Ríme, že prvý kresťania sú vlastne ateisti (Justinian – Apológia prima).  I keď predstava o Bohu sa odvtedy oficiálne zmenila a Boha postupne nahradili zákony, teológia a morálka, i tak tá skutočná, podvedomá a vnútorná – osobná predstava o Bohu zostala – a práve ona ovláda a kontroluje náš život.

Napriek tomu, že tu vraj Boh bol ako zdroj energie odjakživa nebolo isté čo to vlastne je. Slnko je boh, každý ho môže vidieť.“ Povedal Indián z kmeňa Pima – archeológovi. Alebo je to úplne inak a Boh tu nebol odjakživa pretože bol zaznamenaný až s príchodom človeka, keďže ho predtým nemal kto zaznamenať, tak vlastne neexistoval?

O ďalšie pochybnosti zjavených právd sa postarala veda. Čím ďalej lietali rôzne škatule plne monitorovacích  prístrojov, čím viac máme Hubblových teleskopov, čím viac spoznávame mikrosvet a podstatu vzniku a vývoja života, tým menej priestoru zostáva pre vplyv nadprirodzených bytosti. Kedysi stačilo, že Boh sedel na tróne nad oblakmi a „pouhým“ slovom riadil svet, dnes nad oblakmi lieta každý pako a vidí, že tam trón nie je a svet vypadá, akoby sa riadil sám. Takže to bude zložitejšie a Boh sa mení na nejakú temnú Silu. Najlepšie v niekoho, kto je taký zložitý, že sa to nedá ani predstaviť, a už vôbec zmerať. Krásna ukážka „pokroku“ v teologickej „vede“!

Lenže, je ľahké povedať, že nejaká bytosť je strašne zložitá, ťažšie je jej dať nejaké vlastnosti, čo ju spája s nami  – s ľuďmi. Veď načo nám bude entita, ktorá s nami nemá nič spoločné, nič od nás nežiada, ani ju nezaujíma náš názor. Takého Boha nikto nepotrebuje. Na druhej strane si myslím, že ak by taká zložitá bytosť mala s nami nejaké zámery, tak by sa určite neprejavovala primitívnymi pudmi, nebola by žiarlivá, pomstivá, uznávajúca princíp kolektívnej viny, starajúca sa o to, či uvidíme sestrino ohanbie, či zjeme v piatok kúsok mäsa… A asi by ani nemala záľubu v obetiach a pachu spáleného mäsa. I keď dnes zvieracie obete už nechce, ale peniaze – neviem na čo sú jej, keď nám potom chýbajú.

V podstate existujú pre veriacich len dve riešenia ako z tejto dilemy vybŕdnuť. Buď zamotať jednotlivé pochybnosti pomocou teológie, ktorá síce môže voľne fantazírovať, avšak musí zakomponovať do svojich fantázií už Bohom zjavené pravdy (uvedené nezmysly v úvode). Alebo to urobiť tak ako je to v moslimskom náboženstve, či v kresťanských ortodoxných sektách, kde žiadna teológia o predstave Boha, či vysvetlenia Písma svätého neexistuje, ba priam sa zakazuje. Kto má pochybnosti o tom čo je napísane v Koráne, či v Biblie toho treba odstrániť, či ho prinajlepšom označiť za peklom riadeného ateistu a je to vyriešene.

Už z hora uvedených dôvodov nemôže byť teológia veda, pretože v plnom zmysle slova vychádza z viery. To, či naša mienka je pravdivá alebo mylná, je poplatne názorom autority, t.j. neomylnej cirkvi, či textom z Biblie. Vieme však, že každá veda a tiež teológia má za cieľ dosiahnuť takú evidentnosť, ktorá by vylučovala pochybnosť a prinútila by rozum prijať isté závery. V oblasti historickej vedy sa síce opierame podobne ako vo viere o dôveryhodné svedectvo, lenže teológia nie je historická veda podliehajúca neustálej kontrole a prípadným opravám – pretože rozhodujúcim prvkom v nej nie je zisťovanie pravdy, ale len utvrdzovať vieru a to tým, že neanalyzuje pravdivosť mytologických príbehov, ale im pripisuje nové dôležité významy, čím systematicky vyrába ďalšie nánosy klamu a dezinformácii. Proste teológia je umenie, ktoré dokáže pobalamutiť i seba samého.

Preto sa teológia začala prezentovať  viac ako veda – priamo umením. Akože nepredstavuje len usporiadanie teoretických poznatkov, ale uľahčuje nájdenie zmyslu života a prináša tiež usporiadanie ľudskej činnosti smerujúcej v konečnom dôsledku k Bohu a teda ku šťastiu človeka. Teológia chce sa stať akousi životnou múdrosťou. Preto si teológovia myslia, že môžu vyrábať svoje zásady prekrúcaným zmyslu zásad z iných vied, a tým pokladať iné vedy, teológii podriadené a to napriek tomu, že ich závery sú subjektívneho charakteru. Je to niečo podobné ako keď architekti si myslia, že sú viac ako ostatní inžinieri, pretože len oni dajú stavbe nielen určitý zmysel, ale i ducha, a navyše oni sú v priamom spojení s autoritou, ktorá projekt financuje. Avšak podstatný rozdiel tu je a to v tom kto sa prispôsobuje potrebám človeka a kto vyžaduje, aby sa človek prispôsoboval k ich požiadavkám.

Otázkou preto zostáva či sú pre súčasného človeka stále potrebné k životu 2000 a viac rokov zakonzervované metafyzické fantázie a príbehy, a či vôbec im má pripisovať absolútnu mieru pravdivosti, alebo ich má brať len ako metafory. Aby teologické traktáty nabrali vážnosti a vyhli sa podozreniu, že v skutočnosti ide len o lacnú fantastickú literatúru, tak jednotlivé zdôvodnenia božieho slova preplácali komplikovanými filozofickými pojmami, takže sa stali úplne nečitateľné. V tejto súvislosti je pozoruhodné že do niektorých oblasti túto komplikovanú filozofiu nevnášajú a ponechávajú ju laikom aby sa na nich vybláznili ako napr. náuka o anjeloch, opis života pred potopou, či blížiacom sa konci sveta.

Myslím si, že jedine ateizmus je cesta ako zabezpečiť človeku slobodný a nezávislý život od povier, pretože nerozdeľuje ľudí podľa viery k Bohu, ale podľa skutkov. Doteraz tieto snahy boli znemožňované vojnami, infikovaným  servilnosti a prehnanej poslušnosti, ktoré nám ako prejav šťastia priniesli práve teológovia. V nemysliacej mase ľudí nie sú ateisti, pretože tí si uvedomujú cenu človeka.

Už si viem predstaviť plejádu teológov, ktorí ma budú zosmiešňovať, že neviem o čom hovorím. Lenže môže sa učiť na teologických fakultách kde čo, keď to neprináša žiadne užitočné poznanie pre človeka, nedá sa podľa toho nič predpovedať (ak nepočítam neisté predpovede o posmrtnom živote, či o dátume posledného súdu), ani nič vedecky vysvetliť ale vierou v zázraky problémy len skomplikovať, čo veľmi potrebujú zástancovia tyranských režimov.

„I riekol Boh: Buď deň… A zasa bol deň!“