ateista

V diskusie k minulému môjmu článku sa niektorí „odborníci na všetko“ škodoradostné usmievali, keď som tvrdil, že Stvoriteľ neexistuje a vyzývali ma aby som to dokázal. I keď je zrejme, že bremeno dôkazu je na strane veriacich. Keď niekto niečo tvrdí, že existuje ako nepochybná pravda, bez toho, že by vedel , či je to pravda, alebo nie, mal by to podložiť i dôkazmi, inak je to len domnienka, ktorá by sa  nemala zneužívať.

Námietka, že viera v existenciu dobrotivého Stvoriteľa sa nedá vyvrátiť je síce pravda, pretože žiaden sen sa nedá vyvrátiť, akékoľvek sny sú možné. Ale ani obsah môjho sna, v ktorom mi boh oznámil, že je vlastne diabol a všetko zlo pochádza od neho. Poslanie človeka je v tom, že je jediný, kto tu môže konať dobro a využívať na to rozum. Je preto pre nás lepšie, aby sme si navzájom dôverovali , vzdelávali sa, pretože od neho nedostaneme nič dobré. Dinosaury túto úlohu nezvládli a neodvrátili hrozbu v podobe veľkého meteoritu a preto vyhynuli. I nám sa čas kráti.

No, žarty nabok, lebo by som mohol byť stíhaní za rozširovanie poplašnej správy. I keď viem, že veriaci sa k viere nedopracovali rozumovými úvahami, pretože ich k viere vychovali. Takže tieto dôkazy ich nezaujímajú, preto ich asi nepresvedčím, ale nepíšem tento článok len kvôli ním.

Súhrnne možno povedať, že za dnešného stavu vedy nejestvuje jediný jav, na vysvetlenie ktorého treba existenciu hypotetického boha. Nie vždy to však tak bolo. V starovekom judaizme sa boh používal na vysvetlenie všetkého možného: nielen epidémií, neplodnosti  viď napr. Gn 20,18 a 29,31), ale aj takých fyzikálnych javov ako je dážď, sneh, mrznutie vody (viď Jóbovu knihu). S postupujúcim poznávaním prírody však aj náboženstvo vysvetľovalo stále menej javov bohom, a dnes aj katolícka cirkev priznáva hlavne úlohu abstraktného boha, ktorý je potrebný na zodpovedanie jedinej otázky: aký je zmysel (vzniku) sveta a človeka? Lenže táto „hlboká“ otázka po zmysle nemá sama zmysel!

Postup od konkrétneho boha k abstraktnému je podivný – a podozrivý. Vysvetlenie preferencie takého postupu je celkom prosté: pôvodne košatý obsah pojmu boha sa za tisícročia postupne okliešťoval a dnes veriaci už ani poriadne nevedia, čomu veria.

Ak však tvrdíme, že otázka existencie Boha sa týka i prírody, potom Boh musí byť aj mimo našej mysle, ako objektívna entita. Potom o existencie Boha by sme sa mali dozvedieť na základe pozorovaní, pokusov, či meraní, ktoré by mali odhaliť aj jeho ďalšie vlastnosti. No nič sa také nezisťujeme i keď veriaci tvrdia, že Boh je všadeprítomný. Prírodné vedy na vysvetlenie žiadneho javu, či hypotézu boha nepotrebujú. Celkom im stačia prirodzené vysvetlenia.

V realite sa nič veľké, čo by ovplyvňuje našu Zem nevyskytuje. Jedine ak Slnko – ale to asi nebude Stvoriteľ akého si predstavujú veriaci i keď Slnku za veľa vďačíme. A navyše Slnko sa nepodobá na človeka. (Mojžiš  Genesis 26  Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!).

Ani „dôkazy“ na úrovni, že každý dôsledok musí mať príčinu neobstojí. Teda, že niečo spôsobilo, že všetko vzniklo. A že  táto prvotná “príčina“ je Boh je len domnienka. Pretože, ak musí mať všetko svoju príčinu, musí ju mať aj boh. Ak môže niečo jestvovať bez akejkoľvek príčiny, potom to môže byť práve tak vesmír ako boh.

To, čo sa v prírode deje, sa jednoducho deje, nie je to nič, čo by sa muselo diať v závislosti od nášho myslenia, či slova Boha (Biblia tvrdí, že na počiatku Boh stvoril svet slovom – myšlienkou) . My však zisťujeme, že existuje iba konkrétno. O veľkom tresku sa v biblie nepíše, my však ani nevieme či to nebol len začiatok novej etapy večného Vesmíru. Abstraktno, t.j. myšlienka je oblasť ľudskej psychiky sídliacej v mozgu, nie však mimo neho. Jedine v tomto prípade možno Stvoriteľa vydedukovať a to určitou abstrakciou, čo však neznamená, že Stvoriteľ aj reálne existuje. Na konštrukcie ľudskej mysle sa aplikujú pravidlá logiky a tie vedú síce k logickej, ale neoverenej pravde. Pravdivosť týchto tvrdení nemožno kontrolovať prírodou, nemôžeme ich overovať experimentami, lebo tieto predstavy nehovoria o prírode, aj keď sa to mnohému čitateľovi Biblie zdá. Tieto tvrdenia sú pravdivé len v tom zmysle, že si navzájom neprotirečia, nie v tom, že sú v zhode so skutočnosťou!

No, existencia boha sa nedá dokázať ani z jeho logickej neprotirečivosti, pretože kto vie s úplnou istotou dokázať, že nejestvuje  i Alláh, Višnu, Krišna? Nikto, pretože to sa nedá s absolútnou istotou dokázať! Ale vyplýva z toho hádam, že práve preto všetko toto jestvuje? Možných vecí je nekonečne veľa. Treba s absolútnou istotou dokazovať neexistenciu akejkoľvek hlúposti, ktorú si ktokoľvek vymyslí? Iste uznáte, že nie, ale v prípade neexistencie boha okamžite žiadate nepopierateľné dôkazy.

I keď celý tento lunapark o existencie Boha vznikol v mozgu a mozog ho neustále roztáča – napriek tomu teológovia tvrdia, že sme riadený dušou, t.j nie rozumom, ale emočnou zložkou života. Prečo asi?

Náboženské predstavy sú staré ako ľudstvo keď začalo abstraktne myslieť. Myšlienkou, či vyslovením slovom chceli odstrániť pocity ohrozenia, nebezpečenstva, či neistoty. No akonáhle dali tomuto ochrancovi meno vznikol kult – teda náboženstvo. Že ho niektorí zneužili vo svoj prospech tak, to je už iná kapitola. Každé náboženstvo – pozdejšie cirkev si vytvorila na uspokojenie svojho Boha a seba sústavu noriem, pričom ich utvrdili rozprávkami svätých príbehov – dogiem.

Veriaci celkom ochotne priznávajú, že boha nemožno úplne pochopiť, či poznať. Preto je ich viera plná mystických tajomstiev. Lenže bytosť, ktorú nepoznáme, ktorú nemôžeme vidieť ani popísať, nemôžeme ani definovať.

Pravdu možno zistiť a tvrdiť iba o jasne definovaných objektoch a javoch. Pravda je vlastnosťou výrokov, a ak máme posúdiť, či sú výroky pravdivé, musia sa týkať vecí zreteľne poznaných. Tvrdenie o nedefinovanom objekte nemožno považovať za výrok, pretože sa nedá rozhodnúť, či je pravdivý, alebo nie. Príroda sa nebráni  ako sa domnievajú niektorí veriaci v podobe trestov  a ani nemotivuje v podobe odmien – jednoducho sú tu len dôsledky, ktorých príčiny nie sú v morálke, ani (ne)viere v Boha.

Teológovia existenciu Boha za dvetisíc rokov nedokázali, a jedine, čo môžu tvrdiť, že Boh existuje mysliach ľudí, čo znamená, že môže prostredníctvom nich i konať v realite. To, ale nie je to, čo chcú veriaci počuť. Čím to je, či je to neschopnosťou, či nezáujmom teológov a teistických filozofov trápiť sa takými dôkazmi, alebo to môže byť i tak, že taký dôkaz nie je možný – napríklad aj preto, lebo boh naozaj nejestvuje. Biblia a iné náboženské kódexy sú produktom ľudského myslenia, inšpirované reálnym životom, nie bohom, pretože v realite Boh neexistuje. Reinkarnácia, posmrtný život. To všetko je iba zbožným želaním smrteľného človeka.

V tejto súvislosti nechápem, prečo kresťania tak horúčkovito túžia hovoriť práve o existencii abstraktného boha, keď veria len v boha konkrétneho – toho svojho, ktorý ožil po smrti na kríži? Je úplne jasné, že sa ľahšie dokazuje existencia konkrétneho objektu než abstraktného. Prečo potom máme hovoriť najprv o abstraktnom bohu a potom akosi implicitne naraz preskočiť na konkrétneho? Veď existencia abstraktného („akéhosi“) boha ešte nedokazuje existenciu boha konkrétneho, navyše keď ho do božského stavu inaugurovali až 300 rokov po smrti.

Prečo potom hovoríme o ateistovi, že je neveriaci, keď tento neveriaci verí, či sníva v objektívnu skutočnosť, nie v rozprávky, ale v realitu sveta, zdravý rozum, morálku, humanitu, spravodlivosť a len v hlave  nemá tieto pojmy  premiešané s nečinnosťou nadprirodzených bytosti, ktorých treba neustále prosiť.