ateista

Rozhodovať sa podľa pocitov, intuície nie je zlé, pretože tieto dobré vlastnosti sa vypestovali  prirodzeným výberom tých, ktorí prežili. Avšak prispôsobovanie sa k životným podmienkam neskončilo, ale stále sa vyvíjame. 

Čo mi na kresťanskom náboženstve najviac vadí je to, že sa nechce prispôsobovať novým podmienkam, ale učí, že všetko sa má prispôsobiť jemu a predstavám otrokárskej spoločnosti spred 2000 rokov. Síce zatiaľ mu to vychádza, ale nie preto že by to bolo zásluhou ich odhodlania, ale zásluhou našej nekritickej dôverčivosti a zbabelosti  –  čo spôsobuje stále väčší rozdiel medzi realitou a predstavami veriacich. Stále viac sa objavujú názory na zničenie tohto sveta a to preto, že mu stále menej rozumejú.

Je nesporné, že veriaci človek vníma náboženstvo ako pozitívnu hodnotu. Pravosť jeho subjektívnych pocitov ťažko spochybniť. Im nejde o otázku objektívnej pravdivosti, ale o užitočnosť náboženstva. Preto veriaci bývajú hluchí voči čisto racionálnej analýze. Stačí im, aby akosť tohto vzťahu bola pravdivá, potom, i keby to bol vzťah k nepravde, je toto učenie pravdivé.

Myslím si, že pre budúcnosť zle poslúžime sebe, ak budeme dokazovať existenciu nadprirodzených bytostí na základe pocitov. To je ako dokazovať existenciu Santa Clausa na základe nosenia darčekov cez Vianoce. Áno je to krásne, ale nie je to pravda a potom pripustíme, že môže byť pravda i nosenie darčekov cez komín, či pravdu o lietajúcich soboch a pod…

Rozum a zdravý úsudok o dôkazoch a skúsenostiach musí prevládať nad účelovými výmyslami a nepodloženými dohadmi. Viera v rozum je potrebnejšia pre prežitie ako viera vychádzajúca z pocitov.

Ako príklad uvediem chovanie nášho kocúra, ktorý vždy vycíti, keď sa pripravujeme na odchod z domu, alebo keď ho chceme okúpať – okamžite sa skryje i keď normálne stále pospáva na svojom koberčeku. I keď po okúpaní ho chválime aký je krásny, čoho si je vedomý a pyšne sa predvádza a stalo sa nám raz, že sme ho nenašli pri odchode z domu a po troch dňoch nám suseda volala, že náš kocúr je v dome a tak v noci mraučí, že nemôže pri tom ani zaspať. Myslite si, že sa poučil a svoje pocity prehodnotil a už sa neskrýva, opak je pravdou, jeho obranne pocity ešte dlho budú víťaziť.

Myslím si, že hlavný rozdiel medzi človekom a zvieraťom je v tom, že človek si skôr uvedomuje, že pocity, intuíciu  treba neustále prehodnocovať . Použitie rozumu znamená, že skôr prežije, ako ten čo zotrváva na pocitoch, či tradíciách.

Urobiť z tohto sveta niečo lepšie vyžaduje iba jedinú vec. Prestaňte veriť v niečo, ak na to niet dôkazov, alebo realita hovorí o niečom inom!  

Možno veriť v dokonalého Boha aj s celým jeho ansablom anjelov, čertov, keď nerobí nič z toho, čo by sme my robili, keby sme boli na jeho mieste pre blaho ľudstva? Je síce pravda, že nemožno plne veriť ani vedcom, ale myslím si, že skôr si zasluhujú dôveru, pretože pravdu aspoň hľadajú.

Keď niekto zastáva názor, že jeho pravda je tá jediná, trpí tým jeho komunikácia so zvyšným svetom. Robiť pravdu z niečoho neurčitého, hmlistého o čom prakticky nemôžeme mať ani šajnu, len predstierame  že ju poznáme, je najistejšia cesta, ako nepoznať skutočnú reálnu pravdu.

Nikdy ste nepozastavili nad tým, že záhadnému všemocnému duchu, o ktorom nevieme kde sa nabral, stačilo vyriecť pár slov aby zo vzduchoprázdna sa vyrojilo miliardy hviezd, miliardy živočíšnych druhov? A v akej reči to vlastne hovoril, a kto mu vlastne rozumel, že to vykonal podľa jeho rozkazu.

Všetky predstavy aj keď vychádzajú z tvojho dobrého vnútra, ak prekročia racionálny obsah – objektívne dokázateľnú pravdu, porušujú prirodzené zákony, nie sú nič iné ako šarlatánske táraniny. Ak platí, že sa musím zriecť rozumu, aby som sa dostal do styku s Bohom – je to najabsurdnejšia komunikácia, akú kedy človek vymyslel, pretože vedie mozgový proces k autentickým vidinám, ktoré dokážu popliesť myseľ tak, že fantáziu pokladajú za realitu. Napr.  Mary Baker Eddyová je presvedčená, že smrť vymizne, keď vymizne hriech.

Nemožno riadiť tento svet na základe dohadov, predstáv a snov, ktoré neobstoja pred skúškou z reality. Ak si budem myslieť, že cit je dôležitejší ako rozum, potom je možne uveriť hoc čomu, trebárs i škriatkom, vílam, či Santa Clausovi, pretože táto predstava je krásna a povznášajúca.

Ak chceme svoje postavenie zmeniť, musíme pochopiť, že nie sme nejaký povlak na váhach, ale, že sami ovládame tieto misky váhy. Ak má náboženstvo slúžiť ľudskej spoločnosti, stane sa tak až po tom, keď sa v prvom rade prejaví ako služba pre blaho ľudstva a nie ako uctievač nezmyslov.

Myslím si, že je lepšie dôverovať ľudom ako bohom o ktorých nikto presne nič nevie. Aj ľudia nás môžu sklamať, ale je to najspoľahlivejšia podpora akú môžeme mať a treba si pestovať na základe vzájomnej dôvery, nie lásky.

Vyzývanie k pokore ako aktu lásky k Bohu, hraničiacej až k samovražde za veci božie- nie je koncepcia lásky, ale koncepcia vyvolávania strachu. Ježiš, ktorý žiada od svojich stúpencov slepú poslušnosť, ktorý žiada od nich, aby potlačili svoj rozum a žiadosti, ktoré majú od „Boha“, aby sa vyhýbali otázkam a skúmaniu, či je niečo skutočnosť alebo nie, aby sa stali detinskými a verili všetko – priznávam, že taký muž pravdepodobne mohol existovať – pretože jeho požiadavky sú politicky vierohodné i dnes, ale v žiadnom prípade to nebol muž – dokonalosť sama.

Ak by sa takýto človek sa aj teraz objavil, museli by sme ho odsúdiť ako tyrana a nebezpečného extrémistu.